Nevedela som, s kým budem na izbe, či to tam zvládnem sama a hlavne – či som neurobila chybu, keď som do toho vložila takú sumu.
Manžel mi pomohol s kuframi až na izbu. V duchu som si hovorila „UŽ JE TO TU“ a ja som vedela, že to bolo správne rozhodnutie.
Ešte na poslednú chvíľu som z auta vybrala náhradný infúzny set, položila ho na nočný stolík vedľa kufrov. Izba bola tichá, s nádherným výhľadom, no spolubývajúca nikde.
„Dobre,“ vydýchla som si, „snáď sa nevyľaká, keď ma uvidí s pumpou.“ Nie všetci tušia, čo to je. Ľudia, ktorí nemajú diabetes tak som pre nich chodiaca pani s walkmenom alebo mp3.
A tak som sa vybrala na vstupnú prehliadku k lekárovi. Po krátkom rozhovore mi nastavil procedúry. Vysvetlila som mu svoje komplikácie – diabetickú polyneuropatiu a aj to, že mám na niektoré lieky alergickú reakciu. On to zohľadnil a zapísal do záznamu pri vstupnej prehliadke.
Milé prekvapenie
Keď som sa vrátila na izbu, v zrkadle sa mi zrazu odrážala moja nová spolubývajúca – niekto, s kým strávim nasledujúce tri týždne. Pozdravila som ju, ona odzdravila s úsmevom na tvári a ja som okamžite pocítila úľavu. Áno, prvý dojem je často dôležitý, pretože je to prvá príležitosť, ako sa predstaviť.
„Vieš, ako som sa potešila? Keď som zbadala tú kanylu na tvojom nočnom stolíku,“ povedala a usmiala sa na mňa. Ty vieš, čo to je? Áno, usmiala sa na mňa späť. Aj ja mám inzulínovú pumpu. „Pane Bože, ďakujem ti!“ hovorila som si v duchu. Nikto na mňa nebude pozerať ako na zjavenie, čo to mám a prečo.
„Volám sa Mirka,“ predstavila sa. Rozprávali sme sa o všetkom – o stravovaní, inzulíne, každodenných krivkách glykémie. Porovnávali a ja som bola veľmi zvedavá. Ty si taká moja dia veteránka. Vyzvedala som ako pred xy rokmi, keď nebolo o senzoroch ani chýru, ako ich nastavovali na inzulínovú liečbu a bola som neskutočne prekvapená ako fungovali prvé edukácie v NEDU Ľubochni pred viac ako 30 rokmi. Vieš, nám naša úžasná pani doktorka Eve Kreze Spírová vysvetľovala, že diabetes nie je ochorenie žalúdka a my môžeme jesť čokoľvek, len sa musíme naučiť pracovať s inzulínom.
Učila som sa od nej
Moja spolubývajúca mi každý jeden deň ukazovala, ako je úžasne zohraná s tou svojou sladkou dia sestrou, aké má dokonalé krivky a pritom nepoužíva vôbec smartguard. Popravde, ona ho vôbec nepotrebuje. Denno-denne mi ukazovala, že sa to dá.
Ja žijem s diabetom takmer dvadsať rokov a stále sa mám čo učiť. Pozorovala som ju a miestami som jej jemne závidela. Nie v zlom, ale tak, ako človek obdivuje niekoho, kto už prešiel cestu, po ktorej sa ty ešte len opatrne učíš kráčať.
To nie je možné, hovorila som si v duchu. Vyzeralo to, akoby ju nastavil sám David Copperfield – všetko jej išlo tak ľahko, pokojne, s úsmevom.
Ohromný príbeh
A potom začala rozprávať. Ja som so zatajeným dychom počúvala jej ohromný príbeh o živote s diabetom. Ako na začiatku, keď jej diagnostikovali diabetes, k nej chodili pravidelne záchranári. Neskoro v noci nasledovali boje o život, ktoré sa opakovali tak často, až by sa dali zapísať do rozvrhu ako na hodinách klavíra. Ráno sa preberáte a okolo vás plná izba ľudí, ktorých ani nepoznáte. Vtedy mala len devätnásť rokov a maličkú len osemmesačnú dcérku Mišku.
„Vieš,“ povedala, „ja vďačím za svoj život pani doktorke Eve Kreze Spírovej z Ľubochne. Dokázala o nej rozprávať celé hodiny s takou pokorou a vďačnosťou, že som sa až pristihla, ako sa mi v očiach lesknú slzy. Rozprávala o začiatkoch edukácií, ktoré táto úžasná žena viedla – a ja som nasávala každé jedno slovo.
Zákusky? Žiadne tabu
Mirka hovorila, že lekárka nemala problém zobrať svojich pacientov aj do cukrárne. Nie kvôli sladkému zhrešeniu, ale kvôli učeniu. „Ja viem, že ste len ľudia a aj takéto nástrahy vás budú čakať. Vyberte si každý na čo máte chuť a skúste si na to odhadnúť dávku inzulínu,“ hovorila im lekárka. V tom momente si všetci mysleli, že to je nejaká sranda. Nebola. Zmerali si glykémiu pred a zapísali. Aplikovali si inzulín a každý zjedol svoj koláčik. Tam medzi vôňou šľahačky a bublinkami malinovky, kde sa na nich usmievali špice, krémeše, veterníky, šamrole, čokoládové rezy, ale aj veterníky, im lekárka vysvetľovala, ako reagovať v krízovej situácii, ako odhadnúť porciu, sacharidy, inzulín – priamo v praxi.
Nie teoreticky, ale v živote. „Učila nás, že diabetes nie je o zákaze, ale o poznaní tela. O rovnováhe, o odvahe,“ hovorila Mirka. A mne napadlo, že to sa dnes už nerobí. Mňa nikto nezobral do cukrárne, aby mi ukázal, že aj tam sa dá žiť s rozumom a tou mojou neposlušnou Dia sestrou v mieri.
Pokračovanie v ďalšom čísle...
