Môžete nám priblížiť, ako ste sa dostali k podológii a čo vás motivovalo ju na Slovensku rozvíjať?
Na začiatku, keď som pred 22 rokmi začínala ako pedikérka, bolo vidieť, že ľudia majú veľmi často problém so zarastajúcimi nechtami. Preto bol môj prvý motív naučiť sa ošetrovať zarastené nechty. V tom čase však postupy na ošetrenie zarastených nechtov na Slovensku boli v rámci pedikúry veľmi zastarané. Vnímala som, že to jednoducho nestačí, a tak som si začala vyvíjať nové postupy, ako ošetrovať zarastené nechty.
Prvou bola metodika tamponádovania. Hľadala som literatúru, v ktorej by som sa mohla dozvedieť viac. V slovenčine ani v češtine nič také nebolo, avšak našla som súbor dokumentov, kde boli spomínané nalepovacie špony. Tematike som sa venovala až natoľko, že som začala chodiť po rôznych výstavách mimo Slovenska a Česka, kde som objavila princípy, ktoré by sa dali aplikovať aj u nás. Na začiatku som robila klasickú mokrú, to znamená skalpelovú pedikúru. Potom som nastúpila na kurz prístrojovej pedikúry, kde som sa naučila pracovať s prístrojom, ktorý som si nakoniec aj zakúpila a začala s ním pracovať.
Prístroj sa mi však pokazil a servis som na Slovensku nenašla. Kontaktovala som teda výrobcu, cez ktorého som sa dostala k prvým výstavám a prvým vyučovacím materiálom. Začala som pracovať s jednou nemeckou firmou a v rámci tejto spolupráce som sa stretla s prvými podológmi. Prvýkrát som bola na školení u pána Baumana, kde som sa naučila ošetrovať zarastené nechty za pomoci drôtených špon. Bolo to moje prvé veľké školenie, ktorým som prešla. A ako som prechádzala touto výučbou, postupne som začala drenážovať, tamponádovať zarastené nechty a rozvíjali sme techniky, ktoré mi pomáhali pri práci. Samozrejme, aj vývoj materiálov išiel dopredu.
Nové materiály boli hygienické, dalo sa s nimi dobre pracovať. Nemuseli sme v podstate robiť žiadne špeciálne intervencie, tento materiál nás veľmi posunul. Toto boli začiatky podológie na Slovensku, keď sme začali vnímať potrebu toho, že treba oddeliť estetickú stránku ošetrenia nôh od tej zdravotnej. A tu sa začalo základné rozdelenie, keď sme sa začali rozprávať o medicinálnej pedikúre. Začala som vzdelávať obrovské množstvo pedikérov, pretože medzičasom som si v Nemecku našla veľa vecí, ktoré by sa dali riešiť u nás pre poruchy nechtov. Dovtedy sa na Slovensku napríklad vôbec neriešili možnosti protézovania nechtových platničiek, prichádzali sme s možnosťami odľahčovania, keď boli nejaké praskliny na pätách (ragády). Postupom času sa na náš trh začali dostávať metodiky páskových špon (umelohmotných), ktoré sa nalepovali na nechty a dokázali nechty vyrovnávať. Postupne sme rozširovali portfólio tohto zdravotného ošetrenia.
Stále sme však ešte nezačali rozprávať o diabetickej nohe ani o diabetikoch. Po určitom čase sme začali prichádzať s kolegyňami na to, že existujú ľudia s ochoreniami, ktorí majú problémy s nohami. Vtedy sa začalo aj viac hovoriť o ochorení diabetes mellitus, ale v rámci pedikérskeho sveta ešte veľmi nie. Začala som sa však postupne venovať problematike týchto ľudí, pretože ich počet u nás na ošetreniach narastal.
Úkony, ktoré sme im museli robiť, boli zložitejšie a začala som sa zamýšľať nad tým, prečo to tak je. Začali sme postupne ľudí vzdelávať o tom, akým spôsobom v rámci pedikúry im ich ochorenie sužuje život. Začala som sa pozerať na to, ako vo svete ošetrenie nôh u týchto pacientov prebieha. No a vtedy som prišla na to, že medicinálna pedikúra sa v Nemecku nazýva podológia. Podológia je samostatný vedný odbor, kde podológovia majú vyštudovanú zdravotnú školu a venujú sa primárne chorým ľuďom, ktorí potrebujú ošetriť nohy. Už pred 18 rokmi sme začali presviedčať ľudí na ministerstve o potrebe vzdelávania v tomto smere.
Avšak až v momente, keď sme začali hovoriť o tom, že už sa nám na našich pracoviskách zvyšuje počet diabetikov a že je tu potreba ošetrovať ich odborne, naša snaha začala prinášať ovocie – čo bolo o ďalších 10 rokov neskôr. Dostala som však odporučenie na založenie spoločnosti, ktorá by naše záujmy zastrešila. A tak sme založili Slovenskú podologickú spoločnosť, ktorá na Slovensku zastrešuje pedikérov a podológov. Začali sa rokovania na ministerstve školstva a, samozrejme, na ministerstve zdravotníctva o možnostiach založenia alebo kreovania nového povolania podológ ako zdravotníckeho zamestnania.
Aká je aktuálna situácia v oblasti podológie na Slovensku? Sú podológovia dostatočne dostupní pre pacientov, napríklad s diagnózou diabetes mellitus?
V oblasti podológie na Slovensku v tomto momente máme jednu zdravotnícku školu, a to je Stredná zdravotnícka škola v Nových Zámkoch, kde je pani riaditeľka RNDr. Darina Karvajová. Je to neoblomná a úžasne húževnatá žena, s ktorou sme založili nový študijný odbor „podológ“. Chcem spomenúť aj pani riaditeľku Odboru zdravotníckeho vzdelávania MZ SR prof. PhDr. Mgr. Moniku Jankechovú, PhD., ktorá nám v tomto procese veľmi vyšla v ústrety. Vďaka týmto dvom dámam, ktoré sa veľmi intenzívne zasadili na vznik a pomohli aj s legislatívnou zložkou, mohla vzniknúť prvá škola. V priebehu rokov 2021 – 2022 nám schválili prvé experimentálne vzdelávanie podológov ako dvojročné štúdium. Vytvorila som osnovy a celé vzdelávanie pre podológov.
Dnes už máme štvrtý ročník vyštudovaných podológov. Pilotný projekt vzdelávania podológov bol úspešne ukončený pred tromi rokmi. Dnes máme na Slovensku zhruba 120 podológov, čiže ich dostupnosť je lepšia a sú z rôznych krajov a rôznych miest na Slovensku, čo pomáha ich rozloženiu v rámci krajiny. Problém je však v tom, že sem prichádza veľa prisťahovalcov zo zahraničia, ktorí o sebe hovoria, že sú podológovia, ale v rámci našej legislatívy ich takto oslovovať nemôžeme. Na Slovensku je podológ ten, kto vyštuduje strednú zdravotnícku školu v odbore podológia. Aktuálne bojujeme s tým, že podológa nemáme zaradeného v Živnostenskom zákone ako samostatnú živnosť, je to v štádiu riešenia. Ale čo je pre nás dôležité, v školskom roku 2025/2026, to znamená od septembra tohto roka, otvárajú nové stredné školy odbor podológia, a to konkrétne Stredná zdravotnícka škola vo Zvolene a Stredná zdravotnícka škola v Košiciach na Kukučínovej ulici. Vzdelávanie v tomto odbore bude oveľa dostupnejšie, a to pre každý kraj samostatne.
Zatiaľ na ministerstve zdravotníctva padla dohoda, že každá časť Slovenska bude mať len jednu školu, aby nedošlo k absolútnemu presýteniu trhu a, samozrejme, k devalvácii tohto vzdelania. Dostupnosť podológov dopĺňajú tzv. odborní pedikéri alebo zdravotní pedikéri, ktorí sú adepti na štúdium podológie a po skončení preklenovacieho obdobia, čo by malo byť zhruba už len o 5 rokov, si môžu rozšíriť svoje vzdelanie o štúdium podológie. Ak sa rozhodnú nenastúpiť na toto štúdium, ostanú bežnými pedikérmi, pretože názov zdravotný pedikér/odborný pedikér úplne zanikne. Práve na toto všetko je to preklenovacie obdobie.
Aké sú hlavné výzvy, s ktorými sa stretávate v tejto oblasti – či už v legislatíve, vo vzdelávaní alebo v praxi?
Sú to hlavne výzvy v legislatíve. Potrebujeme dokončiť proces zaradenia podológov medzi živnostenské odbory. Dohoda bola taká, že to bude tzv. hybridné zamestnanie. V rámci vzdelávania je výzvou, aby tí, ktorí odbor podológie vyštudovali, svoje zručnosti aj reálne využívali, najmä pri ošetrovaní chorých pacientov, napríklad s diabetom. Našou víziou je, aby v každej nemocnici a poliklinike bol jeden podológ, ktorý bude ošetrovať nielen diabetikov, ale aj pacientov s polyneuropatiami, pacientov s rôznymi kožnými a závažnejšími ochoreniami, so psoriatickou artritídou a ďalších pacientov, ktorí sú napríklad na biologickej liečbe. Podológ má na starosti všeobecne semikritického pacienta (stredne kritického). V praxi však nie každé zdravotnícke zariadenie chce zobrať podológa, keďže okrem živnostenského oprávnenia nie sú dotiahnuté ani hygienické podmienky pre podológa – čiže stále je považovaný za pedikéra. To je najväčšia výzva pre prax – pevne ukotviť legislatívu, aby sa jej nedostatočnosť nepretavovala do praxe tak, ako to je teraz.
Ako vyzerá spolupráca podológov s lekármi a inými zdravotníckymi odborníkmi?
Slovenská podologická spoločnosť a ja ako prezidentka podologickej spoločnosti sa veľmi zasadzujem za to, aby každý jeden podológ mal vo svojom portfóliu spolupracujúcich lekárov. Či už je to chirurg, dermatológ, diabetológ, angiológ alebo cievny chirurg. Samozrejme, pokiaľ je to možné, aj nejaký ortopéd, pretože to sú odbory, ktoré sú pre nás veľmi dôležité, no a v neposlednom rade odborníka na liečenie chronických rán. Aktuálne sa nám kreuje nový odbor, je to takzvaná podiatrická sestra, ktorá sa zaoberá primárne ošetrením diabetikov s defektmi na nohách. Zatiaľ si každý podológ hľadá spolupracujúceho lekára alebo spolupracujúcich lekárov, ale vytvárame aj podologické centrá – jednotky a bunky, ktoré medzi sebou spolupracujú a veľmi efektívne si odosielajú pacientov.
Tieto spolupráce hodnotíme veľmi kladne. Vždy je to však o ľuďoch a o dostupnosti v rámci regiónu. A platí to obojstranne – podológ pošle pacienta k lekárovi, ale aj naopak. Prakticky to funguje tak, že ľudia – pacienti chodia na pravidelné ošetrenia k podológovi a keď vznikne nejaký problém, hneď ho intervenujeme, aby sme my vedeli v rámci podologickej praxe odoslať tohto pacienta na ďalšie ošetrenia a liečenie. Alebo potom je pacient, ktorý je u lekára a potrebuje, napríklad v doliečovacej fáze a potom po doliečení defektu, ochrániť nohu pred tým, aby sa znova defekt neotvoril a aby zase nenastal nejaký problém. Vtedy ho zase lekár odosiela k podológovi.
Aké sú najčastejšie príčiny vzniku chronických rán, keď sa bavíme najmä o diabetickej nohe, z vášho pohľadu?
Najčastejšie príčiny vzniku chronických rán z pohľadu podológa sú primárne nevhodná obuv, nevhodné ponožky a nevenovanie sa problematike vlastných nôh, kontroly, sebakontroly. Diabetici často bagatelizujú pravidelnú kontrolu svojich nôh. Väčšina z nich má pocit, že všetko je úplne v poriadku, že nič sa nedeje. Väčšinou si myslia, že problém nemajú, a nevnímajú svoje ochorenie ako veľký problém. Postupne však zisťujú, že diabetes má obrovský vplyv na ich život. Deje sa to najmä na začiatku ich choroby – pri prvom diagnostikovaní, keď akúkoľvek prevenciu zanedbávajú.
Často k nám chodia diabetici s prvým aj druhým typom diabetu, ktorí napríklad nosia absolútne nevhodnú obuv. Hovoríme u nich o poruche periférneho nervového systému, keď pacient reálne naozaj necíti, že topánka mu robí problém. Potom na ambulancii s klientom pracujeme, aby na vlastnej koži zistil, že ich obuv je zle zvolená. Nejde len o dĺžku a šírku topánky, ale aj o výšku špičky, pretože diabetici často trpia tzv. kladivkovými prstami. Čiže z pohľadu podológa je príčinou tvorby chronických rán u diabetikov bagatelizácia nosenia kvalitnej a dostatočne priestrannej obuvi. V súčasnosti je na trhu mnoho vhodných aj vizuálne zaujímavých zdravotných topánok a sú výrazne kvalitnejšie než bežná obuv. Sú určené hlavne pre diabetikov a vyzerajú módnejšie ako pred mnohými rokmi.
Ktoré preventívne opatrenia sú podľa vás najúčinnejšie na predchádzanie vzniku diabetickej nohy?
Primárne je to zaujímanie sa pacienta o svoj zdravotný stav. To zahŕňa aj pravidelnú kontrolu nôh, nosenie kvalitnej a dostatočne priestrannej obuvi a nosenie ponožiek, ktoré nohy nesťahujú. Stáva sa nám, že diabetik povie, že má len slabý diabetes, že to nič nie je. Snažíme sa mu však vysvetliť, že je na začiatku svojho ochorenia a poruchy jeho zdravia sú ešte relatívne malé, ale diabetes pracuje. Cukor mu robí vo vnútri deštrukciu.
Veľa diabetikov si naozaj neuvedomuje, že v nohe stráca citlivosť. My vykonávame základné testy citlivosti, keď najskôr impulzy testujeme na pacientovej ruke, následne na nohe. Diabetik často s hrôzou zisťuje, že on vlastne na tej nohe naozaj necíti. Základom je teda informovanie a edukácia diabetikov o ich zdravotnom stave, čo naozaj môže podológ robiť, keďže na to má priestor počas toho, keď pacientovi nohy ošetruje.
Druhou nemenej dôležitou vecou je to, že diabetik sa o seba musí starať v prvom rade sám. Musí chodiť pravidelne k svoju lekárovi – diabetológovi, snažiť sa pozitívne ovplyvňovať hladiny cukru vo svojom tele. Vzdelávanie v oblasti dietológie a zdravého životného štýlu je veľmi ťažké, pretože väčšina diabetikov, najmä druhého typu, sa k tomu svojmu ochoreniu dostalo vlastnou „zásluhou“.
Takže pre nás je alfou a omega vzdelávať ľudí, edukovať ich o ich chorobe hneď od začiatku ochorenia, vysvetľovať, komunikovať s nimi, aby sa snažili čo možno najviac ovplyvniť hladinu cukru vo svojej krvi. Pozitívom v dnešnej dobe je, že už máme obrovské množstvo centier, ktoré sa zaoberajú diétami a nastavovaním diabetikov na správny životný štýl, kde naozaj morbídne obézni diabetici veľmi výrazne redukujú svoju váhu a dosahujú veľmi pekné výsledky aj s nohami. Je nádherné, keď diabetici nastúpia na nový stravovací režim a absolvujú pravidelné ošetrovania a pravidelnú kontrolu. Prináša to výsledky.