Ak ma však už poznáte, viete, že sme sa spolu s mojimi rodičmi a so združením Spišiačik rozhodli neľutovať sa, ale robiť všetko pre to, aby sa s diabetom dal viesť plnohodnotný život. A práve preto dnes môžem vyhlásiť, že vediem pekný, radostný život. Dokonca bez akýchkoľvek zdravotných komplikácií... Čo som sa však za tieto roky naučila? Je toho mnoho. Posnažím sa však vypichnúť (osmičkovou ihlou) pár postrehov.
Neexistuje žiaden matematický vzorec
Keď som v šiestich rokoch ochorela, dostupných informácií o tomto ochorení bolo málo. Moji rodičia sa snažili kontaktovať čo najviac ľudí a čo najviac sa naučiť. Spočiatku sme hľadali v tomto ochorení nejakú logiku. Ak pichneme pred obedom istú dávku inzulínu, zjem to isté čo včera, mala by som mať aj poobede rovnakú glykémiu ako včera. Ale kdeže! Až postupom rokov sme pochopili, že matematické vzorce a ani logika nefungujú. Pôsobia na nás rôzne vplyvy, či už stres, iná choroba, viac či menej pohybu, psychické vypätie a podobne. Môže to byť stres pred písomkou v škole, možno sme namiesto volejbalu na telesnej výchove mali len poučenie o bezpečnosti, možno na mňa niečo lezie, čo sa tiež často prejavuje vyššou glykémiou. Pri tomto ochorení nie sú dni rovnaké, obzvlášť v období puberty. A na to si jednoducho treba zvyknúť a naučiť sa manažovať diabetes podľa aktuálnej situácie.
Znižovanie dávky inzulínu pred športovým výkonom
V priebehu rokov som sa naučila túto dôležitú skutočnosť. Pohyb sťahuje glykémiu a doznieva. Pri náročnejšej fyzickej aktivite je potrebné sa na to dostatočne pripraviť. Napríklad aj znížením dávok inzulínu. Niektorí diabetici si sťahujú dlhodobo pôsobiaci inzulín, iní rýchly aj o polovicu, iní radšej maškrtia. Pamätám si plavecké či lyžiarske výcviky, kde som vždy zvolila kombináciu, teda zníženie inzulínu, ale aj silnejšiu desiatu či olovrant. Dať si so spolužiakmi bežnú horalku dodá nielen energiu, ale pohladí aj dušu diabetika. A to isté sa týka aj menštruačného cyklu. Aj keď to majú vraj niektoré diabetičky opačne, mňa „moje dni“ sťahujú do hypoglykémie, ako keby som behala maratón. Riešim to stiahnutím nočného inzulínu približne dva dni vopred a pohotovostne aj obľúbenou maškrtou na boľavé bruško.
Glukomer vs. senzor
Približne rovnaká glykémia v priebehu dopoludnia ešte nemusí znamenať to, že jej krivka bola celý čas rovná. Skutočnosť, že si na glukomeri odmeriate hodnotu 6 mmol/l, ale cítite prejavy hypoglykémie, môže znamenať, že príliš rýchlo klesáte z vyššej glykémie a pravdepodobne ešte budete. Neznamená to teda to, že 6 je super číslo a ďalej netreba nič riešiť. Obrovskou pomocou pre diabetikov sa preto stali senzory, ktoré už budú hádam čoskoro prístupné pre každého aj u nás na Slovensku. Senzor vám totiž neukáže len aktuálnu hodnotu ako na glukomeri, ale vidíte na ňom aj krivku, ktorá tomuto číslu predchádzala a aj predikujúcu šípku, teda to, akú tendenciu (stúpavú, klesavú či stálu) bude vaša glykémia mať. Senzor hodnotím ako najväčší poklad v našom dia svete. S ním mám pocit, že mám diabetes naozaj pod kontrolou, a viem rýchlo a správne reagovať na akékoľvek situácie.
Horká čokoláda v šuplíku pre dušu
Z vlastnej skúsenosti viem povedať, že na mňa príde chuť na sladké celkom často. Ako to teda riešim? Keďže mi rátanie sacharidových jednotiek v jedle nerobí problém, dám si niekedy radšej aj sladkú horalku ako umelý dia keksík. Samozrejme, do úvahy treba brať aj to, či si to v danej chvíli môžem dovoliť. Musím teda vedieť, akú mám glykémiu, koľko inzulínu si mám pichnúť a či to spálim aj pohybom. Takže ak viem, že ma čaká tanečná, glykémia je v normále a som si istá, že viem, ako mám postupovať, sladkú horalku alebo inú mňamku si bezpochyby dám a užijem. Iné je to, keď si chcete len zmeniť chuť, napríklad po obede. Na takéto prípady mám poruke vždy horkú čokoládu. Stačí jeden kúsok a telo aj duša sú spokojné. To je môj tajný tip...
Ako spoznáte diabetika?
Diabetická komunita sa, žiaľ, rozrastá. Do našich kruhov pribúdajú malí aj veľkí. Ako teda spoznáte diabetika? Pozrite sa mu na malíčky. Pokiaľ teda nepoužíva nonstop senzory, ale meria si glykémiu aj klasicky glukomerom, tak si vyberá najčastejšie práve tieto dva mini prsty. Keďže do palca a ukazováka by sa pichať nemalo (je v nich najviac nervových zakončení a sú teda najcitlivejšie) zostávajú nám na každej ruke tri prsty. Avšak najobľúbenejšie sú na pichanie práve tie najmenšie. A po druhé – diabetika spoznáte ešte tak, že pri sebe nosí vždy, ale vždy niečo sladké. Niekedy aj oveľa viac ako zdravý jedinec.
Dvadsať rokov s touto chorobou ubehlo ako voda. Zažila som si s ňou veľmi veľa pekných chvíľ, a aj tých ťažších. Hlavné však je, že tých pekných je viac. Váš život môže byť radostný, môžete s cukrovkou precestovať svet, dosiahnuť úspechy a viesť život presne taký istý, ak nie krajší, ako vaši zdraví najbližší. Nebojte sa teda v živote ničoho. Majte na pamäti, že my nie sme tí, čo s cukrovkou bojujú, ale tí, čo sa s ňou naučili pekne žiť.
Vaša Zuzka