Je to prirodzené, pretože máme strach, strach prevziať zodpovednosť. V utorok som dostala skrytý senzor. Počuli ste už o takom niečom? Senzor na meranie glykémie, ale vy ho nevidíte a netušíte, akú máte aktuálnu hodnotu glykémie. Načo mi je taký senzor?
Nechcela som ho prijať
Nesúhlasila som. Nechápala som. Nechcela som ho prijať a argumentovala som, čo všetko sa môže stať. Pred očami som mala tie najstrašidelnejšie scenáre ľudí, ktorých už zachraňovali záchranári. Viackrát som sa už ocitla v takej situácii. Kritizovala som lekára, sestričku, systém, úplne všetko…
Hovoril zo mňa strach. Strach prijať niečo, čo som nevedela ani nechcela prijať a prišlo mi to úplne absurdné. Lekár mal zaručene nasledujúci týždeň štikútku, pretože tú moju nespokojnosť a neschopnosť prijať tento typ senzoru som riešila asi so všetkými naokolo. Chcelo sa mi plakať a kričať zároveň.
Konala som neuvážene
Dnes už viem, že to bola chyba. Keďže 15 rokov necítim hypoglykémie, lekár chcel zistiť, či sa niečo nezmenilo, pretože to pri diabete dokáže ovplyvniť veľa vecí. Napríklad postupnosť a rýchlosť komplikácií ako diabetickej polyneuropatie, diabetickej mikroangiopatie, diabetickej nefropatie, diabetickej retinopatie…
Šiesty deň sa stalo niečo, čo som si nepripúšťala a čomu som neverila. Som žena a tá vždy všetko rieši príliš komplikovane a neuvážene. Česť výnimkám. Zobudila som sa so zvláštnym pocitom. Akoby sa niečo dialo. Moje telo bolo slabé a začalo sa troška potiť, skontrolovala som glykémiu. Hodnota, ktorú mi glukometer ukazoval, bola 2,6 mmol. Neverím… Neverím… Neverím…
Lekár mal pravdu
Dlžím mu ospravedlnenie, pretože zo mňa v tej chvíli kričal strach. Nič nie je stratené. Moje telo opäť začalo vysielať slabučké varovné signály príchodu hypoglykémie. Tento pocit nepoznám a moje telo už 15 rokov nereaguje na nízke hodnoty cukru v krvi, čo bol dôvod môjho strachu, kritiky a pocitu bezmocnosti… Čo ak? Čo ak sa niečo stane?
Každá minca má dve strany – tú, ktorú vidíme, a druhú, ktorú nevidíme, pretože strach nám zatvára oči.