Mladšej generácii nemusíme speváka Filipa Lenártha dvakrát predstavovať. V tretej sérii Slovensko hľadá Superstar sa dostal až do semifinále a k postupu do prvej „desiatky“ mu chýbalo len málo. Účasť v súťaži považuje za dobrú skúsenosť a diabetes, ktorý mu zistili pred dvoma rokmi, mu v spievaní neprekáža. Večne usmiaty Martinčan vyštudoval košické konzervatórium a momentálne hrá v prešovskom divadle v muzikáli František z Assisi. Za pracovnými ponukami cestuje medzi Bratislavou, Košicami a Prešovom.
Ako vyzerá typický deň hudobníka – diabetika?
To záleží od toho, či mám alebo nemám predstavenie alebo koncert. Väčšinou vstávam okolo desiatej a počkám hodinku, pretože nemôžem jesť hneď po zobudení. Ak vstanem neskôr, dám si rovno obed, potom večeru a menšiu neskorú večeru a idem spať. Ak mám koncert, tak sa len naobedujem a večer idem spievať. Nezvyknem predtým už jesť, lebo potom sa mi čudne spieva.
Ani pred divadelným predstavením?
Záleží od úlohy. Pred predstavením väčšinou normálne večeriam, ale ak ide o koncert, tak nejem aspoň dve tri hodinky pred.
Nestane sa ti potom, že máš hypoglykémiu?
Nie, na to sa musíš pripraviť. Pred koncertom si odmeriam cukor a ak je jeho hladina normálna, vždy niečo malé zjem, aby som sa hypu vyhol.
Kedy si dostal cukrovku?
Kedy som ju dostal to neviem, ale pamätám sa, kedy mi ju zistili. Bolo to presne na mamine narodeniny, 7. marca 2005. Vtedy som študoval v Košiciach na konzervatóriu a domov som prišiel ako úplne vychudnutý chlapec. Moja teta – sestrička mala doma testovacie prúžky, kde sa dá cukor zistiť z moču. Tak sme zistili že mám zvýšený cukor, išiel som k doktorke, odobrali mi krv a diagnostikovali cukrovku.
Akú si mal vtedy glykémiu?
Okolo dvadsať.
Poslali ťa ihneď do nemocnice?
Áno. V pondelok ráno som prišiel k lekárke, tam mi zistili vysoký cukor a oznámili, že si ma tam nechajú. To som však odmietol, pretože som mal mať v utorok predstavenie v Košiciach. Doktorka s tým, samozrejme, nesúhlasila a povedala, že bez inzulínu ma nikam nepustí.
Čo si spravil, aby ťa pustili?
Dali mi akýsi rýchlokurz pichania injekcie. Ukázali mi, ako aplikovať inzulín a mal som si pichnúť šesť jednotiek pred každým jedlom. To bol samozrejme nepríjemný zážitok, pretože som prišiel domov a uvažoval som, že veď nikdy v živote som predtým sám sebe takpovediac „neublížil“ a zrazu si mám pichnúť injekciu. Minútu som váhal, ale nakoniec som vpich skoro vôbec necítil.
Čo sa dialo po neskoršej hospitalizácii v Lubochni?
Po deviatich dňoch hospitalizácie som sa vrátil domov a teda aj späť do školy. Po návrate ma skoro všetci ľutovali, tak som to občas zneužíval – že som nechodil na hodiny, keď som nechcel. ☺
Ako si sa prispôsobil? Keď dostane cukrovku dieťa, tak sa s tým zžije ľahšie, ale ty už si mal svoj zabehnutý život a plány do budúcna...
Ja vôbec neriešim, že mám cukrovku. Pri mojom povolaní sa síce nedá dodrživať úplne strikná, stála a pravidelná strava a režim, ale dodržiavam aspoň to, že si pichám stanovený počet jednotiek.
Ako často chodievaš na kontroly?
Na kontroly chodievam do Košíc a musím sa priznať, že tento aspekt trochu zanedbávam. Doktorku by som mal navštevovať častejšie ako raz za pol roka, pretože ide o moje zdravie. Ale dúfam, že časom zmúdriem.
Ako brala novozistený diabetes tvoja priateľka?
Brala to úplne normálne. Keď som dostal cukrovku, boli sme spolu už dva roky. Občas sa mi stane, že si zabudnem pichnúť večerný inzulín, ona mi to pripomenie. Spomínam si na jeden vtipný zážitok. Keď som sa po deviatich dňoch vrátil z hospitalizácie z Ľubochne, priateľka ma privítala s mojou obľúbenou čokoládovou tyčinkou, ktorú som si dovtedy pravidelne a rád kupoval. Až potom si uvedomila, že ja sladké vlastne už nemôžem.
Kontroluje ťa občas v rámci cukrovky?
V tomto ma nekontroluje vôbec, len mi občas pripomenie inzulín. Ale naučil som ju pichať injekcie a vymienať ampulky a ihly v inzulínovom pere.
Aké boli reakcie okolia?
Absolútne nikto z okolia môj diabetes nerieši. Možno by sa správali inak, ak by som bol hypochonder. Ja zjem aj biely rohlík, ak práve nemám grahamový. Ale sú ľudia, ktorí nezjedia, napríklad hudobný producent Gabo Dušík. On je tiež diabetik, ale druhotypový, nepichá si inzulín, čiže funguje iba na diéte, ktorú striktne dodržiava. Nenaje sa inde ako doma a v bufete si nedá ani kávu, iba svoju vlastnú. Ja pravdepodobne nikdy nebudem takýto typ.
Nestalo sa ti počas vystúpenia v Superstar, že si mal hypoglykémiu?
Počas vystúpenia nie, ale hypo som mal prvé tri noci. Ráno som sa zobudil a necítil som sa dobre, tak som utekal na raňajky a vypil som takmer liter džúsu.
A nebojíš sa toho, že by sa ti to počas nejakého vystúpenia mohlo stať?
Ani nie. Ja aj keď mám hypoglykémiu, tak to ustojím, cítim vopred, to na mňa ide.
Bol si niekedy v hypoglykémii dlhšie ako 15 minút?
Raz sa mi to stalo. Cestoval som vlakom z Košíc do Prešova a cítil som nízky cukor. Po odmeraní som zistil, že mám 3,6, čo nie je až také strašné. Tak som sedel a dýchal. ☺
Nemal si nič so sebou? Žiaden cukor?
Cukor som so sebou mal, ale rozsypal sa mi. Ak idem napríklad do kaviarne, tak si vždy niekoľko cukrov vezmem, dám do vrecka a vždy viem, že ich tam mám. Aj vtedy vo vlaku som automaticky šiahol do vrecka po cukor, ale bol vysypaný. Tak som si vzal iba tú trošku, čo sa mi podarilo nabrať medzi prsty. Raz som mal dokonca glykémiu 1,9 a vtedy som sa normálne bál ísť do chladničky, či zvládnem prejsť tú cestu. Ale podarilo sa a prvé čo som chytil, bolo litrové mlieko, ktoré som celé vypil.
Ale mlieko ti až tak cukor nezvýši...
Ja viem, že nie, pri hypoglykémii je to skôr ten pocit a pažravosť, že musíš zjesť všetko.
Ako sa cítiš, keď máš hypo?
Glykémie viem rozoznávať. Keď mám vysoký cukor, bolí ma vzadu hlava, a ak je v stredných polohách, tŕpne mi malíček. Pri hypoglykémii sa cítim skľúčene. Ak by som mal teraz hypo a vidím na stole sladkú tyčinku, váham, či si ju zobrať, lebo sa cítim skľúčene a bojím sa. Ale nakoniec sa vždy prekonám a zoberiem si sladké.
Rozpozná tvoja priateľka, kedy máš hypo?
Áno, lebo vtedy som nervózny a kričím pre každú hlúposť. Takže ona už dobre vie aký mám cukor. Hypoglykémia ovplyvňuje moje správanie.
Aké sú teraz tvoje plány do budúcnosti?
Plánujem sa stále venovať herectvu. U mňa to bolo vždy tak, že raz som chcel strašne robiť herectvo, a potom v zápätí ma chytila viac hudba. Stále s tým bojujem, ale našťastie sa to dá skĺbiť. Momentálne hrám v Prešove v muzikáli František z Assisi. Objavím sa aj v jednej časti seriálu Ordinácia v ružovej záhrade a takisto by som si mal zahrať nejakú úlohu v pripravovanom seriáli Mesto tieňov.
Cítiš sa viac ako spievajúci herec alebo hrajúci spevák?
To neviem. Mňa veľmi baví, že keď som na javisku, spievam a ľudia sa zabávajú, majú dobrý pocit. To ma nabíja energiou. A keď robím herectvo, vtedy je lepší pocit keď dohrám a cítim, že som podal dobrý výkon.
Hráš v nejakej hudobnej skupine?
Momentálne nie, ale päť rokov som pôsobil v kapele ako gitarista a spevák vokálov. S hlavným spevákom sme ale odišli a teraz spolu vystupujeme. Určite by som však časom chcel dať dokopy vlastnú kapelu.
Neplánuješ sa presťahovať do hlavného mesta? Z Košíc alebo z Prešova to máš za pracovnými ponukami dosť ďaleko.
Zatiaľ cestujem a v Bratislave prespávam u kamaráta, bývalého spolužiaka z konzervatória. Chcel by som sa presťahovať, ale v hlavnom meste zatiať nemám finančné zázemie, aby som mohol zaplatiť nájomné, šeky a iné výdavky. V Košiciach to zatiaľ zvládnem, no nie som si istý, či by som to dokázal v Bratislave.
Ako si sa stravoval počas súťaže Slovensko hľadá Superstar?
Výhodou bolo, že tam som jedával pravidelne, raňajky aj obed boli vo vyhradenom čase a varili nám skvele.
Vychádzali ti v ústrety?
Áno. Cez týždeň sme mali na výber zo štyroch menu, takže vždy bolo na výber vhodné jedlo aj pre mňa. Len raz cez víkend navarili sladké, ale mne vtedy pripravili obed osobitne.
Na čo sa v budúcnosti najviac tešíš?
Chcel by som dať konečne dokopy kapelu a teším sa najmä na letné festivaly, kde by som chcel hrať, pretože je tam skvelá atmosféra. Ako herec plánujem získať nejakú významnejšiu úlohu, pretože hrávam postavy, ktoré sa na javisku objavia iba párkrát. Chcel by som sa konečne učiť texty, lebo doteraz som ešte scenáre „nedriloval“.
Ako hudobník a herec veľa cestuješ. Už si niekedy popri cestovaní zabudol inzulínové pero?
Ešte sa mi to nestalo. Občas si zabudnem glukometer, ale inzulínové perá mám v takej malej taštičke, pretože často prespávam mimo domu.
Už si dostal ponuky na nahrávanie albumu?
To nie, ale dostal som ponuky najmä na koncertovanie a moderovanie, pretože veľa ľudí si myslí, že som moderátor. A to len preto, že v istom denníku vyšla správa, že som bol moderátorom v rádiu. No ja som tam robil redaktora a to je rozdiel.
Zmenil sa nejako tvoj život po Superstar?
Teraz mám menej času na seba aj na ostatných, najmä pre pracovné povinnosti. To, že som sa do súťaže prihlásil, hodnotím kladne a vôbec to neľutujem.
Mávaš trému?
Samozrejme. Ja však mávam takú dobrú trému, ktorá ma povzbudí.
Čo sa týka trémy alebo stresu, z toho nemávaš kolísanie cukru?
Stres je u mňa najväčší pohlcovač cukru. Keď mám stres, cukor mi klesá.
Veľa mladých ľudí s hektickým spôsobom života zvolilo liečbu diabetu inzulínovou pumpou. Neuvažuješ nad tým?
Zatiaľ nie. Pripadá mi to ako bolestivá metóda a neviem si veľmi predstaviť, že mám v bruchu zavedenú kanylu. Okrem toho, čo ak sa niekedy na javisku budem musieť vyzliecť? ☺
Kristína Kubalová
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 1/2008