Skratka CGM pochádza z anglického Continuous Glucose Monitoring. Glukózový senzor je zavedený pod kožu, väčšinou v oblasti brucha, ruky alebo stehna. Neodporúča sa zavádzať ho na miesta, kde by bol vystavený nadmernému pohybu, treniu alebo kde by naň mohli tlačiť časti oblečenia alebo doplnkov (napr. opasok). Vyhýbať sa treba aj kĺbom, jazvám, striám alebo drsnej pokožke, pretože senzor nebude správne fungovať.
Ako pracuje?
Senzor meria množstvo glukózy v medzibunkovej (intersticiálnej) tekutine v pravidelných intervaloch 2 až 5 minút (v závislosti od výrobcu). Údaje zo senzora sa ukladajú v malom zariadení nalepenom na povrchu kože. To je prepojené s vysielačom. Namerané údaje sa prostredníctvom vysielača prenášajú do zariadenia, ktoré dokáže údaje prečítať a z nameraných hodnôt robiť rôzne užitočné štatistiky. Takým zariadením je najčastejšie mobilný telefón s príslušnou aplikáciou, čítačka alebo inzulínová pumpa.
Pri CGM sa hodnoty glukózy znázorňujú na obrazovke čítacieho zariadenia alebo mobilu v reálnom čase, a to spolu s trendovými šípkami, ktoré predpovedajú vzostup alebo pokles glykémií v najbližšom čase. Pacient si môže zaznamenávať konzumáciu jedla a množstvo prijatých sacharidov, aplikáciu inzulínu, fyzický pohyb, prípadne iné aktivity.
Systém alarmu
Niektoré typy CGM majú prednastavené optimálne pásmo cieľových hodnôt od 3,9 mmol/l do 10,0 mmol/l. Pri niektorých CGM si sám pacient nastavuje svoje cieľové pásmo. Systém alarmom pacienta upozorňuje na prekročenie nastavených hodnôt. Okamžitou reakciou na alarm pacient dokáže znížiť riziko závažných hypoglykémií alebo dlhotrvajúcich hyperglykémií.
V prípade prudkého poklesu alebo vzostupu glykémií sa hodnota zo senzora nemusí zhodovať s hodnotou z glukomera. Údaje zo senzora môžu mať 10- až 15-minútové oneskorenie.
(Zdroj: Dôvera zdravotná poisťovňa)