Znie to ako dokonalé riešenie - ľudstvo vytvára neúnosné množstvá odpadu, a preto musíme nájsť lacný spôsob, ako sa ho zbaviť. Jeho vystreľovanie do vesmíru je nereálne, po celej planéte však máme sopky, do ktorých by sme mohli všetko nahádzať a odpad by sa spálil. Je to možné? Áno aj nie, píše portál The Conversation.
Je pravda, že láva je dostatočne horúca na to, aby spálila časť nášho odpadu. Keď v roku 2018 vybuchla sopka Kilauea na Havaji, prúdy lávy boli horúcejšie ako 1 100 stupňov Celzia.
Rozhodujúca je teplota
Táto teplota je vyššia ako povrch planéty Venuša a je dostatočne horúca na to, aby roztopila veľa skál. Je tiež taká horúca ako v spaľovniach odpadu, ktoré zvyčajne spaľujú odpad pri teplote 1 000 až 1 200 stupňov Celzia.
Ale nie všetky lávy majú rovnakú teplotu. Erupcie na Havaji produkujú typ lávy nazývanej čadič. Čadič je oveľa horúcejší a tekutejší ako lávy, ktoré vybuchujú na iných sopkách, ako napríklad hustejšia dacitová láva, ktorá vyviera na Mount St. Helens v štáte Washington. Erupcia v rokoch 2004 až 2008 vytvorila lávovú kupolu s teplotou nižšou ako 704 stupňov Celzia.
Okrem samotnej teploty existujú aj iné dobré dôvody, prečo nespáliť naše odpadky v sopkách. Po prvé, hoci láva pri 1 100 stupňoch Celzia dokáže roztaviť mnoho materiálov v našom odpade – vrátane zvyškov jedla, papiera, plastov, skla a niektorých kovov – nie je dostatočne horúca na to, aby roztopila mnoho iných bežných materiálov vrátane ocele, niklu a železa.
Hľadanie ideálnej sopky
Po druhé, na Zemi nie je veľa sopiek, ktoré majú lávové jazerá alebo miskovité krátery plné lávy, do ktorých by sme mohli vysypať odpadky. Zo všetkých tisícok sopiek na Zemi vedia vedci len o ôsmich s aktívnymi lávovými jazerami.
Patria medzi ne napríklad Kilauea, Mount Erebus v Antarktíde a Nyiragongo v Demokratickej republike Kongo. Väčšina aktívnych sopiek má krátery vyplnené kameňmi a vychladnutou lávou, ako Mount St. Helens, alebo vodou, ako Crater Lake v Oregone.
Tretím problémom je, že vysypať odpadky do týchto ôsmich aktívnych lávových jazier by bola veľmi nebezpečná práca. Lávové jazerá sú pokryté kôrou chladnúcej lávy, ale tesne pod touto kôrou sú roztavené a intenzívne horúce. Ak kamene alebo iné materiály padnú na povrch lávového jazera, rozbijú kôru, rozrušia podložnú lávu a spôsobia výbuch.
Stalo sa to sopke Kilauea v roku 2015. Kamenné bloky z okraja krátera spadli do lávového jazera a spôsobili veľkú explóziu, ktorá vymrštila kamene a lávu hore a von z krátera. Takže každý, kto by hodil odpadky do lávového jazera, by musel utiecť a vyhýbať sa horiacim odpadkom a láve.
Toxická hmla
Predpokladajme, že by bolo možné bezpečne vysypať odpadky do lávového jazera: Čo by sa stalo s odpadom? Pri horení plastov, odpadkov a kovov sa z nich uvoľňuje množstvo toxických plynov. Sopky už teraz vydávajú tony toxických plynov vrátane síry, chlóru a oxidu uhličitého.
Sírne plyny môžu vytvárať kyslú hmlu, ktorú nazývame „vog“ respektíve „vulkanická hmla“. Môže zabiť rastliny a spôsobiť problémy s dýchaním ľuďom v okolí. Miešanie týchto už aj tak nebezpečných sopečných plynov s inými plynmi zo spaľovania nášho odpadu by spôsobilo, že výsledné výpary budú ešte škodlivejšie pre ľudí a rastliny v blízkosti sopky.
Napokon, mnohé domorodé komunity považujú neďaleké sopky za posvätné miesta. Napríklad kráter Halema‘uma‘u v Kilauea je považovaný za domov Pele, pôvodnej havajskej bohyne ohňa, a oblasť okolo krátera je pre domorodých Havajčanov posvätná. Hádzanie odpadu do sopiek by bolo pre tieto kultúry veľkou urážkou, dodáva The Conversation.
