Na prvý pohľad idylické, no je to tak aj z pohľadu dia mamy čakateľky? Obdobie tretieho trimestra pre mňa zbehlo veľmi rýchlo. Je to sčasti aj preto, že letné mesiace sú pre mňa pracovne náročné, no keďže sme my diabetičky automaticky brané ako rizikové pacientky, bola som nonstop pod lekárskym dozorom.
Primeraná hmotnosť
Môj gynekológ ma od začiatku psychicky pripravoval na pôrod cisárskym rezom kvôli tomu, že deti diabetičiek bývajú kvôli inzulínu veľké. To však rozhodne nie je pravdou a ani pravidlom, čo napokon potvrdilo aj to, že ma jedného dňa poslal na kontrolu do nemocnice, pretože sa mu zdalo, že moje bábätko je príliš malé. Nakoniec mi však potvrdili, že má na svoj vek primeranú hmotnosť, no od tej chvíle som sa musela hlásiť v nemocnici na týždenné kontroly. Bolo to síce otravné, no aspoň sme mali všetci srdiečko na pokoji. O to viac som vždy nadšená odchádzala z fetálneho centra v Poprade (kde som pravidelne chodievala na 4D ultrazvuky) s fotkou v ruke a so správou, že moja maličká Ninka je absolútne v poriadku a napreduje skutočne ukážkovo.
Pomáhal mi senzor
Z pohľadu diabetu som bola kontrolovaná každý mesiac. Na začiatku tretieho trimestra som stále mala glykovaný hemoglobín najnižší za svoj 23-ročný život s diabetom, no neskôr sa už pomaly potreba inzulínu začala zvyšovať. Bola som však na to pripravená, keďže ma o tom môj diabetológ dôkladne edukoval. Stále som mala na manažovanie diabetu na ruke svojho najlepšieho kamaráta – senzor Freestyle Libre –, a tak som vedela na všetky zmeny rýchlo reagovať a všetky situácie hravo zvládať. Rovnako som chodila aj na pravidelné odbery na endokrinológiu a starostlivo mi boli kontrolované výsledky a zvyšované dávky liekov na štítnu žľazu.
Pôrod prirodzenou cestou...
Z pohľadu zdravia sa tak diali viaceré zmeny, musela som byť zodpovednejšia a stráženejšia ako kedykoľvek predtým, no aj tak som sa cítila výborne. Tým, že som pribrala len 8 kíl, som zvládala aj letné horúčavy, byť stále na nohách, či už v práci alebo mimo nej. Užila som si leto a navždy naň budem spomínať ako na jedno z najkrajších, vďaka môjmu krásnemu doplnku v obtiahnutých šatách.
Keďže som chcela rodiť v nemocnici v mojom rodnom meste, v Spišskej Novej Vsi, brala som na vedomie odporúčanie tunajších lekárov, aby som absolvovala rizikovú poradňu v Košiciach, a so správou, ako viesť pôrod diabetičky, sa vrátiť späť. Nič nenasvedčovalo tomu, že by som mala rodiť inak ako prirodzene. Pani doktorka z fetálneho centra ma viackrát ubezpečila, že sú zvyknutí rodiť diabetičky, a to, že všetky majú rodiť sekciou, je rozhodne zastaranou stigmou. Práveže naopak, po sekcii sú poranenia omnoho väčšie a keďže sa nám horšie hoja akékoľvek rany, odporúčajú pôrod prirodzený, ak je všetko v poriadku tak, ako to bolo u mňa.
Čo sa udialo?
Vedela som teda, že mám aj plán B a ak by ma odmietli odrodiť v Spišskej Novej Vsi, môžem rodiť v Poprade. Absolvovala som aj poradňu v Košiciach, kde som ostala absolútne zhrozená. K vyšetreniu žiaľ ani nedošlo. Napriek tomu, že som viac ako 4 hodiny čakala v čakárni, ma pán prednosta nevyšetril, neprečítal jedinú správu, nebol ochotný o ničom komunikovať. Odbil ma slovami: „Diabetičky z celého kraja rodia u nás. Príďte v pondelok a urobíme sekciu. Alebo roďte v Spišskej, ale bude neskoro, keď budete plakať, že vás alebo vaše dieťa prevážajú k nám.“
Absolútne šokovaná, so stiahnutým hrdlom a srdcom, z adrenalínu vyskočenou glykémiou a neopísateľným hnevom, som odišla z nemocnice bez jediného papiera v ruke. Začínala som 35. týždeň tehotenstva a prvýkrát som sa stretla so zlým prístupom zo strany lekárov. Je vám jasné, že som si celým svojím bytím zaumienila, že sa tam už nikdy nevrátim...
Nepríjemnosť som hodila za hlavu
Dlho som tento nepríjemný zážitok predýchavala, no nakoniec som to hodila za hlavu a snažila sa užívať si posledné týždne tehotenstva, vo dvojici s manželom, ešte bez malého človiečika, ktorý bude čoskoro stredobodom nášho vesmíru. Oficiálne som už bola na materskej dovolenke, čerstvo nám skolaudovali dom a blížilo sa dia leto, ktoré Spišiačik pravidelne organizuje. Keďže som sa cítila výborne, absolvovala som predĺžený víkend s mojou druhou rodinou a všetci Spišiačikovia ma tak videli ešte s bruškom. Verím, že som aj mladším diabetičkám ukázala, že aj v pokročilom štádiu si môže tehotná diabetička užívať život, mať sa fajn a graf zo senzora mať ako z rozprávky. Viacerí zástupcovia firiem či zdravotníci, ktorí nás v rámci programu prišli edukovať, si ho aj na pamiatku odfotili. A presne takto si chcem moje tehotenstvo pamätať.
Krátko po dia lete som stihla dokúpiť posledných pár mini vecí, užiť si starostlivosť o seba u kaderníčky, kozmetičky a absolvovať aj príjemné tehotenské fotenie. Dokonca som stihla zorganizovať aj tzv. baby shower, teda párty pre blížiace sa bábätko v kruhu mojich najbližších kamarátok, na čo mám tiež mnoho krásnych spomienok. Kto by bol povedal, že o 4 dni nato sa mi zmení celý svet a Ninka tu bude s nami o 3 týždne skôr. Pripravte sa teda na ďalší článok, moja malá láska prichádza na svet!