Žijeme vo veľmi rýchlej a uponáhľanej dobe, v ktorej každý z nás rieši svoje vlastné problémy. Niekedy je však záujem o naše okolie až príliš zatienený egoizmom a ľahostajnosťou.
Obchádzať človeka v bezvedomí a neposkytnúť mu prvú pomoc je však podľa slovenskej legislatívy trestné a sankciované. Nepomôžu ani výhovorky, že určite išlo o niekoho, kto je pod vplyvom alkoholu či drog. Viete si však predstaviť, že by niekto nepomohol vášmu kamarátovi alebo príbuznému, ktorý je diabetik len preto, že z neho páchne acetón? Aj to sa nám diabetikom totižto môže stať a je preto našou úlohou svoje okolie čo najlepšie edukovať o tom, ako diabetikovi správne pomôcť, keď to bude potrebovať.
Vysvetľovať, edukovať...
O prvej pomoci nás učia azda odmalička – všetci sme sa o nej učili v škole, prešli sme si kurzom pred získaním vodičského preukazu, počúvame o nej v správach, vidíme ju vo filmoch. Nie vždy sú však všetky informácie pravdivé. Každý z nás už určite videl film, v ktorom na opustenom ostrove hľadajú herci po stroskotaní lekárničku, aby hlavnej postave – diabetikovi, mohli zachrániť život a pri hypoglykémii mu pichli inzulín. Alebo film, v ktorom hlavná hrdinka nemá peniaze na zaplatenie zdravotnej starostlivosti a zachrániť ju pred bezvedomím spôsobeným hypoglykémiou môže len ampulka inzulínu. Všetci dobre vieme, že ak by bol diabetikovi pri hypoglykémii pichnutý inzulín, nepomôžeme mu, naopak, môže sa to skončiť tragicky.
Pre viacerých laikov je totižto rovnica jednoduchá
Diabetik je ten, čo nemôže konzumovať nič sladké, a ak mu je zle, musí si pichnúť inzulín. Aký a koľko, je už jedno. Toto si aspoň myslia tí, ktorí edukovaní nie sú. Nedá sa povedať, že sú nevzdelaní či hlúpi, pretože chyba je niekde inde. Aj nás diabetikov edukujú o tom, ako diabetikovi pomôcť pri bezvedomí, aj keď si pochopiteľne sami v takejto situácii nikdy nepomôžeme. Zostáva nám teda len jediné. Vysvetľovať, edukovať a informovať všetkých vo svojom okolí o tom, že sme diabetici a ak by sa nám náhodou niečo stalo a nevedeli by sme si pomôcť sami, ako majú oni pomôcť nám. Je preto absolútne žiaduce a zodpovedné o prvej pomoci informovať rodinu, kamarátov, učiteľov, trénerov, spolužiakov, neskôr kolegov či zamestnávateľov a hlavne sa za svoju diagnózu nehanbiť a neskrývať ju.
Hypoglykémia je vždy urgentným stavom
Viacerí z nás ju vedia bez problémov zvládnuť sami. Skonzumujeme sladký džús, hroznový cukor alebo iné rýchle sacharidy a následne niečo, čo nám glykémiu podrží, teda pomalé sacharidy. Verím, že každý v našom okolí vie, že práve my máme pri sebe vždy niečo sladké, často aj oveľa viac ako zdraví jedinci. Práve to je totiž našou prvou pomocou. Ak sme pri vedomí, zvýšime si hladinu cukru v krvi nejakou sladkou maškrtou. Čo však, keď sa stane, že diabetik upadol do bezvedomia a nemôže prehĺtať? V prvom rade treba zistiť prostredníctvom zmyslov či diabetik dýcha, nemá zapadnutý jazyk a uložiť ho do stabilizovanej polohy. Následne treba okamžite privolať záchrannú službu na čísle 155 alebo 112 a povedať, že ide o diabetika.
Čo robiť dovtedy, kým prídu zdravotníci?
Najlepšie by bolo, ak by vedel niekto z okolia diabetikovi zmerať glykémiu pomocou glukomera. Hodnota pod 4,5 mmol/l značí hypoglykémiu, ktorá môže byť život ohrozujúca. V takomto prípade existuje ešte jedna možnosť, ako nám vie naše okolie ešte pred príchodom zdravotníkov pomôcť. Je ňou pichnutie injekcie glukagónu. Ide o jasne oranžovú krabičku, ktorú diabetik získa na lekársky predpis a mal ju mať doma či všade so sebou, najmä ak opakovane nerozoznáva hypoglykémie. Celý postup, ako injekciu pripraviť a pichnúť, je vyobrazený vnútri krabičky, no podrobne ho nájdete napríklad aj v našom Dia šlabikári. Naučiť svojich blízkych, ako aplikovať injekciu glukagónu, by ste mali teda ešte skôr, ako to bude naozaj nutné.
Verím, že všetkých z nás takéto situácie budú míňať, no ak by sa predsa len udiali a vy ste svojich blízkych správne edukovali, nebudete sa mať čoho báť a všetko spolu zvládnete.