Sú medzi nami jednotlivci, ktorí si vôbec nepripúšťajú akékoľvek následky z nedostatočnej kompenzácie. Vychádzam z počtu zúčastnených diabetikov a ich rodinných príslušníkov na vzdelávacích stretnutiach, ktoré sú pripravované pre nich. Vždy ide o témy, ktoré sú zaujímavé pre širokú verejnosť, keďže sa zaoberajú zdravým životným štýlom a sú základom pre samotných pacientov s diabetom.
Chýbajú diétne sestry
Keď si porovnáme počet prítomných členov s počtom zistených diabetikov, je v tom markantný rozdiel. Keď ide o počet členov v jednotlivých občianskych združeniach alebo dobrovoľných zoskupeniach, je až zarážajúci nezáujem o novinky v pokroku medicíny. Chýba nám nutričná starostlivosť aj diétne sestry, ktoré pôsobili v diabetických ambulanciách. Naše ochorenie je najmä v tom jedinečné, že ho vieme do veľkej miery ovplyvňovať sami. Ja som si tak isto myslel, že už viem o svojom ochorení všetko, až som sa zúčastnil ako poslucháč na prednáške Doc. MUDr. Jozefa Micháleka, CSc. Vtedy som pochopil, aké je dôležité sa neustále vzdelávať. Myslel som si to hlavne z dôvodu, že v detstve som mal to šťastie chodiť na kontroly k diabetologičke prof. MUDr. Dagmar Michalkovej. (Podobnosť mien je čisto náhodná.) O oboch lekároch môžem hovoriť len v superlatívoch, keďže ma veľa naučili a vďačím im za mnoho vedomostí.
V minulosti bol väčší záujem
Vrátim sa k problematike vzdelávania diabetických pacientov. Ak ide o dieťa s DM 1. typu, je to vec rodičov diabetika a ich potreba vedieť čo najviac o ochorení svojho dieťaťa. Sú vďační za každú informáciu o ochorení a možnostiach, ako riešiť problémy s liečbou spojené. Ako rastie vek diabetika približne do obdobia puberty, stáva sa pomoc v edukácii nepotrebná z pohľadu adolescenta. Potom v období vyššej dospelosti 30 a viac rokov si začne diabetik uvedomovať potrebu nielen priateľov, zamestnania a zábavy, ale aj potrebu vzdelávania sa. „Doktor Google to všetko vyrieši,“ tak to vidí mnoho mladších diabetikov, myslia si, že „tam sa dozviem všetko“! Je to určite vedomostná studnica, avšak všetci sme iní aj liečba je individuálna u každého diabetika. Na tento fakt je dôležité upozorňovať všetkých s diagnózou DM.
Záujem o vzdelávanie bol v minulosti vysoký, vzhľadom na nadobudnutú slobodu v roku 1989, keď bol záujem obrovský, vznikali pacientske organizácie. Postupne upadá záujem vzdelávania na minimum. Podpora od štátu či miestnych zastupiteľstiev sa každoročne zhoršuje. Zámer zrušiť príjem pre občianske združenia z 2 % daní je zásah do existencie dobrovoľných občianskych združení. Zvyšovanie poplatkov za lieky, liečebné pomôcky a nárast DPH, tiež úhrady za poskytnutie liečby. Úhrada diabetológom za vzdelávanie svojich pacientov je od zdravotných poisťovní na minimálnej úrovni. Úhrada od ZP pri zmene liečby je pre lekára nedostatočná.
Zdravotné postihnutie
Aj ústretovosť voči ŤZP občanom prudko klesá. Zavedenie poplatkov pri parkovaní pre ŤZP v samosprávach je až zarážajúce. Výhovorky, že je to zneužívané, neobstoja, štát alebo mestské zastupiteľstvo si musia vedieť skontrolovať, komu je preukaz vystavený. Ak má niekto vybavený preukaz ŤZP a k tomu parkovací preukaz, je až nespôsobilé, čo musí občan absolvovať, aby získal preukazy a miesto na zaparkovanie. Vyberať poplatky od zdravotne postihnutých je až prudko nehumánne, poslanci, ktorí tento bod schválili, si určite neuvedomili, aké ťažkosti musia prekonávať občania so zdravotným postihnutím.
Záujem postupne klesá
K problematike vzdelávania je potrebné uviesť, že je pár jedincov, ktorí sa samovzdelávajú, ale tiež odovzdávajú svoje skúsenosti ostatným postihnutým. Veľkú úctu si zaslúžia členovia Diadoru, ktorí organizujú prednášky, ktoré sú témami zaujímavé pre väčšinu diabetikov. Aj napriek tomu, taká veľká organizácia, akou je Diodor, má nedostatok záujemcov o tieto prednášky napriek tomu, že viacerí sú vo veku, keď pre svoje zdravie môžu veľa spraviť. Podobne je na tom aj Nitrianske združenie DiaKlaudia, kde sú prevažne deti a ich rodičia, ktorí sa problematike venujú viac ako dospelí diabetici. Keďže sa vyrovnávajú s novou diagnózou, sú po informáciách dychtiví. Najhoršia je na problematike skutočnosť, keď sa nezáujem prejavuje u členov občianskych združení, čo vedie k vyhoreniu aktívnych členov.
Preto apelujem na všetkých diabetikov, aby boli aktívni vo vzdelávaní a v získavaní poznatkov, keďže až 80% svojho ochorenia majú vo svojich rukách.
Zdravotne postihnutí idú do predčasného dôchodku alebo invalidity a určite čerpajú financie zo zdravotného poistenia ako postihnutí, ktorí sú v dobrej zdravotnej kondícii.
Kompenzácia diabetu je základom a cieľom vzdelávania všetkých zdravotne postihnutých a je len zarážajúce, že štát si túto skutočnosť neuvedomuje dostatočne. Podpora je slabá s nastavenými viacerými prekážkami a obmedzeniami. Vzdelaný pacient, občan stojí štát menej financií. Prevencia je menej nákladná ako následná liečba.
Mgr. Ivan Lenorák
predseda DIA Bratislava