Pani profesorka už v roku 1972 organizovala prvý tábor pre deti s diabetom.
„Bolo to skôr zdravotnícke zariadenie v prírode, sestričky chodili v uniformách, pani doktorka v bielom, celé sa to nieslo v duchu nemocnice v prírode. Samozrejme, s väčšími benevolenciami ako v skutočnej nemocnici, ale so zachovaním všetkých zdravotníckych postupov,“ spomína primár Detského diabetologického centra SR pri DFNsP v Bratislave MUDr. Ľubomír Barák.
Tábory pre deti s diabetom sa organizovali aj naďalej až do roku 1989, pod gesciou Ministerstva zdravotníctva a jednotlivých Krajských ústavov národného zdravia, zvlášť pre západoslovenský, stredoslovenský aj východoslovenský kraj. Vďaka vtedajším poukazom rodičia nemuseli platiť žiaden poplatok.
Po revolúcii
Po roku 1989 sa sformovali možnosti pre vznik Zväzu diabetikov Slovenska (ZDS) a rôznych občianskych združení a Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny (MPSVR) prvý raz uvoľnilo prostriedky na realizáciu tábora. „Časom sme prehodnotili príspevok rodičov na tábory, ktorý bol dovtedy nulový. Po laxnom prístupe, keď nám zo 60 detí nastúpilo do tábora len 52, sme usúdili, že nie je dobré ponúkať tábory celkom zadarmo. Čiastka, ktorou prispievali rodičia, dosiahla 3-tisíc korún, ale pobyt jedného dieťaťa stál celkovo 9-tisíc korún,“ hovorí Ľ. Barák.
Nočné edukácie
Tábory sa do revolúcie organizovali pre vekovú kategóriu od 7 do14 rokov, neskôr sa hranica posunula až do 16 rokov. Keď sa k prípravám pridali občianske združenia, vznikli vekove kategórie od 8 do 14 a od 15 do 18 rokov. „Je veľký rozdiel, či robíte pobyt s malými deťmi, alebo adolescentmi. Osobne považujem pobyty so staršími za absolútne dôležité pre ich ďalšiu budúcnosť. Menšie deti si poplakali, boli sme pre nich skôr náhradní rodičia a hoci sa počas edukácie pýtali, veľa si toho nezapamätali. Na rozdiel od staršej skupiny, s ktorou sme večerné edukácie začínali o 20.00 a končili aj o 2. hodine v noci. Mali toľko otázok, že sa jednoducho nedalo skončiť. Samozrejme, mali sme prestávku na druhú večeru a pichanie inzulínu,“ vysvetľuje Ľ. Barák. Tábory viedol známy diabetológ v kamarátskom duchu, ale relatívne prísne. Deti si nemohli robiť len tak čo chceli, program bol rozplánovaný takmer po minútach. „Zistili sme, že čím viac voľného času im necháme, tým viac sú bezprizorní. Lepšie je vyplniť im všetok čas. Najskôr frflali, že nemajú dosť osobného voľna, ale keď išli náhodou na iný pobyt, kde bolo voľna veľa, neskôr priznali, že sa nudili,“ konštatuje Ľ. Barák, ktorý dodnes chodieva na rekondičné pobyty s mladými dospelými a celkovo bol už 49 krát vedúcim.
Podľa predpisov
Podľa Ľ. Baráka bolo dôležité, že tábory sa ešte donedávna konali pod odbornou gesciou Detského diabetologického centra SR a riadili sa predpismi, ktoré koncom 70. rokov vypracovala prof. Michalková. V roku 1990 ich novelizoval MUDr. Barák s MUDr. Jančovou. „Predpisy hovorili napríklad o tom, že deti majú byť umiestnené v jednej murovanej budove, že v noci musí byt zabezpečená služba sestier a lekára, deti nesmeli mať poschodové postele. Všetko sme striktne dodržiavali. Deti sa učili samostatnosti nielen v aplikácii inzulínu a selfmonitoringu, ale aj v diéte. Jednotlivé chody sme využívali na to, aby sme deti nenásilnou formou naučili odhadnúť, koľko sacharidových jednotiek majú na tanieri. Deti odchádzali s výrazne redukovanými dávkami inzulínu, pritom sme nikdy nešli pod ich stravnú jednotku a nikdy neschudli. Stačilo, že sa neprejedali, čo doma často robievajú a sami videli, že výsledky sú neporovnateľné,“ hodnotí Ľ. Barák.
Ochotní zdravotníci
Všetko potrebné pre fungovanie táborov zabezpečoval MUDr. Barák spolu s niektorým z mladých kolegov lekárov. „Personál sestier v táboroch pozostával z osvedčených ľudí, ktorí dodnes nepovedia nie. Pritom je to náročná práca pre vedúcich skupín, lekárov i sestry, byť dva týždne so 60 deťmi alebo pubertiakmi. Niektoré roky sme za to mali drobné finančné odmeny, ale inokedy sme sa deťom venovali zadarmo a na úkor vlastnej dovolenky. Napriek tomu nikto zo zdravotníckeho personálu neľutuje, že v tábore bol a dodnes spomínajú.“
V táboroch, ktoré zastrešoval MUDr. Barák, pripadalo 10 detí na jedného vedúceho. Úlohu vedúcich zvládli mladí ľudia s diabetom nad 18 rokov. Nemuseli sa nijako zvlášť pripravovať, o diabete majú dostatok informácií. „Pri organizovaní táborov sme využívali adresár celoslovenského registra detí s diabetom. Rozoslali sme ponuku a snažili sme sa vyhovieť maximu deti. Vďaka tomu sa spoznali deti z Košíc s deťmi z Bratislavy, Žiliny či Nitry. Odovzdali si skúsenosti, vymenili adresy. Vzniklo veľa priateľstiev, niektorí sa stretávajú dodnes.“.
Lekár v tábore je priorita
V súčasnosti štátne orgány s výnimkou príspevku MPSVR pre ZDS nie sú už v otázke táborov pre deti s diabetom žiadnym finančným donorom. V Českej republike prispieva každá zo zdravotných poisťovní 50 percentami nákladov na pobyt dieťaťa. Zdravotné poisťovne na Slovensku na podobné návrhy nereflektujú. Posledné 3 roky sa teda tábory organizované Detským diabetologickým centrom SR nerobia, pretože štát na ne neprispieva. Záujemcovia o tábory môžu využiť ponuku niekoľkých občianskych združení, alebo niektorých základných organizácií ZDS. Tie väčšinou oslovujú vlastných členov, alebo deti s diabetom z daného regiónu. Celoslovenský rekondičný tábor pre deti organizuje centrála Zväzu diabetikov Slovenska vďaka príspevku MPSVR a sponzorom.
(jp)