Herec a bábkar Ivan Martinka (35) chcel náš rozhovor viesť v dia cukrárni. Pozdávalo sa mu to nielen z hľadiska zamerania nášho časopisu, ale hlavne sa tešil, že si bude môcť dopriať nejaký ten dia zákusok. Cukráreň bola, žiaľ, zatvorená. A tak sme sa pozhovárali inde, aj keď „len“ pri čaji s mliekom a doma vyrobenom chlebíku – poistke v prípade hypoglykémie.
Pohybuješ sa medzi Nitrou a Bratislavou. Máš v týchto mestách zmapované všetky dia cukrárne?
Tak veľa ich zasa nie je, ale keď niečo podobné otvoria, informujú ma o tom najčastejšie kamaráti. Jedna priateľka mi z rôznych miest nosí dia čokolády a vždy, keď sa v predaji objavia nové výrobky pre diabetikov, hneď ich mám na stole. Niekedy dostanem informáciu o novom keksíku naraz z dvoch rôznych zdrojov. Vždy ma to poteší, aj keď často svojich informátorov sklamem, keď skonštatujem, že dia sladkosť poznám, len výrobca zmenil obal.
Mávaš chuť na sladké?
Strašne veľkú. Kým som sa viac hýbal, necítil som to tak výrazne, ale teraz nemám toľko pohybu a mám stále chuť na sladkosti.
Pred časom si kvôli nie najlepším výsledkom prešiel z inzulínového pera na inzulínovú pumpu. Ako si teraz spokojný s výsledkami?
K lekárovi chodím na kontroly raz za 2 mesiace. S pumpou mám výsledky lepšie, kedysi som bol veľmi rozlietaný, hral som fyzicky náročné predstavenia a prejavilo sa to aj na hladine cukru. S inzulínovými perami a dlhodobo pôsobiacimi inzulínmi som to prestal zvládať. Môj stav bol príšerný, lekár naštvaný. Keď bolo jasné, že takto to zrejme bude aj naďalej, našli sme riešenie – pumpu. V priebehu niekoľkých mesiacov sa stav upravil. Niekedy sa stane, že pre prácu nespím, režim sa mi v priebehu dňa mení veľmi často, ale myslím, že s pumpou to zvládam uspokojivo.
Ako reagujú ľudia na inzulínovú pumpu? Udivuje ich také zariadenie? Pýtajú sa, ako funguje?
Áno, zaujíma ich napríklad rozdiel medzi inzulínovým perom a pumpou. Ale neskôr možno svoju zvedavosť oľutujú, lebo sú asi pripravení na stručnejšiu odpoveď. Ja sa to všetko, naopak, snažím podrobne vysvetliť, začnem hovoriť o krátkodobo pôsobiacom inzulíne a dlhodobo pôsobiacom, spustím doslova prednášku. To podľa mňa nikto nečaká. Preto sa najnovšie snažím zhrnúť informáciu o cukrovke a inzulínovej pumpe do troch viet, aby som ich neznechutil.
Spolupracoval si s viacerými režisérmi, okrem iného aj Jozefom Bednárikom či Martinom Šulíkom. Ako vnímaš ich režisérsky prístup?
Nerád by som vypichoval niektorú z výrazných osobností, s ktorými som mohol spolupracovať, a potom, film je niečo iné, divadlo je niečo iné. V divadle človek zodpovedá za svoju postavu sám – postava urobí len to, čo urobím ja, povie len to, čo poviem ja... Vo filme nemáte túto moc, za postavu hrá aj kamera, hudba, strih, tie veci môže ovládať iba režisér a ide o celkovú symbiózu. Chvíľu trvá, než sa to herec naučí vo svojej práci rozlišovať. Každá spolupráca mi čosi dala, na každej ma niečo uchvátilo. Pri Jozefovi Bednárikovi nároky na skĺbenie dokonalej hereckej techniky so „srdcom“ herca, Martin Šulík ma odzbrojil svojou bystrosťou, odporom k manipulatívnosti a úprimnosťou, Agnieszka Holland a Kassia Adamik na mňa zapôsobili svojou prirodzenosťou a schopnosťou fatálne skĺbiť poéziu so surovosťou, Vladimír Michálek zasa intuíciou, ktorá v rukách talentovaného človeka dokáže byť spoľahlivým vodidlom a takto by som mohol pokračovať...
Máš pred významnými tvorcami rešpekt? Predsa len, sú to individuality.
Nikdy som necítil strach pred kontaktom s veľkým človekom. Vnímam ich v prvom rade cez to, čo spoločne tvoríme, ale charizmu, samozrejme, človek cíti. Pri spomínanom pánovi Bednárikovi so svojou priam zúrivou charizmou, pred ktorým sa človeku zrýchli tep, už len keď sa blíži po chodbe, máte úprimný úsmev na tvári a zároveň obavu, aby ste sa niečím nevhodným, nedostatočným neblamovali. U mňa sa rešpekt premieňa na pocit, že ich nechcem sklamať. Chcem dať zverenej postave všetko, čo potrebuje. Niekedy až príliš úzkostlivo.
Čo znamená to „príliš úzkostlivo“?
No, Martin Šulík mi napríklad v slabej chvíli povedal, že keby mal viac takých hercov ako som ja, „hodil by si mašľu“. Vždy sa totiž na všetko vypytujem, na každý detail, neustále pochybujem o sebe, či som spravil to, čo treba tak, ako bolo treba. A to aj vtedy, keď sa už nedá nič zmeniť a záber sa odklepol. Aj keby som mal pred kamerou len otvoriť dvere a opýtať sa: „Je XY doma?“, hneď riešim, akým tempom mám prísť, odkiaľ akože idem a keď už to viem, tak čo som tam, kde som bol, vlastne robil... zrazu riešim množstvo problémov. Niekedy je to ako prekliatie. Som neuveriteľný riešiteľ hlúpostí. Dôležité ale je, aby som sa včas zorientoval a aby divák nič z toho nespozoroval.
Okrem „hlúpostí“ si však riešil už aj vážne problémy, ktorým si sa nevyhol.
Pred štyrmi rokmi som si kúpil byt v Nitre. Dovtedy som býval u mamy v Bratislave. Vzal som si hypotekárny úver a po mesiaci od nasťahovania do nového bytu sa ukázalo, že v tom bol podvod. Po 3 rokoch som musel byt vrátiť. Už takmer rok v ňom nebývam a úver splácam ďalej. Som odkázaný na priváty, čo vplýva na moju prácu. Potrebujem pokoj, sústredenie a dielňu, kde by som mohol vŕtať, brúsiť, robiť s lepidlami, formami, je to ťažké na priváte v izbičke, kde som obložený svojimi vecami.
Používaš pri tvorbe bábok techniky, ktoré si sa naučil v škole, alebo hľadáš nové?
Tu a tam objavím úžasné nápady. Často si uvedomujem, koľko celkom obyčajných, bežných vecí vzniklo na základe brisknej úvahy niekoho, koľko technologických detailov musel niekto rozlúsknuť, vyriešiť a my sa nad tým už ani nepozastavíme, neuvedomujeme si to. Ja si všímam tieto nápady a inšpirujem sa.
Pozoruješ teda všetko, čo sa hýbe? Kde hľadáš inšpiráciu?
Hračkárstvo je moja mekka. Vždy tam nájdem inšpiráciu, aj keď sú to hračky, ktoré sa mi nepáčia, ale ich technológia ma zaujme. Dokonca si tu a tam kúpim nejakú hračku len preto, aby som ju rozobral. Raz bola jedna veľmi drahá, tak som počkal, kým ju zlacneli o polovicu. V Nitre je hračkárstvo, kde ma už poznajú, trávim tam celé hodiny. Pri mojej druhej návšteve usúdili, že to so mnou nebude len tak. Teraz sa zakaždým pýtajú, na čom pracujem a sami mi ponúkajú, čo by sa mi ešte hodilo.
Aké sú tvoje pracovné plány do budúcnosti?
Plánov je neúrekom, túžob ešte viac... Veľkou túžbou stále zostáva, aby sa dokončil film Pravdivá história o Jurovi Jánošíkovi a Tomášovi Uhorčíkovi, pod režijným vedením svetoznámej Agnieszky Holland a jej dcéry Kassii Adamik, v ktorom vytváram postavu Uhorčíka. Ale čas letí a neviem, či je to vlastne ešte možné. Škoda tej úžasnej, dosiaľ urobenej práce. V najbližšej budúcnosti chcem priviesť na svet takmer divadelný projekt, na ktorom spolupracujem so skladateľom Andrejom Kalinkom a kontrabasistom Michalom Mikulášom, ktorý je zároveň fotografom. Určite by som však chcel nakrútiť vlastný, krátky hraný bábkový film.
Napriek finančnej neistote si na voľnej nohe a neupísal si sa jednej inštitúcii, jednému divadlu.
Čo nie je, môže byť. Asi je to povahou - som baran. Ak sa mi niečo nepáči, nebudem to robiť, nech by mi to prikazoval ktokoľvek. Ale všetko má svoje klady aj zápory. Mne zatiaľ vyhovuje voľná noha – aj kvôli pestrosti práce. Môžem hrať v rôznych typoch divadiel, v nezávislých produkciách, pritom pravidelne účinkovať v televízii, môžem nakrúcať filmy a pritom putovať so svojím sólovým predstavením. Nikto mi nepovie „toto nesmieš, toto musíš“. Na druhej strane, nikto za mňa nič nespraví, nezariadi. Okrem najbližších, ktorí majú neskutočnú trpezlivosť. S účtami mi veľmi obetavo pomáha mama. Niekedy sa mi práca tak nakopí, že celkom pohltí aj súkromie. O tom by mohli rozprávať drahé polovičky slobodných umelcov - aj v tomto mi asi šťastie prialo. Ale nevylučujem, že raz do trvalého pracovného úväzku vstúpim. Uvidím, čo prinesie život.
Vyhovuje ti takýto hektický spôsob života?
Ja hektiku neznášam. Ale asi nemám organizačný talent a neviem robiť kompromisy, ani keď ide o „nedôležité veci“. Snažím sa to ale zmeniť. Dlho som plánoval návštevy niektorých ľudí, ale vždy bolo čosi „neodkladné“. A zrazu som zistil, že ich už nikdy nebudem môcť navštíviť. Za posledný rok odišlo veľa skvelých ľudí, napríklad v Divadle Andreja Bagara v Nitre Milan Kiš, v Starom divadle jeho riaditeľ, režisér a herec Karol Spišák, z ľudí, od televízie Helena Čenková, Milan Ježík, alebo gajdošský majster, multiinštrumentalista Rasťo Trnovec, ktorý mi vytvoril gajdy a učil ma na nich hrať kvôli spomínanému filmu Pravdivá história... Niektoré veci sa skrátka neodkladajú.
Máš cukrovku od svojich 7 rokov. Vnímaš to ako svoju súčasť, alebo ťa to obťažuje?
Nebyť cukrovky, nemal by som absolútne žiaden vnútorný poriadok, disciplínu. Navyše, diabetická diéta je veľmi zdravá, zišla by sa vlastne každému. Nevidím v cukrovke negatívum. Skúšal som si predstaviť, ako sa žije ľuďom bez cukrovky - aké to je, nemusieť si pichať inzulín a jesť presne v určitú hodinu, hoci práve nie som hladný. Alebo, nemusieť si počas náročného predstavenia niekoľkokrát merať hladinu cukru v krvi, a stresovať sa, či ho vôbec dohrám. Malo by to určite kopu výhod, ale viem si to len ťažko prestaviť. Asi by som bol chvíľu v pomykove, keby niekto vymyslel liek na cukrovku.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív I.M.
Zverejnené v časopise Diabetik 1/2007