Zadýchavanie podľa pani Makovníkovej (63) nastáva už pri najmenšej námahe, človek je unavený a blízki si o ňom zvyčajne myslia, že je len lenivý. „Až keď to dospeje do štádia, že mu modrajú a fialovejú pery a líca, hoci si len zaväzuje šnúrky na topánkach, vtedy zostane rodina v šoku,“ poznamenáva. Ochorenie jej zistili náhodne v roku 2004, keď mala 43 rokov. V tom čase neexistovala liečba.
Pripomína iné ochorenia
Príznaky ako búšenie srdca, rýchly pulz, dýchavičnosť, opúchanie členkov, únava sa dajú pripísať viacerým diagnózam. Najčastejšie majú ľudia s podobnými symptómami ischemickú chorobu srdca, zúženie aortálnej chlopne až srdcové zlyhávanie. Toto ochorenie sa však dá zameniť aj s astmou alebo so spánkovým apnoe. Na to, že by mohlo ísť o zriedkavú chorobu, v tom čase myslel málokto.
Iveta Makovníková pracovala ako učiteľka matematiky a základov techniky a rok chodila po lekároch. Najskôr svoj stav pripisovala zlej kondícii, rozlúčila sa definitívne s cigaretami, no napriek tomu jej bolo horšie. O tom, že má pľúcnu artériovú hypertenziu, sa dozvedela vlastne náhodou – pri úplne inom zdravotnom probléme. „Mala som obličkový kamienok, pre ktorý som podstúpila vyšetrenia v martinskej nemocnici. Odtiaľ ma poslali rovno do Národného ústavu srdcových a cievnych chorôb v Bratislave, kde sa moja diagnóza potvrdila,“ rozpráva Iveta, ktorá mala vtedy 43 rokov a dvoch neplnoletých synov vo veku 13 a 14 rokov.
V minulosti neexistovala liečba
Lekári pani Makovníkovej povedali, že ide o nevyliečiteľné ochorenie. V tom čase ešte neexistovala účinná liečba a prognóza bola desivá. Pacient bez akejkoľvek terapie sa dožíval dva roky, s terapiou päť rokov.
„Keď som si predstavila, že by moje deti mohli zostať bez mamy, povedala som si, že to tak nemôže byť,“ spomína si Iveta. Domov dostala lieky na zníženie systémového tlaku, čo malo na jej diagnózu účinnosť len 6 %, a tak si hľadala alternatívu – zmenila stravu, skúsila homeopatiu, no najviac jej pomohla pranoterapia, čiže terapia pomocou energie. „Takto som si predĺžila život, kým neprišla liečba aj na Slovensko. Prvé lieky som dostala v roku 2006, no skôr mi škodili. O rok neskôr prišiel liek, ktorý mi konečne pomohol. Prežila som napokon sedem rokov do transplantácie pľúc,“ hovorí s tým, že rok pred transplantáciou založila združenie pre pacientov s rovnakým ochorením.
Choroba ju naučila pokore a dala jej iný pohľad na život. „Veľmi skoro sa tiež ukázala sila a súdržnosť rodiny, keď ma podržala mama aj manžel Vlado,“ hodnotí spätne. Túžila však po komunite ľudí, ktorí zažívajú to isté a s ktorými by sa mohla podeliť o svoje pocity, skúsenosti, obavy i nádej. Podľa nej je veľkou chybou, keď človek s ochorením bojuje. Naopak, treba sa s ním naučiť žiť. Boj odčerpáva energiu.
Nádej na nový začiatok
Transplantácia pľúc sa v tom čase vykonávala vo Viedni a Iveta Makovníková bola prvou liečenou pacientkou zo Slovenska, ktorá ju podstúpila. „Po transplantácii to nebolo jednoduché, týždeň som bola v umelom spánku, upchávali sa mi cievy. Zlyhávali mi obličky, bola som na dialýze. Lekári nevedeli, či prežijem,“ spomína na tie chvíle. Sedela pri nej neter a stále jej niečo hovorila.
„Odvtedy viem, že človek v umelom spánku vníma. Volala ma k sebe a ja som jej vravela, že nemôžem, lebo nemám nohy,“ smeje sa, no o chvíľu zvážnie. „Vedela som, že to prežijem,“ dodáva.