V živote väčšiny detí prichádza čas, keď sa od rodičov odpútajú, či už prechodne, na pár dní, alebo na dlhšie obdobie. Rodičia, najmä matky, odlúčenie od svojich ratolestí znášajú ťažko. Ak má ich potomok navyše diabetes 1. typu, k obavám sa pridáva aj strach o ich zdravie a otázky, ako zvládnu kompenzáciu diabetu bez pomoci a kontroly rodičov.
Podľa primára Detského diabetologického centra SR v DFNsP v Bratislave, MUDr. Ľubomíra Baráka, CSc., treba každého, kto má diabetes, či je malý, alebo veľký, pripravovať a edukovať v tom zmysle, že je vo svojom živote trošku viac ohrozený než ostatní. To, čo človek v bežných situáciách zvládne panikou, sa pri diabete prejaví v zhoršených výsledkoch a niekedy aj v chybných reakciách. Glykémie sa môžu pohybovať smerom k hypoglykémii, ale aj opačne, k hyperglykémii. „Deti s diabetom sa už na základných školách snažíme viesť k tomu, aby sa učili samostatne reagovať na zmeny. Keď sme kedysi v tábore medzi deťmi vo veku od 8 do 14 rokov robili test a pýtali sa, čo urobia, keď majú pocit hypoglykémie, odmerajú si cukor a výsledok je 12 mmol/l, ako zareagujú? 98 percent z nich odpovedalo, že zdvihnú mobil a zavolajú mame. Keď má dieťa 9 – 10 rokov, môže svoj stav skonzultovať, ale od desiatich rokov by už malo mať aj v netradičných situáciách samostatný úsudok. Odvtedy sme sa zamerali aj na vysvetľovanie pseudohypoglykémií,“ konštatuje Ľ. Barák.
Zodpovednosť učiteľa
Rodičov sa snaží usmerňovať, aby sa nebáli dať dieťa do tábora či do školy v prírode, kde sa učí samostatnosti. V prípade druhákov, tretiakov na základnej škole niekedy súhlasí aj s prítomnosťou rodiča, ale iba ak bude v úlohe jedného z vedúcich. „Každý ošetrujúci lekár pozná dieťa s diabetom, o ktoré sa stará, takže keď viem, že je to možné, nabádam rodičov, aby vyskúšali nechať dieťa ísť samo do tábora či školy v prírode, a keď bude všetko v poriadku, strach o jeho zdravie sa postupne zmierňuje,“ hovorí diabetológ. Na začiatok odporúča školské výlety s nocľahom na jednu noc. Za rozhodujúcu osobu považuje učiteľa, ktorý za dieťa preberá zodpovednosť.
Žiadna zmena plánov
Napriek povzbudzovaniu lekárov sa stále nájdu rodičia, ktorí nechcú pustiť dieťa na noc mimo domu a vysvetľujú mu to tak, že má cukrovku, takže nemôže ísť s ostatnými. Nemožno sa tomu čudovať, ide im o bezpečnosť ich dieťaťa, ale jemu to na sebavedomí a samostatnosti nepridá. „Najlepší sú mladí pacienti, ktorí sami povedia, že diabetes im v ničom nezabránil. Spomínam si na extrémny prípad, keď čerstvý maturant dostal diabetes a mal zaplatenú zahraničnú dovolenku so spolužiakmi, ako rozlúčku so stredoškolským kolektívom. Rodičia mali obrovskú dilemu, či mu dovoliť, aby odcestoval. Ja som s tým súhlasil. Všetko dopadlo dobre a chlapec je dodnes výborný pacient. Hneď na začiatku bol posmelený tým, že diabetes nie je dôvod na zmenu života a životných plánov,“ ozrejmuje odborník.
Správne slová
Ak si rodičia nie sú istí, je podľa odborníka najlepšie dieťaťu povedať: „Tentoraz si ešte doma overíme, či je všetko ohľadom cukrovky v poriadku, a budúci rok už pôjdeš so spolužiakmi.“ Znie to inak ako slová „máš diabetes, preto nemôžeš ísť“. Stáva sa totiž, že niektoré deti už potom nechcú ísť nikam bez rodičov, lebo v ňom vypestovali pocit istej obavy.
Radšej inde než doma
Dlhodobé pobyty mimo domu by malo dieťa začať podnikať vtedy, keď rodičia po porade s lekárom usúdia, že si dokáže diabetes manažovať sám do tej miery, aby sa nemuseli obávať o jeho život. Existujú však aj iné prípady. „Zopárkrát som veľmi rád odporučil odchod dieťaťa z domu do internátneho zariadenia, lebo som vedel, že podmienky na internáte budú lepšie ako v domácom prostredí a že dodržiavanie režimu bude pre dané dieťa mimo domu ľahšie,“ konštatuje Ľ. Barák.
Výnimkou nie sú ani prípady detí, ktoré na požiadavku lekára umiestnia do detského zariadenia pre nevyhovujúce podmienky v domácom prostredí. Ich stav a kompenzácia diabetu sa po zmene prostredia „zázračne“ zlepšili.
Internátny režim
Pobyt na internáte, najmä stredoškolskom, vníma diabetológ ako výhodu, pretože mládež v ňom musí dodržiavať istý režim. „Nie je na škodu veci, že majú určený čas na vychádzky, čas večierky, čas na prípravu do školy. Dieťa s diabetom je tak na jednej lodi s ostanými a popri tom nenásilne dodržiava aj svoj režim. Každý by mal byť jednoznačne integrovaný do kolektívu so všetkými aktivitami, ktoré sa naplánujú, a len ak ide o problematického pacienta, zvažujeme obmedzenia. Netreba za každú cenu hľadať problém tam, kde nie je,“ myslí si diabetológ.
Vysokoškolské internáty sú už inou kapitolou v živote mladého diabetika. „Aj tu môžu naraziť na problém, najčastejšie v otázke stravy, ktorá sa zrazu výrazne líši od tej domácej. Ale to sú drobnosti, ktoré sa po konzultácii dajú vyriešiť. Chce to dôveru v diabetológa a zodpovedný prístup voči sebe samému,“ zdôrazňuje odborník.
Drogy nečíhajú len mimo domu
Za samostatnosťou dieťaťa si rodičia niekedy predstavujú hrozbu v podobe drog a nevhodných partií. „Myslím si, že drogy nevstúpia do života dieťaťa s diabetom preto, že sa osamostatňuje od rodičov a zdržiava sa dlhodobo mimo domu. Dieťa sa aj v domácom prostredí dostane k drogám. Svedčí o tom čerstvý prípad, keď sa vynikajúci študent zaľúbil do dievčaťa z dobrej rodiny. Ona mala prístup k drogám a on zrazu prestal chodiť do školy, zhoršil sa mu diabetes. Nakoniec sme to spoločnými silami vyriešili. S dievčaťom sa rozišiel, výsledky sa mu opäť zlepšili a v škole je vyznamenaný,“ neskrýva spokojnosť Ľ. Barák.
Zahraničné študijné pobyty
Samozrejmosťou sú dnes výmenné študijné pobyty v zahraničí a zúčastňovať sa na nich chcú aj mladí s diabetom. „Niektorí chodia na ročné pobyty a zatiaľ to znášajú bez ťažkostí. Vopred s nimi konzultujem okolnosti aj podľa danej krajiny. Väčšinou ide o USA, musíme teda prebrať tamojšie podmienky zdravotnej starostlivosti, ktorá je iná ako u nás. Tam sa nedostanú k špecialistovi. Jedna moja pacientka sa práve v USA dostala do vážnej ketoacidózy a hoci sa snažila vyhľadať odborníka, dostala sa len k rodinnému lekárovi, ktorý jej povedal, aby si poradila sama. Riešili sme to telefonicky a všetko dobre dopadlo,“ rekapituluje Ľ. Barák.
Deťom, ktoré odchádzajú za vzdelaním do zahraničia, do dokumentácie poznačí, že pacient s diabetom 1. typu bude dlhšie obdobie mimo republiky a predpíše mu dostatok inzulínu, väčšinou na polročné obdobie. S danou situáciou je však vhodné oboznámiť aj revízneho lekára príslušnej zdravotnej poisťovne.
Pobyt neodporúčame
Dosiaľ sme spomínali iba pozitívny prístup k možnosti pobytu mimo domu. Vyskytnú sa však, hoci zriedkavo, aj opačné situácie. „Ak pacient dlhodobo nedodržiava liečebný režim, má veľmi zlé výsledky kompenzácie diabetu, hoci sme z našej strany už urobili všetko, čo bolo možné, je jeho pobyt mimo domu svojím spôsobom nebezpečný. Niet totiž predpokladu, že pobyt v cudzine prístup mladého človeka zrazu zmení a z lajdáka sa stane vzorný pacient. Preto sa treba rozhodnúť a takémuto nespolupracujúcemu mládencovi či slečne ukázať, že máme možnosť aj pobyt neodporučiť a túto skutočnosť je nutné poznačiť do zdravotnej dokumentácie. Ak napriek tomuto nášmu postoju pacient vycestuje, je to plne na jeho zodpovednosť, resp. zodpovednosť jeho rodičov,“ uzatvára Dr. Barák.
(jp)
Foto: www.fotolia.com