Zdravie je to najcennejšie, čo máme. A ak ho raz stratíme, prídeme na to, že to je jediná vec na svete, čo má nevyčísliteľnú hodnotu. Mám veľký strach z toho, že na základe dlhodobo zlých glykémií oslepnem, že skončím na dialýze alebo s amputovanou končatinou. Toto je jedným z hlavných dôvodov, prečo sa teším a chodím do Národného endokrinologického a diabetologického ústavu v Ľubochni.
Verím odborníkom
Ja som do Ľubochne šla dobrovoľne, s úsmevom na tvári a radosťou v srdci. Tešila som sa na deň, keď mi do schránky príde predvolanie. Prečo? Lebo verím v pomoc, ktorú mi môžu odborníci poskytnúť, a vo využitie technológií na zlepšenie kvality života. A konečne ten deň prišiel. Mnohí riešia podľa mňa úplne nepodstatné veci: na čo je to dobré, aj tak ti tam nepomôžu... A to ako tam varia, och, sťažujú sa na porcie jedla, sťažujú sa hádam úplne na všetko, ešte aj na počasie... To sú takí chronickí sťažovatelia, ktorí nájdu chybu úplne všade.
Vždy je to o tom, čo chceme vidieť
Ja to vidím z opačného uhla. Nezáleží mi na tom, kedy tam pôjdem, ani na tom, čo budem jesť. Vážim si, že mi lekári a odborníci pomáhajú zvládať náročné situácie a snažia sa hľadať riešenia na lepšiu kompenzáciu diabetu. Vďaka tomu si môžem zabezpečiť kvalitnejší život a oddialiť komplikácie, ktoré s týmto ochorením prichádzajú.
Ide o kvalitu nášho života, ktorú si vieme vďaka dobrej kompenzácii zabezpečiť, a oddialiť komplikácie. Až 80 % liečby máme vo svojich vlastných rukách. A to nie je málo. Vďaka Bohu za technológie, ktoré nám v tom dnes už pomáhajú každý jeden deň, ďakujem za aplikácie, ktoré mi to uľahčujú, ďakujem za lekárov, ktorí sa mi snažia ukázať smer, ktorým sa mám vydať, a žiť aktívne a plnohodnotne aj s diabetom. Ja tomu hovorím: Idem na kompletnú STK.
Trápia ma hypoglykémie
Mám diabetes mellitus 1. typu, ale neviem si dať rady s hypoglykémiami, ktoré prichádzajú v noci. Najhoršie je, že moje telo v tom čase nemá žiaden prísun inzulínu, pretože pumpa ho nedávkuje, no napriek tomu sa tieto hypoglykémie neustále opakujú. Vôbec tomu nerozumie. Hneď po konzultácii s lekárkou na príjme sme zvýšili cieľovú glykémiu. Pomohlo na chvíľku a potom si moje telo začalo spievať pesničku: Nebude to také ľahké, drahá. A tak som tu.
Každý deň konzultujeme s lekárkou výsledky a hneď pri nástupe mi upravila dĺžku trvania aktívneho inzulínu a upravila cieľovú hodnotu, čo sa objavilo hneď v prvú noc. Ukážkové hodnoty, 5,9 mmol – 6,5 mmol. Neverila som vlastným očiam. Postupne každý deň odhaľujeme a hľadáme riešenia, ako zmierniť kopce po jedle. Absolvovala som viacero vyšetrení, ktoré potvrdili to, čo som tušila. Menej závažné komplikácie, ktoré treba sledovať. Po 10 dňoch smerovali moje kroky domov, kde nasledovalo: nastaviť si denný režim.
No, život s diabetom prináša mnohé výzvy, ktoré sú často neviditeľné pre ľudí okolo nás. Každý deň je iný, plný nepredvídateľných zmien a nečakaných situácií. Zažila som niečo, čo ma hlboko emočne zasiahlo a donútilo zamyslieť sa nad tým, aký krehký je náš svet, najmä keď nás druhí nepochopia.
Prvé kroky po hospitalizácii
Stretla som sa so susedom, ktorého som nevidela od svojej hospitalizácie. Čakala som možno milé slová, záujem o to, ako sa mi darí. Namiesto toho mi však povedal: Ako bolo na dovolenke? Táto nevhodná poznámka ma úplne zarazila. Ako môže niekto považovať pobyt v nemocnici za dovolenku?
Nie je ľahké vysvetliť zdravému človeku, čo prežívame my, ktorí žijeme s diabetom alebo inou diagnózou. Nie je to len o liečbe a inzulíne, je to o boji s vlastným telom, o každodenných výzvach a malých víťazstvách, ktoré nie sú vždy viditeľné navonok. Tak som čelila hneď prvé dni svojho návratu domov nepochopeniu. Moje hormóny a glykémie sa tak rozkokošili, že sa rozkolísali ako na húsenicovej dráhe. A tieto glykemické skoky spôsobili, že som sa cítila veľmi zle.
Na druhej strane som zažila aj láskavosť. Pri ceste domov som stretla ďalšiu susedu – vždy usmiatu, láskavú, ako slniečko. Hoci som sa cítila veľmi zle, snažila som sa usmievať, ale moje telo ma zradilo. Cítila som, ako strácam silu, potím sa, nevládzem rozprávať ani kráčať. Suseda, napriek mojim slovám, že to zvládnem sama, ma odprevadila až k dverám. Jej láskavosť ma dojala do slzám. Zrazu som sa cítila ako dôchodca, s podlomenými kolenami, ktorý potrebuje pomoc. Bolo to pre mňa veľmi ťažké, pretože som vždy chcela byť silná, sebestačná a pomáhať iným. Ale tentoraz som to ja, kto potreboval pomoc. Ukázala mi, že nie je hanba prijať pomoc, keď ju potrebujem, pretože aj tí najsilnejší z nás niekedy potrebujú oporu.
Táto skúsenosť mi ukázala, aké dôležité je mať okolo seba ľudí, ktorí nám pomáhajú, aj keď to nečakáme. Niekedy sme tak zameraní na to, aby sme ukázali, že všetko zvládame, že zabúdame, že aj my potrebujeme oporu. Byť silný neznamená nikdy nepožiadať o pomoc. Naopak, je to o tom, že si dokážeme priznať, že nie vždy musíme byť hrdinovia. Aj najsilnejší z nás potrebujú z času na čas oporu. Vďaka za všetkých, ktorí sú tu pre nás, keď to najviac potrebujeme, aj keď to často nečakáme. Všetkým diabojovníkom z celého srdca želám tie najkrajšie glykemické krivky pod slnkom.
Vaša diabambulka