Rodičia puberťákov a adolescentov to majú ťažké, aj keď sú ich deti zdravé. Keď je ale v puberte diabetik, je to hotové peklo. Cukor v krvi ovplyvňuje nievlen inzulín a glukagón, ale aj ďalšie množstvo hormónov, ktoré sa u človeka v pubertálnom veku „búria“. Takže cukor skáče, ako sa mu páči a človek to len veľmi ťažko ustráži. K puberte často patrí aj nezodpovedné správanie. Ani u mňa to nebolo ináč. Puberta so mnou plieskala naozaj poriadne. Moji rodičia dodnes nevedia o niektorých výstrelkoch, ktoré som vystrájala.
Dostala som sa na Bratislavské Konzervatórium a už v 1. ročníku sme skúšali muzikál Manon Lescaut. Skúšky boli niekedy aj od rána do neskorého večera a projektu sa zúčastnili všetky ročníky konzervatória. Vtedy som sa naučila fajčiť a niekedy sme si po skúške dali s kamarátmi „pohár“ vínka alebo iného alkoholu. Svet bol gombička. Nevedela som, čo robí alkohol s cukrom v krvi a aj keby som to vedela, asi by ma to nezaujímalo. Prišiel deň premiéry a my sme si na guráž otvorili fľašu vodky. Začalo sa predstavenie, v ktorom bolo plno tanečných čísel. Ja som ani netušila, akú mám glykémiu. Merala som si ju naozaj veľmi zriedka. Keď sme stáli v zákulisí a čakali sme na tanečné číslo, ktoré malo prísť o pár sekúnd, cítila som, ako sa mi rozostrieva obraz pred očami, začínam sa triasť a potiť. Vedela som, že mám hypo a keď si nedám okamžite niečo sladké, určite odpadnem. Spolužiaci to už poznali. Meriavala som im cukor častejšie ako sebe, aby som si vylepšila výsledky v pamäti glukomeru, ktorý mi doktorka na každej kontrole kontrolovala. Jeden spolužiak rýchlo priniesol vrecúška s cukrom z bufetu a podal mi ich. Akurát začala hrať hudba, na ktorú sme mali vytancovať na javisko. V tejto scéne sme tancovali iba tri a tak som si nemohla dovoliť ostať v zákulisí. Napchala som si teda vrecúška s cukrom do úst. Bolo ich asi desať a počas tanca som ich žula a prehĺtala aj s papierom. Niektoré mi vypadli z úst, cukor sa sypal na javisko a mne z úst trčali rozžužlané papieriky. Dve dievčatá, ktoré so mnou tancovali, vybuchovali do smiechu a ja s nimi. Pri každom mojom výbuchu mi z úst lietal cukor aj s papierikmi. Myslím, že ho ochutnali aj niektorí diváci v prvom rade. Hypo mi po chvíli prešlo.
Kamaráti zo školy mali kapelu a ja s kamoškami sme chodili na ich koncerty. Doma som si vždy vymyslela, že ideme s muzikálom na zájazd, alebo, že spím u nejakej kamarátky. Našťastie ešte neboli mobily a rodičia ma nemohli kontrolovať. Keď kapela hrávala v Bratislave, načechrala som doma v posteli perinu, aby si mama myslela, že už spím a vykradla som sa z domu cez pivnicu.
Raz, keď rodičia odišli do Prahy, sestrám som povedala, že máme predstavenie v Komárne a že tam budeme aj spať. Zožrali mi to a ja som išla s kamarátmi stopom do Prahy na koncert Pink Floyd. Nemali sme ani halier a ani neviem, ako sa nám podarilo dostať sa nie len do Prahy, ale aj priamo na koncert a späť domov. Po koncerte sme sa na druhý deň viezli električkou po Prahe a vedľa električky išlo auto, ktoré mi bolo nápadne známe. Bolo to auto mojich rodičov a oni sa v ňom nič netušiac spokojne viezli bohvie kam.
Keď som mala 17 rokov, rodičia sa odsťahovali do Prahy a ja som ostala v Bratislave. Mala som už rok priateľa a povedala som rodičom, že ak ma donútia odísť, zničia mi život a už si nikdy s nikým nič nezačnem a ostanem starou dievkou. Keď nesúhlasili, utiekla som z domu. Potom som ich predsa len ukecala. S priateľom som bývala v Petržalke a adresu som nahlásila aj v škole. Zo školy mi do bytu chodili listy o vymeškaných hodinách, riaditeľských pokarhaniach a podobné hrôzy. Ja som si ich pred zrkadlom čítala a s nemalou dávkou irónie som si nadávala: „Čo si ty za človeka?! Ak nezamakáš, nedostaneš vreckové a na mesiac máš zaracha!“ Môj priateľ sa smial, že som bláznivá. Ale vždy, keď bolo už naozaj zle, som naozaj zamakala a z problémov som sa vylízala. Takto to bolo aj s cukrovkou. Kašľala som na ňu a keď už bolo veľmi zle, išla som si na chvíľu poležať do nemocnice. Bola som v nemocnici častejšie ako v škole. Rodičia boli v kontakte s mojou diabetologičkou, pani profesorkou Michalkovou, ktorá mi bola ako druhá mama. O zlých výsledkoch vedeli, ale nevedeli si rady. Neostávalo im nič iné, ako sa trápiť a dúfať, že keď ma prejde puberta, zmení sa aj môj prístup k cukrovke a že sa mi za ten čas nič nestane. Neviem, či Bohu, alebo dobrému genetickému základu môžem ďakovať za to, že som ešte tu a relatívne v poriadku. Ešte totiž vidím, obličky mi fungujú a mám obidve nohy.
Katarína Feldoková