Herečka Edita Borsová (33) práve končí štvrtú sezónu v divadle Jána Palárika v Trnave a najviac ju oslovujú postavy silných, no zároveň zraniteľných žien. Rada šoféruje, číta, pestuje orchidey a pečie skvelé zákusky, najmä krémeše. Cukrovka síce nepatrí k jej obľúbeným témam, ale menšia a krajšia inzulínová pumpa by ju potešila.
Aká bola tvoja cesta k herectvu?
Celé sa to začalo vďaka mojej babičke. Ako mladá hrávala v Skalici amatérske divadlo a naozaj s veľkým úspechom. Ešte aj dnes ako 86-ročná je vitálna, stále komunikuje s mladými, je skrátka perfektná. Deda to zas vždy ťahalo k muzike, hral na husle. Na našich rodinných stretnutiach sa veľa smialo a spievalo. Ja som už v škôlke tancovala, recitovala, pekne som spievala. Mama videla, že som hyperaktívna, tak ma prihlásila do súboru moderného tanca. Nešla som však na jedno letné sústredenie, pretože som zahrala urazenú a tento krúžok som stratila. Bola som z toho nešťastná. Blízko domu sme mali Ludus, kam ma mama zobrala a tam mali voľné miesto v bábkovom oddelení. Zopár rokov som tam chodila a po maturite som si uvedomila, že sa chcem niečomu takému venovať aj ďalej.
Takže vo výbere vysokej školy si mala jasno?
Veľmi som chcela ísť na bábkoherectvo do Prahy, ale hlásila som sa tam v roku, keď sa delilo Československo. Ešte neexistoval grantový systém a na prijímačkách som bola jediná Slovenska. Na tento odbor ma potom o rok vzali v Bratislave. Zaujímalo ma alternatívne divadlo, avantgarda, symbolika a štúdium sa uberalo práve týmto smerom. Nebolo to tradičné bábkové divadlo. Po škole som pochopila, že s uplatnením je to ťažšie. Nepáčila sa mi skostnatenosť klasických bábkových divadiel a zakladať v tom čase vlastné divadlo či získať naň grant nebolo jednoduché. Vtedy som sa priblížila k činohre, hrala som v divadle GunaGu, niečo v Luduse, k tomu nejaké filmovačky a dabing. Pred piatimi rokmi som sa ako hosť dostala do trnavského divadla, po roku mi dali zmluvu a teraz tam končím štvrtú sezónu.
Si v divadle spokojná?
Keď robíme tituly, ktoré ma bavia, som spokojná. Najviac ma zaujímajú komornejšie štúdiové predstavenia, napríklad s režisérom Viktorom Kolárom. Možno by sa mi viac páčilo, keby sa dramaturgia uberala takým smerom, aby sme my herci mali čo povedať ako generácia. Naša výpoveď by tak mohla byť autentickejšia. Sme tam väčšinou tridsiatnici, s vlastnými životnými a hereckými skúsenosťami a zážitkami. Ale v podstate som spokojná. Myslím si, že Trnava sa dostáva do povedomia, ale divadlu by pomohlo spraviť okolo seba väčší marketing a zabojovať o verejnú mienku aj mimo trnavský región. Zotrvačnosť v tomto smere nefunguje. Na to sa nedá spoliehať.
Aké je vaše publikum? Majú ľudia záujem o predstavenia?
Myslím, že sme jedno z najnavštevovanejších divadiel, mávame vypredané. Pred časom sme s prekvapením sledovali, že aj keď ide o región, je záujem o takú autorku ako Elfriede Jelinek, ktorá je drsná, priamočiara, ironická, silná feministka a vie medziľudské vzťahy pomenovať veľmi presne a bez obalu. Báli sme sa, ako to diváci v katolíckej Trnave prijmú, ale stále chodili a bolo nonstop vypredané. Momentálne skúšame hru ďalšieho kontroverzného autora Jeana Geneta Balkón, premiéra bude začiatkom júna a verím, že aj tento raz divákov zaujmeme. Samozrejme, musíme robiť predstavenia pre rôzne divácke vrstvy, teda aj konverzačné komédie, ale naše divadlo sa snaží aspoň raz za sezónu prekvapiť a vyskúšať nejakú prvotinu, niečo zaujímavé pre náročnejšieho diváka ako napríklad spomínaný Genet.
Vyhovuje ti pocit zázemia, aké poskytuje divadlo, viac než byť na voľnej nohe?
Starí divadelníci vždy hovorievajú, že po 7 rokoch treba herecké či divadelné zoskupenie rozpustiť a začať niekde inde. Niekedy to tak cítim aj ja. Tento rok je pre mňa piatym intenzívnym rokom pôsobenia v divadelnom prostredí, ktoré berie všetko. Energiu, dušu, jednoducho všetko. Ale je to moje rozhodnutie, že zotrvávam na jednom mieste, aj keď je asi pravda, že dlhodobo to nejde. Som však vďačná za to, že tam môžem byť. Mala som a mám príležitosť hrať krásne postavy s dobrými kolegami, s dobrým tvorivým tímom, aj keď pripúšťam, že momentálne som vo fáze rozhodovania, čo ďalej. Určite by som nechcela zažiť stagnáciu a mám pocit, že sa práve dostávam do roviny, keď treba urobiť krok inam, niečo zmeniť, spraviť taký malý výbuch.
Je nejaká divadelná scéna, kde by si rada zakotvila, alebo by ťa potešila filmová práca?
Páčilo by sa mi mať tak dve premiéry ročne a k tomu nejaký film. Spojiť tvorbu a umenie povedzme aj za málo peňazí, ale mať zároveň niečo, čím si človek zarobí na živobytie. Všetci si myslia, že dnes sú herci za vodou, že sa točia seriály a je tu veľký comeback hercov. V určitom zmysle to tak je, ale je nás na Slovenku veľmi veľa a pracovný trh je malý. To, že je niekto na očiach, neznamená, že je jediný dobrý. Mnohí herci, ktorí robia kvalitnú divadelnú, rozhlasovú či dabingovú robotu, sú schovaní. Páčilo by sa mi mať dobrú hereckú príležitosť. Priala by som si napríklad hosťovanie v divadle Astorka. Je mi najbližšie svojou poetikou aj ľuďmi, ktorí sú momentálne v súbore. Herecky by som si s nimi rada zmerala sily, v dobrom slova zmysle. Bola by to príjemná výzva a skúsenosť.
Keby si herecky chcela osloviť široké masy, do akej postavy by si sa rada prevtelila?
Nad tým som zatiaľ nerozmýšľala, v každom prípade sa mi páčia silné hrdinky. Vnútorne silné a zároveň krehké ženy. Takým postavám rozumiem viac. Ženám s hĺbkou, ktoré sa nevzdávajú, bojujú a sú charizmatické osobnosti. Aj Irma, ktorú stvárňujem v hre Balkón, je drsná, skoro až chlapská, ide z nej strohosť, prísnosť, cynizmus a popri tom vnútorná krehkosť, strach až veľký smútok. Som viac introvert ako extrovert a herectvo je pre mňa terapiou. Človek sa o sebe veľa dozvie, keď skúša a analyzuje postavu. Pre normálny život to nie je vždy dobré, pretože potom analyzujem všetko a zo všetkých strán. V podstate je to ženská črta, ale u mňa sa to vplyvom práce ešte znásobuje a niekedy sa už neviem pozrieť na človeka tak obyčajne. Hneď sondujem a hľadám všelijaké odtiene... je to také malé psycho. Priateľ mi v niektorých situáciách pripomína, že nie som na javisku.
Čomu sa venuje priateľ?
Je výtvarník, takže tiež z umeleckej branže. Jeho mama najskôr zalomila rukami, že herečka, to nie nič pre neho, kým ma nespoznala. Ľudia si tak nejako skreslene predstavujú, že herečky sú vlastne poloprostitútky a sú prehnane hysterické. Že tak ako maliari maľujú nahé ženy v ateliéroch, tak nejako to vyzerá v divadelných šatniach a herečky sa tam oddávajú vášňam. Možno niekde to tak je, neviem, ale u nás v divadle sa kolegovia sťažujú, že pri nás majú ťažké časy, že v iných divadlách je to inak, herečky sú v istej oblasti ústretovejšie. My sme vraj prehnane slušné.
Možno ľudia zvonku posudzujú podľa toho, čo vidia na javisku. Nedelia postavu od herca ako civilného človeka.
Možno je v tom istý predpoklad, že sa môže posunúť hranica medzi tým, čo herec hrá a životom mimo javiska. Najmä keď sa skúšajú a natáčajú vzťahové veci. Aj sa to niekedy a niekomu deje. Je jasné, že napríklad bankári sa neobjímajú, keď sa stretnú, ale u nás hercov je prirodzené, že sa pri stretnutí všetci objímame, vešiame sa na seba, je to spontánne a prirodzené, že sme dotykoví a kontaktní, žartujeme aj na sexuálne témy. Ale má to hranice a ak ľudia zvonku o nich nevedia, môže sa im to javiť inak.
Viem, že cukrovka nie je práve tvoja téma, ale odkedy sa s ňou boríš?
Na rutinnom vyšetrení krvi mi pred 10 rokmi namerali vyšší cukor. Nemala som predtým známe príznaky, ktoré sa všade opisujú. Nariadili mi diétu a spočiatku bolo náročné riešiť popri vysokej škole režim. V poslednom čase uvažujem nad inzulínovou pumpou, aby som bola lepšie kompenzovaná. Rada by som mala bábätko a chcem byť na tehotenstvo pripravená. Pri mojom životnom štýle neviem byť presná, ako si to vyžaduje režim nariadený diabetológom. Neraz mi to uletí o hodinu, dve, takže môj lekár mi už niekoľkokrát ponúkal pumpu. Mám možno hlúpy argument na to, že ju ešte stále nemám, ale nepáči sa mi tá škatuľka. Mne by sa páčila nejaká šikovná a nenápadná miniatúrka. Kamaráti-výtvarníci sa zamýšľali nad tým, čo by sa s tým dalo spraviť, ako to vylepšiť, či by pomohlo puzdierko alebo nejaká kabelka. Bolo by fajn, keby nebolo hneď očividné, že som ako bábika na baterky. Ale môžem povedať, že pre budúcnosť som na 80 percent rozhodnutá, že do toho idem a prejdem na inzulínovú pumpu. Teraz mi nič nie je, len si dávam inzulín, ale časom sa môžu vyskytnúť komplikácie a nechcem pred tým zatvárať oči, aj keď občas to robím.
Pre a proti v súvislosti s inzulínovou pumpou máš teda zadefinované?
Pre mňa je to trochu komplikované. Nie mechanická manipulácia, ale čarovanie s tými dávkami a hodnotami. Dodnes mám chaos, kedy viac a kedy menej inzulínu, pritom viem o cukrovke dosť vecí, ale netrúfam si to sama regulovať. Nie som žiaden logik, tieto veci s výpočtami a kombináciami mi robia problém. Keď je niečoho viac, tak môže byť aj menej, alebo inak či naopak, mám v riešení týchto vecí trochu chaos. Môj diabetológ doktor Barák nado mnou niekedy zalamuje rukami, ale našťastie, vždy má ochotu a snahu pomôcť. Je to vtipný človek. Preto ho mám rada a vážne si ho vážim.
Ako herečka máš skúsenosť so zahraničnými produkciami. Čo ti dala spolupráca s Talianmi a Američanmi?
Boli to úžasné skúsenosti. Nešlo o žiadne veľké postavy, ale bolo zaujímavé stretnúť sa s veľkými hereckými hviezdami, ktoré boli úplne normálne a prívetivé. Na filme Uprising bola práca prekvapivá. Dlho sme sa nudili, kým sa pripravil pľac na natáčanie a keď nás priviezli, zistila som, že mám dablérku na to, aby popredu prešla trasu, ktorú som v ostrom zábere potom mala prejsť ja. Jednoducho to najskôr pred ostrou klapkou urobila, aby som nemusela chodiť ja, hoci mne by to vôbec nevadilo. Zdalo sa mi to trochu zvláštne, ale oni to tak robia. Mala som napríklad v scenári skok z metrového múrika. Pýtali sa ma, či to viem. Nestačilo, že som povedala áno. Chceli to najskôr vidieť, tak som im to predviedla. Vyšla som na múrik, zoskočila dole a oni to až potom považovali za vybavené. Perličkou bola komunikácia s režisérom. Hoci sme stáli vedľa seba, on povedal niečo asistentovi, ten ďalšiemu z tímu a ten to povedal mne. Ja som síce všetko hovorila priamo režisérovi, ale ten mi odpovedal cez spomínanú dvojicu. Majú v tom nejakú zvláštnu hierarchiu.
Mala si pocit, že si držia istý odstup?
V každom prípade sú to profesionáli. Všetko mali vopred pripravené, dostala som dokonca lektorku, ktorá ma učila anglickú výslovnosť. Pri filme Frankenstein som mala tri natáčacie dni a cítila som sa ako hviezda. Boli sme pri scénach traja plus jedno dievčatko, takže sa všetci venovali len nám. Dali nám pocit, že sme dôležití a keď padla posledná klapka, odrazu prišiel strih a už sme boli nezaujímaví, pretože nasledovalo točenie ďalších výstupov s inými ľuďmi. Prácu sme si odrobili a to bolo pre nich všetko. Malo to pre mňa profesijný prínos, videla som, že sa pracuje aj inak, než som zvyknutá. Popri tom som sa stretla s ľudskými príbehmi, počas čakania na natáčanie jednotlivých scén sme sa s hercami a ľuďmi zo štábu veľa rozprávali. Tento ľudský rozmer bol pre mňa dôležitý. Vždy sa ho snažím hľadať v práci, ktorú robím. Neviem stáť na javisku s nepriateľom.
Také niečo sa v divadlách deje?
Zažila som také situácie s pár slečnami a nie je to dobré. Sú v tom obyčajné ľudské vlastnosti, závisť a žiarlivosť. Aj preto mám rada Trnavu, lebo v divadle sme všetci k sebe po ľudskej stránke féroví, nie sú žiadne nepriateľstvá, žiadne pózy. Viem o divadle, kde herci, ktorí sa nemajú v láske, hrajú tak, že počas dialógu sa na seba ani raz nepozrú. Divák si to nevšimne, nie je to evidentné nepriateľstvo, ale každý pozerá do iného kúta a len oni vedia, že sa na seba v skutočnosti nechcú pozrieť. Nemohla by som hrať s podobným pocitom. Ľudská stránka je pre mňa veľmi dôležitá.
Sú veci, s ktorými na javisku musíš občas bojovať?
Snažím sa byť odosobnená od súkromných vecí, ale keď ide o niečo veľké ako nedávno, keď som mala osobnú krízu, neviem to vypustiť z hlavy. Diváci to nepostrehnú, ale ja viem, že nie som vo svojej koži. Stáva sa, že sa hrá inscenácia, ktorá sa nejakým spôsobom dotýka toho, čo práve prežívam a na mňa to pôsobí istým spôsobom očistne. Je zvláštne, keď sa prekryje zážitok z reálneho života s divadelným svetom. Netvrdím, že vtedy niečo pochopím, ale na tú chvíľu príde k istému uvoľneniu, takže vďaka fikcii do istej miery prekonám to, čo naozaj prežívam. Divadlo mi naozaj pomáha, lebo niekedy sa mi zdá, že mám problém prehovoriť pred zopár ľuďmi, ale pred plným hľadiskom v divadle to spravím. Je to druh terapie.
Ako tráviš divadelné prázdniny? Aj teraz sa práve končí sezóna.
Rada cestujem k moru, často za mamou do Kanady. Vlani v lete som točila film SMOG, predtým Obyvateľov domu. Kombinácia práce a voľna počas leta mi vyhovuje. Tento rok chcem ísť určite s priateľom k moru a plánujeme aj kúpu pozemku. Chceli by sme domček, ale zatiaľ stačí, ak bude aspoň pozemok. Na ňom si postavíme stan. ☺
Tvoja mama býva v Kanade?
V sedemnástke mala lásku, on emigroval, 35 rokov sa nevideli a keď sa potom skontaktovali, mama za ním odišla. Celý život som vedela, že existuje nejaký Ďulo, ktorý žije v Kanade. Zrazu sa ten Ďulo zreálnil a doniesol americké žuvačky a šiltovky. Takže mama ako päťdesiatnička odišla s kuframi do sveta a teraz je šťastná. Stále ma tam volá, ale nechcela by som tam žiť. Vždy som vedela, že chcem robiť herectvo a som spokojná, že môžem komunikovať vo svojom jazyku a robiť veci, ktoré ma napĺňajú a sú pre mňa dôležité. Divadlo mi vonia, nevedela by som sa ho vzdať. Tlmené svetlo, prach, triesky z dosák na javisku... Odkedy ráno prejdem vrátnicou, som vo svojom svete. Neviem, ako opísať ten pocit. Ako keď v škole učiteľka neprišla do triedy, alebo keď ste v škole v prírode. Veľa zábavy, rôznych príbehov, človek nemá pocit, že je to strastiplná cesta, ale kopec zábavy. Tento divadelný život sa mi páči.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív E.B.
Zverejnené v časopise Diabetik 6/2008