V šiestej časti seriálu venovanej deťom s diabetom vám prinášame informácie o ich biologicko-sociálnej dimenzii kvality života. Diabetes mellitus 1. typu (DM1) predstavuje chronické ochorenie, ktorého výskyt v súčasnosti je alarmujúci. Okrem skutočnosti, že DM1 je radený medzi najčastejšie diagnostikované ochorenia, zároveň patrí aj do skupiny najzávažnejších či ekonomicky najnáročnejších chronických ochorení.
Terapeutická triáda tohto ochorenia, ktorej súčasťou je inzulínová liečba, diétoterapia a fyzická aktivita, je doplnená o edukáciu, pri ktorej je dôležité rešpektovať vekové osobitosti a hierarchiu potrieb dieťaťa a jeho rodiny.
Psychologicko-sociálna sféra
DM1 prináša celý rad zmien, ktoré ovplyvňujú biologickú dimenziu kvality života chorého dieťaťa, ako aj jeho rodiny. Podstatnými fenoménmi zmien sú dávky inzulínu, selfmonitoring, časté hospitalizácie dieťaťa, striktné dodržiavanie režimu, zmeny v stravovaní, vo fyzickej aktivite, nevynímajúc ani oblasť prežívania dieťaťa a jeho sociálnych vzťahov.
Prežívanie dieťaťa s DM1
Pri adaptácii dieťaťa na chorobu je nesmierne potrebná už od samého začiatku stanovenia diagnózy pomoc odborníkov, špecialistov, ako aj vzájomná pomoc a podpora všetkých členov rodiny a najbližších v okolí. Primerane veku je potrebné spoločne s tímom odborníkov o podstate chronického ochorenia informovať aj dieťa.
Pre dojčenský vek sú to dôvera verzus nedôvera, nástup a diagnóza je zvlášť komplikovaná v dojčenskom období, úzkosť rodičov sa mnohokrát prenáša na dieťa. V batolivom veku je to autonómia verzus pochybnosť, hanba, dieťa zlostí, lebo má nízku alebo vysokú glykémiu. Pre predškolský vek je to typická iniciatíva verzus vina, dieťa môže injekcie považovať za trest, odopieranie sladkostí za nedostatok lásky, vyberavosť pri jedle.
V školskom veku je príznačná usilovnosť verzus podriadenosť, rodičia môžu mať pocit, že hospitalizáciou sa choroba odstráni, zármutok nad nemožnosťou úplného odstránenia, rebelstvo voči liečebnému režimu a diétnemu plánu, úzkosť vyplývajúca z odhalenia zdravotného stavu pred kamarátmi, rozpaky z reakcií v škole, absencia z vyučovania.
Pre obdobie puberty sú typické výkyvy hladiny cukru, ktoré môžu adolescentovi pripadať ako neovládateľné, hnev voči chorobe: „Prečo práve ja? Som iný/-á?“, častejšie hospitalizácie. Zmeny v spôsobe a kvalite života spojené so stratou alebo s ohrozením doterajších vzťahov, životných istôt, hodnôt, perspektív a cieľov spôsobujú, že dieťa s DM1 je zraniteľnejšie, ako aj oveľa závislejšie od svojich blízkych.
Vplyv puberty a rovesníkov môže spôsobiť negatívne dodržiavanie prísneho diabetického režimu. Uvedomovanie si neustáleho zasahovania do svojho tela vpichmi v každom prípade negatívne vplýva na psychiku dieťaťa. Základom dobrej psychiky u dieťaťa je jeho skorá adaptácia na ochorenie.
Dieťa a školské zariadenia
Materská škola a základná škola majú v živote nezastupiteľné miesto, tak u zdravého dieťaťa, ako aj u dieťaťa trpiaceho chronickou chorobou. Učiteľ ma byť vždy informovaný o prítomnosti dieťaťa s DM v triede, učiteľ by mal vedieť o stavoch rozkolísanej glykémie, že dieťa častejšie močí, rešpektovať príjem jedla aj počas hodiny. Dieťa má mať úľavy aj od telesnej výchovy, resp. cvičenia majú byť prispôsobené jeho fyzickej aktivite.
Zároveň choré dieťa potrebuje v škole aj miesto, kde si aplikuje svoju dávku inzulínu. Miesto pokojné, hygienický čisté, bez prítomnosti spolužiakov. Výkon dieťaťa s DM je z telesnej, ako aj intelektuálnej stránky rovnaký ako u zdravých rovesníkov. Z tohto dôvodu by na deti s daným ochorením mali byť kladené rovnaké požiadavky v rámci školy ako pre deti zdravé. Vhodným spôsobom sú informovaní aj spolužiaci.