Keď som naposledy odchádzala od svojej pani doktorky s dobrými výsledkami, zastavila som sa v lekárni. Moja zlatá pani doktorka mi predpísala inzulín a senzory. Vtom som započula rozhovor od vedľajšieho pultu. Pani v strednom veku si nemohla dovoliť zaplatiť za malú krabičku. Glukózový senzor. Nadýchla sa a vložila svoju peňaženku späť do kabelky. Nebol pre ňu, ale pre jej dcéru. Dieťa s rovnakým ochorením, aké mám ja. Až ma zamrazilo. Keď som vyšla von, oslovila som ju opatrne a spýtala sa, či jej môžem darovať jeden senzor. So slzami v očiach ho najskôr nechcela prijať, že ako sa mi odvďačí. Povedala som jej, že mi stačí jej úsmev a nech pozdravuje svoju dcéru, pretože ja som tiež diabetička. Ukázala som jej svoju inzulínovú pumpu. A v tej chvíli sa pousmiala. Jemne, skromne, s vďačnosťou, ktorá mi stisla srdce. Podala som jej senzor – ten malý zázrak, kúsok istoty, ktorý nám obom už toľkokrát uľahčil dlhé noci plné bdenia a strachu. Aspoň na chvíľu sa jej odľahčí z pliec ten neviditeľný batoh, ktorý si ĽUDIA S DIABETES MELLITUS 1. TYPU nesú každý jeden deň...
Glukomer ako jediný pomocník
Presne viem, ako sa cíti, a úplne jej rozumiem. Sama nosím tento neviditeľný a veľmi ťažký batoh už takmer 20 rokov. Viem, aké to je, ak práve idem domov z dlhšej prechádzky alebo od lekára. Aj obyčajný nákup sa môže u mňa skončiť hypoglykémiou. Moje telo je veľmi citlivé a reaguje prudko a často nevyspytateľne.
Aj teraz pomaly kráčam domov a som unavená. Presne viem, aké to bolo, ak bol mojím verným pomocníkom iba glukometer. Glykémiu som si odmerala kdekoľvek, ak som to považovala za dôležité, a nikdy som neriešila, či ma je alebo nie je vidieť. Bolo mi jedno, či som na zastávke autobusu, kde je plno ľudí, bolo mi jedno, či som v plnej reštaurácii alebo niekde v obchode, či v centre na rušnej ulici. Pre mňa je veľmi dôležité vedieť, aká je moja glykémia. Vytiahla som glukomer, pichla si do prsta a... výsledok 6,0 mmol/l. Super, ideálna hodnota, povedala som si vždy šťastne a s úsmevom, no dnes už viem o niečo viac. Čo ak ten glukomer hovorí len časť pravdy? Je to len malý výstrel do tmy, ktorý už o pár minút nemusí byť pravda. A prečo? Ako to vôbec myslím? Aj tá najzložitejšia otázka má často veľmi jednoduchú odpoveď.
Nie každá šestka je rovnaká
Glukózový senzor je už niekoľko rokov môj najlepší priateľ a najlepší edukačný nástroj, ktorý ma učí každý jeden deň spoznávať súvislosti a ľahšie riadiť ten môj horkosladký život s Dia sestrou.
A teraz si predstav tú istú situáciu s jednou malinkou zmenou. Tentoraz mám glukózový senzor a zrazu to isté číslo 6,0 dostáva príbeh. Nie je to už len číslo. Je to informácia o tom, čo sa deje v mojom tele práve teraz. Je spojkou medzi tým, čo cítim, a tým, čo sa práve odohráva v mojom tele. Ukazuje mi smer, rýchlosť a vývoj. Dáva mi čas reagovať. Je to len malý a nenápadný nástroj bezpečia. Kúsok istoty a moje záchranné lano. A možno spôsob, ako na chvíľu odložiť ten neviditeľný batoh, ktorý každý jeden deň nesieme.
Hodnota 6,0 mmol/l a na grafe takmer rovná čiara.
Glykémia stabilná. Žiadna panika, žiadna akcia. V takých chvíľach viem, že môžem pokračovať. Ísť ďalej. Telo aj myseľ sú v rovnováhe. Ale inokedy?
Hodnota 6,0 mmol/l (šípky hore). Na grafe stúpajúca krivka. Možno práve účinkuje jedlo. Možno za to môže stres, ktorý nenápadne vpláva do tela. Alebo je to adrenalín – ten vie s glykémiou narobiť divy. Niekedy ju vyšplhá do výšin, inokedy zas hodí do strmhlavého pádu.
Možno sa niečo deje s inzulínovou pumpou – upchatá kanyla? Možno je čas zasiahnuť. A potom zas...
A čo ak je na mojom grafe opäť 6,0 mmol/l, ale trendové šípky naznačujú prudký pád? Na pohľad rovnaká hodnota. Ale senzor mi ukazuje, že glykémia prudko padá. Možno o chvíľu príde hypoglykémia. A ja vtedy spozorniem. Je čas konať.
Jedna hodnota, tri príbehy
Z jednej jedinej „ideálnej“ šestky sa tak môžu stať tri úplne odlišné situácie. Tri príbehy. Tri rozhodnutia. Preto je senzor niečo, čo mi denne pomáha udržať rovnováhu. Nie je to len technológia. Je to ako ďalší pár očí, ktoré bdejú aj vtedy, keď ja spím. Je to opora. Upozorní ma skôr, než veci zájdu priďaleko. Ušetrí ma od strachu, od bolesti, niekedy aj od nebezpečia. A preto si myslím, že takýto nástroj by mal byť dostupný pre každé dieťa, každého dospelého s diabetom. Nie je to luxus. Je to súčasť našej povinnej výbavy. Našej každodennej výzbroje v boji, ktorý bežný človek ani nevidí.
Pre nás je to neviditeľný batoh, plný rozhodnutí, výpočtov, strachu aj nádeje.
Vaša diabambulka Martina Balušíková