Pred niekoľkými týždňami stál Oravčan Marek Kasan na vrchole Mont Blancu, v čase nášho rozhovoru sa chystal prekonať slovenský rekord na legendárnej Orlej prti a vo Vysokých Tatrách už má odchodené trasy, na ktoré si netrúfnu ani skúsení horali. Bez ohľadu na to, či je leto alebo zima. Gerlach zdolal osemkrát, šesťkrát z toho úplne sám, a jeho denný rekord sú tri tatranské štíty – Kriváň, Rysy a Kôprovský štít – počas jedinej túry. Ani cukrovka, ktorú má už 23 rokov, mu nebráni v tom, aby si plnil turistické sny.
O cukrovke som nevedel nič
Bol len deviatak na základnej škole. Spomína si, že ani nespal, lebo len pil a chodil na záchod. Vtedy dochádzal do školy do Dolného Kubína a cesta mu trvala okolo 40 minút. Keď v jedno ráno vypil dva litre vody a musel počas cesty vystúpiť na záchod, vedel, že je zle. „Spolužiak mal mamu sestričku. Tej opísal moje príznaky a prišiel so správou, že mám cukrovku. Pamätám si aj na poslednú večeru. Mamina urobila moje najobľúbenejšie jedlo – palacinky. Keď som po dvoch hltoch vypil pol litra vody, už ma okamžite brali k lekárovi. Tam to bol rýchly proces. Odber krvi, sanitka do Trstenej a infúzie,“ spomína na osudné dni. Písal sa rok 2002. „Vtedy sme sa stali majstrami sveta v ľadovom hokeji. Irónia osudu je, že som chodil do športovej triedy so zameraním na ľadový hokej. Bol som brankár. Nevedel som, čo je cukrovka za chorobu. Myslel som si, že sa pichá inzulín raz za rok,“ hovorí Marek.
Hory, turistika, pohyb...
K horám a turistike sa Marek dostal tak trochu nečakane. „Po ôsmich rokoch som sa vrátil z Anglicka a opäť som začal vyhľadávať športy. Bicyklovanie, tenis a túžil som robiť ešte niečo viac,“ hovorí s tým, že na svoju prvú väčšiu túru určite nezabudne. S kamarátmi sa vybrali na Veľký Choč a pomerne svižným tempom vyšli hore. „Pri schádzaní mi už začalo byť zle. Cestou domov som vracal, ale to ma práve nakoplo. Vedel som, že v turistike budem pokračovať,“ konštatuje. A tak sa aj stalo. Niekoľkokrát prešiel hrebeň Západných Tatier, Veľkú a Malú Fatru, dva vrcholy v Alpách Grossglockner a Mont Blanc a, samozrejme, najvyššie štíty vo Vysokých Tatrách. Mnohé z nich opakovane. „Niektoré štíty mám viac obľúbené, iné menej. Na túry chodím sám a začínam v noci. Je to nebezpečné, presne ako aj sedenie pred telkou,“ smeje sa Marek.
Boj s horou a vlastnou chorobou
Výstup na Mont Blanc, najvyšší štít Álp (4 808 m n. m.), je pre mnohých horolezcov životnou výzvou. Pre 38-ročného diabetika Mareka to bola navyše skúška, kde musel bojovať nielen s prírodou, ale aj s vlastným telom. Minulý rok kvôli zlému počasiu výstup nedokončil... Ani tento rok to nebolo jednoduché.
Príprava na výstup sa začala už v januári. „Začal som chodiť na ťažšie túry, nosiť ťažší batoh a mať cukrovku v norme,“ hovorí s tým, že skutočná skúška prišla až na mieste. Rýchla aklimatizácia a zlé počasie viedli k výškovej chorobe, ktorá postihla jeho aj jeho kamaráta. „Bolo mi zle, bolela ma hlava, nechutilo mi jesť. Pil som veľa tekutín, dal si tabletku, ale nič mi nepomohlo,“ hovorí. Okrem toho bola poriadna zima. „Kvôli cukrovke mi je takmer vždy chladno. Vyriešil som to tak, že mám vyhrievané vložky do topánok a vyhrievané rukavice,“ uvádza Marek. Keď sa jeho kamarát pre zdravotné problémy rozhodol vrátiť, stál pred najťažším rozhodnutím: pokračovať sám. So sťaženým dýchaním a s neokysličeným mozgom pomaly postupoval vpred, až kým nedosiahol vrchol. Hore sa nachádzali len štyria českí horolezci, s ktorými si navzájom popriali šťastie. Neskôr, keď zostúpili dolu, zostal na vrchole sám. Tento úspech mu došiel až v údolí, kde si uvedomil, že všetka námaha a utrpenie za to stáli.
„Cukor som si odmeral pred výstupom a doplnil som ho. Vedel som, že pôjde dole, a hypo som tam nechcel zažiť,“ hovorí. Glykémiu kontroloval aj pod vrcholom. „Myslel som si, že mi glukomer zamrzne a nepôjde, čo sa mi bežné stalo v zime v Tatrách. Tam našťastie išiel,“ spomína. Hoci mu vôbec nechutilo jesť, zvládol do seba dať aspoň energetický gél a nejaké jedlo vo vrecúškach, ktoré stačilo zaliať vriacou vodou. „Síce som tam schudol päť kilogramov, ale rozhodne to stálo za to,“ dodáva odhodlane.
Výstup venoval otcovi
„Tohtoročný výstup na Mont Blanc som venoval môjmu ocinovi. Keď som sa vracal z neúspešného výstupu minulý rok, tak ma môj ocino čakal na vlakovej stanici v Kraľovanoch. Opýtal sa ma vtedy: „Tak čo, Marek, vystúpili ste na vrchol?“ Odpovedal som mu, že nie. A doplnil som: „Ale neboj sa, ten vrchol tam bude stále, len my tu nebudeme.“ Ocino zomrel v septembri minulého roka. „Tak aj to bol dôvod, prečo som sa na Mont Blanc vrátil...“
Orlia prť – Slovenský rekord
Je to ťažká cesta, ktorá podľa Mareka preverí každého až na dno svojich síl. „Je to najťažšia cesta vo Vysokých Tatrách a od jej vzniku tam doteraz zahynulo viac ako 150 ľudí. Takže priorita pre mňa je dôjsť v zdraví do cieľa,“ hovorí o svojom ďalšom cieli. Plánuje tam ísť ešte teraz na jeseň. Jeho kamarát by tam už druhýkrát nešiel. Marek ju však považuje za dobrý tréning. „Ak sa mi ju podarí prejsť, bude to šiestykrát a aj slovenský rekord. Pre mňa tento rekord bude len motivácia robiť veci lepšie a ďalej, pokým bude zdravie slúžiť,“ dodáva.
Vysoké Tatry má Marek doslova prešliapané a za najkrajšiu časť považuje Ľadový štít. „V minulosti bol považovaný za najvyšší. Oficiálne je tretí najvyšší. Sú z neho dokonalé výhľady. Najkrajšia pasáž výstupu sa nachádza tesne pod vrcholom. Volá sa Ľadový kôň. Exponované miesto hrebeňa je asi 15 metrov, ktoré treba prejsť. Tu žiadna chyba neprichádza do úvahy,“ pripomína skúsený turista a dodáva, že na vrchole býva veľmi málo ľudí, alebo nikto. Na štít sa vychádza zo Starého Smokovca a ďalej z Téryho chaty. „Teraz, ako to spomínam, už viem, kam pôjdem na ďalšiu túru,“ usmieva sa.
Glykémie meria počas túry
Marek na turistických cestách nikdy nezabúda na glykémie. Meria ich počas výstupov hoci aj na kameni. „Vždy sa snažím doplniť veľa cukrov, lebo viem, že cukor ide rýchlo dole. V poslednom čase na začiatku túry vypínam pumpu,“ priznáva a hneď aj uvádza, čo sa mu stalo naposledy.
„Vypol som si pumpu, zjedol som dva keksy (dobošky) a jeden energetický gél a po hodine túry hypoglykémia! Takže to zjednodušene hovorí, že je pohyb pre cukrovku veľmi dôležitý. So sebou na túry si beriem vždy osem keksov, päť energetických gélov a jedlo. Mam rád croissanty. Na nízky cukor rád používam zahustené mliečko (piknik). Veľmi rýchly zdroj cukrov a energie a aj mi to chutí,“ odporúča Marek.
Našťastie veľa nebezpečných situácii nezažil, za čo je veľmi rád. Párkrát sa mu odpojila kanyla z pumpy po tom, ako sa spotil. Vždy nosí so sebou inzulínové pero. „Keď máte cukrovku pod kontrolou, tak aj problémov s ňou je oveľa menej,“ poznamenáva s tým, že zažil aj nebezpečnú situáciu s ohrozením života. Priznáva však, že to bolo jeho chybou, pretože bol lenivý natiahnuť si mačky (stúpacie železá). Stalo sa mu to pri zostupovaní z Pyšného štítu, na ktorom sa ešte nachádzali snehové polia. Marek sa rozhodol, že ho prejde bez mačiek, čo bola chyba. „Žiaľ, pošmykol som sa a letel som dole. Aj cepín, ktorým by som pád zabrzdil, som mal na ruksaku. Nabral som veľkú rýchlosť a na konci ma vyhodilo na skaly. Zastavil som presne jeden meter pred asi desaťmetrovou skalnou stenou. Jeden meter ma delil od smrti alebo dolámania. Vtedy som sa tam rozplakal. Od tých čias si dávam oveľa väčší pozor aj na jednoduchších cestách,“ hovorí o svojej skúsenosti.
Všetko sa dá
Mnohí by si možno mysleli, že s diabetom sa nedá podávať taký výkon, ale Marek má pre nich odkaz, že všetko sa dá, treba sa držať svojich snov a plniť si ich. „V prvom rade musíte prijať cukrovku za svoju a naučiť sa s ňou žiť. Dá sa to. Práve vy buďte najlepším doktorom svojmu ochoreniu, aby ste si to dokázali ustrážiť. Základ úspechu je mať vždy pri sebe sladkosť. Ak sa cítite zle, treba zastaviť, odmerať a doplniť cukry a chvíľu počkať. Keď sa s tým človek naučí žiť, pokojne môže letieť do vesmíru, alebo vystúpiť na Mount Everest,“ dodáva mladý muž. Začínajúcim s turistikou odporúča, aby si dávali menšie ciele, aby sa na začiatku príliš nezaťažovali. „Práve malými krokmi sa dostanete k veľkým cieľom,“ poznamenáva Marek.