Pani Vierka tento rok oslávi 80 rokov a patrí medzi ľudí, ktorí s diabetom 1. typu žijú takmer celý svoj život. Ochorenie jej diagnostikovali ako malému dievčatku – mala len šesť rokov, keď lekári oznámili jej rodičom, že má cukrovku. Písal sa vtedy rok 1951 a starostlivosť o diabetes bola úplne iná ako dnes. Na jej príbeh nás upozornil pán Ján Švolík, ktorý tiež žije s diabetom od pubertálnych rokov. Tvrdí, že pani Vierka je najdlhšie žijúci diabetik s cukrovkou 1. typu. Na Slovensku je to unikát. Stav bez vážnych zdravotných komplikácií pani Vierka pripisuje starostlivosti o seba. „Je dôležité k ochoreniu pristupovať zodpovedne,“ tvrdí.
Striekačky sa museli vyvárať
Keď sme sa telefonicky spojili s pani Mrižovou, mala veselý hlas, bola pozitívne naladená a v takom duchu sme viedli rozhovor. Napriek ťažkej a zložitej diagnóze sme od nej nepočuli žiadne ponosy, žiadne negatívne myšlienky. A tak sme sa začali pýtať, aké to bolo v tom čase. Inzulín podľa jej slov bol, ale všetko bolo oveľa zložitejšie.
„Bola som malé dieťa, mama mi ho musela pichať, rodičia sa starali, ako vedeli. Striekačky a ihly sa nedali len tak vyhodiť. Museli sa každý deň vyvárať, aby boli sterilné. Varenie, stráženie jedálnička, kontroly – všetko bolo na ich pleciach,“ spomína pani Vierka Mrižová.
Ako malé dieťa veľmi nevnímala ochorenie, no podľa jej slov mala jej mama veľa starostí...
Samostatnosť prišla skoro
Neskôr, už keď bola väčšia, naučila sa pichať si inzulín sama. Bolo to v období, keď už ako dievča chcela byť samostatná. Odvtedy sa s ochorením naučila žiť a nikdy ho nebrala ako prekážku. „Bolo to niečo, čo som musela prijať ako súčasť života. A keď človek chce, zvládne to,“ poznamenáva.
Za veľa vďačí pánovi doktorovi Finďovi, ktorý ju učil, ako zvládať cukrovku. Neskôr ju vyučoval ako študentku na strednej zdravotníckej škole. „Učil nás internu, veľa som sa o diabete naučila tam,“ hovorí s tým, že po škole sa zamestnala v kúpeľoch Sliač. V Sliači býva dodnes.
Pani Vierka celý život pracovala ako zdravotná sestra. Hovorí, že jej práca ju nielen bavila, ale aj veľa naučila – aj o svojej vlastnej chorobe. „Vedela som si ustrážiť hodnoty, rozumela som, čo sa deje s mojím telom. To mi veľmi pomohlo,“ spomína.
Pred dvadsiatimi rokmi začala používať inzulínovú pumpu. Hovorí, že to bol obrovský krok vpred. „Je to oveľa jednoduchšie. Odpadlo večné pichanie, lepšie sa mi drží hladina cukru. Je to veľká pomoc,“ vysvetľuje s tým, že hoci sa jej závažné komplikácie vyhýbali, niektorými si predsa len musela prejsť, napríklad hypoglykémie. „Väčšinou to bolo vtedy, keď som sa zabudla najesť,“ priznáva.
Rodina ako opora
Má jednu dcéru, ktorá jej je veľkou oporou, najmä po tom, čo jej pred štyrmi rokmi zomrel manžel. „Boli sme spolu celý život. Po jeho smrti mi veľmi chýbal, ale musela som ísť ďalej. Dcéra ma pravidelne navštevuje,“ hovorí.
Dnes žije pani Mrižová pokojný život, sleduje televíziu, číta knihy, chodí na prechádzky a pracuje na záhradke, ktorú má neďaleko domu. Vládze menej ako kedysi, no stále je aktívna aj vo zväze ťažko zdravotne postihnutých vo Zvolene. Každý deň si meria cukor a stará sa o seba tak, ako ju to naučil život. Pravidelne chodí na kontroly k diabetológovi, ale aj na vyšetrenie očí, obličiek či ciev. V lete ju čaká ešte cesta do Kanady. Od dcéry dostala k 80. výročiu darček – letenky. Pani Vierka ide za svojou 101-ročnou sesternicou, s ktorou sa podľa jej slov majú veľmi rady. „Máme veľmi pekný vzťah, teším sa na stretnutie s ňou,“ dodáva. A čo odporúča iným diabetikom? „Chcem povzbudiť každého, kto s cukrovkou začína alebo si nie je istý, či to zvládne. Ja som toho dôkazom, že sa s tým dá žiť – dlho a kvalitne. Treba sa o seba starať, mať poruke dobrých ľudí a nezabúdať sa aj usmiať,“ dodáva.
Zlatica Beňová