Senzor a inzulínová pumpa sú našimi životodarnými pomocníkmi. Tieto technológie nám pomáhajú udržať si zdravie a bezpečie, a to je predsa niečo, na čo by sme mali byť hrdí. Ak mi lekár predpíše okuliare, aby som lepšie videla, a ja potom ich nechám doma v zásuvke, pretože sa za to hanbím.
Diabetes je súčasťou nášho každodenného života, a preto by sme sa nemali skrývať. Samozrejme, najskôr to človek musí prijať. To je za mňa jeden z najdôležitejších a zároveň jeden z najťažších krokov, čo nám sladký život prináša. Ja osobne nosím senzor na viditeľných miestach. Či už som vonku, na výlete, na nákupe alebo na kúpalisku, mám ho pripevnený priamo na ruke alebo stehne – to je moje najobľúbenejšie miesto na nosenie. Super sa tam aplikuje, nepotrebujem žiadnu cudziu pomoc a nebolí to. Jednu paniu veľmi prekvapilo, ako senzor sebavedome vystavujem na obdiv. Áno, všetci si to všimli, ale mne to vôbec neprekážalo. Naopak, ja sa cítim oveľa bezpečnejšie, keď viem, že mám všetky svoje pomôcky poruke.
Strach z reakcií okolia
Dôležité je uvedomiť si, že nesmieme dovoliť, aby nás strach z reakcií okolia odradil od nosenia technológií, ktoré nám pomáhajú. Je to až dych vyrážajúce, že sa niektorí sladkí bojovníci s diabetom rozhodnú skrývať svoje pomôcky, ale to je druhá strana mince. Možno majú zlú skúsenosť, možno im to zavadzia pri práci, možno im to nevyhovuje.
Reakcie ľudí sú rôzne. A tu je jedna krásna situácia z tohto leta, keď sa hral s rovesníčkou na pláži iba trojročný chlapček s inzulínovou pumpou v opasku a so senzorom na ruke. Dievčatko sa ho zvedavo opýtalo, čo to má? A tento, hoci na prvý pohľad malý, no v tej chvíli bol najúžasnejší a najväčší superhrdina, jej odpovedal, že pumpu. Dievčatko zareagovalo: Ja také nemám... A tento úžasný chlapček s diabetom hrdo odpovedal: Ja mám pumpu a aj senzor. V tej chvíli jeho mamičke vybehli až slzy od dojatia, ako to malý superhrdina vníma.
Dôležité je, aby sme sa my diabetici postavili proti tejto stigmatizácii. Je pravda, že ak máme inzulínovú pumpu alebo senzor, cítime sa pod drobnohľadom. Nedá sa nevšimnúť si to. A len malá hŕstka ľudí vie, čo to je, a ešte menšia hŕstka ľudí sa opýta, na čo to je. Viditeľné zdravotnícke pomôcky priťahujú otázky a niekedy aj veľmi nevhodné komentáre.
Obrovské bremeno
Pre nás je obrovské bremeno, ktoré vie poriadne zatočiť s našou psychikou. My sme si diabetes nevybrali a ani nespôsobili, nemôžeme za to, že nám jedného dňa zaklopala na dvere naša dia sestra. Verte mi, že v tej chvíli, keď vám diagnostikujú diabetes mellitus 1. typu, zatiaľ nevyliečiteľné autoimunitné ochorenie, otočí sa vám alebo rodičom takéhoto dieťaťa život hore nohami. Je to veľmi náročné a keď sa k tomu pridajú reakcie okolia, situácia sa zhoršuje, pretože to sú drobné veci, ktoré dokážu aj s našimi glykemickými krivkami poriadne zatriasť. Vplyv na to má stres, choroba, hormóny, strava, pohyb, syndróm ranného brieždenia alebo dokonca niekomu ovplyvňuje glykémie aj úplne obyčajný spln, a to sa fakt nedá ovplyvniť.
To je moja Ľubka
Výhody senzora sú obrovské a je dobré ho zažiť na vlastnej koži. Moju kamarátku Ľubku, ktorá má diabetes 30 rokov, nikto nevedel presvedčiť, aby si aj ona dala glukózový senzor. Veľmi dlho ho odmietala. No neustále ma jedným očkom sledovala. Nepresviedčala som ju, pretože chápem a akceptujem každé jedno rozhodnutie. Len som jej vysvetlila, že je ako strelec. Nechápavo sa na mňa pozrela, o čom to hovorím, a nad hlavou sa jej točilo množstvo otáznikov. „Ak si zmeriaš párkrát do dňa glykémiu, vieš len to, akú máš glykémiu v danom okamihu. Strieľaš naslepo. Nevieš, ako tvoje telo reaguje na stravu alebo pohyb... Zatiaľ čo ty máš 3 – 4 údaje z celého dňa, ja mám 288 bezbolestných meraní za rovnaký čas.“ Rozhodla sa, že to vyskúša, a... Jej uhol pohľadu sa otočil o 180 stupňov. „Ak by to bolo nevyhnutné, senzor by som nosila aj na čele,“ povedala mi Ľubka. A hanbiť sa? Veď za čo? Ja som si cukrovku nevybrala, ale ona mňa. Tak toto je moja Ľubi, ktorá žije s cukrovkou od svojich 14 rokov a som na ňu veľmi pyšná.
Každý diabetik má svoju vlastnú cestu. Niektorí z nás hrdo nosia svoje pomôcky na viditeľných miestach, zatiaľ čo iní ich skrývajú, aby sa vyhli pohľadom a komentárom. Nie je „správny“ spôsob, ako nosiť senzory alebo pumpy. Dôležité je, aby sme sa cítili pohodlne a bezpečne.
Nemali by sme sa hanbiť za to, čo nám pomáha. Diabetes nie je niečo, za čo by sme sa mali skrývať alebo cítiť trápne. Naopak, tieto technológie – senzory, inzulínové pumpy – nám dávajú možnosť žiť lepšie, zdravšie a oveľa slobodnejšie.
Z celého srdca vám želám, dia bojovníci, tie najkrajšie glykemické krivky pod slnkom.