Zastavili sme sa teda v jednom z bratislavských nákupných centier. Anička s Riškom išli do obchodu a ja s Jazzykou sme ostali čakať v aute. Zrazu som začula: „Katka, Katka, Kati.” Myslela som si, že niekto volá na mňa, ale nikoho som nevidela. Vystúpila som z auta a zbadala som skupinu podnapitých bezdomovcov, ako sa pokúšajú prebrať k životu nejakú osobu ležiacu na zemi. Volali na ňu: „Katka, Kati, preber sa!“ Zatvorila som auto a išla k nim. Povedali, že ich kamarátka má epileptický záchvat. „Ale aj si trošinečku vypila,“ hovorili. Zavolala som 112. Vedela som, že keď dispečerke poviem, že volám sanitku pre opitú bezdomovkyňu, u ktorej je podozrenie na epileptický záchvat, nebude povinná vyslať pomoc. Tak som jej to nepovedala. Katkini priatelia mi za to boli nesmierne vďační, pretože vraj už neraz mali skúsenosť s takýmto odmietnutím.
Aj keď bolo nad slnko jasné, že moja menovkyňa ani náhodou nebola triezva, jej stav naozaj vyzeral ako epileptický záchvat. Nepríčetne sa v kŕčoch zvíjala na zemi, z úst jej tiekla biela pena a nekomunikovala. Traja z jej podgurážených priateľov v snahe pomôcť jej ju zo všetkých síl držali na zemi. Katka ležala na chrbte a keď som sa k nej sklonila, jazyk mala zapadnutý v hrdle a iba s ťažkosťami lapala po dychu. Vyzvala som jej priateľov, aby ju otočili na bok a pokúsili sa vytiahnuť zapadnutý jazyk. „Nebojte nič, panička, já vím, co mám zrobit. My s nú máme už skúsenosti,“ zamudroval jeden z nich. Jeho kamaráti si však dali povedať a Katku sa pokúšali otočiť na bok. Keď sme ju konečne úspešne prevrátili, uvoľnili sa jej ústa a začala relatívne normálne dýchať. „Pustite ma k hlave, ved nedýchá,“ vykríkol mudrlant, vrhol sa k jej hlave a vopchal jej ruku do úst v snahe vytiahnuť jej jazyk, čo už nebolo potrebné. Bezdomovkyňu začalo napínať. Pre istotu som sa otočila, aby som nekomplikovala situáciu vlastnou nevoľnosťou. Len ťažko viem zachovať chladnú hlavu, keď vidím, ako niekto vracia. Našťastie, v tej chvíli bolo už neďaleko vidieť blikajúce modré svetlá prichádzajúcej sanitky. Vyskočila som na cestu a sanitku stopla, pretože Katka ležala medzi kontajnermi a mohlo by sa stať, že by ju šofér prehliadol. Sanitka zastala a vystúpili z nej dvaja mladí muži. „Dobrý večer,“ prihovorila som sa. Namiesto adekvátneho odzdravenia jeden z mužov znechutene zahlásil: „Socky, čo?“ Naštvalo ma to. „Nikdy neviete, ako sa môže človek dostať do takejto situácie,“ povedala som. Žiaľ, ani záchranári nemajú taký plat, aby sa im nemohlo stať, že nebudú mať na zaplatenie účtov a zo dňa na deň ostanú bez strechy nad hlavou. Poznámka záchranára naštvala aj jedného z podnapitých pánov, ktorý so zlou artikuláciou začal kričať: „Vy máte aspoň robotu. Nás súdite? Kto ste vy?!“
Muži zo sanitky vytiahli nosidlá. Chceli Katku zdvihnúť a naložiť do auta. Lenže jej priatelia záchranárov odbíjali so slovami: „Nebojte nic, my víme, co máme zrobit. My s nú máme už skúsenosti.“
Tí sa pohŕdavo zasmiali a chýbalo iba málo, aby sa otočili na opätku a odišli. Vtom som si spomenula na situáciu, keď som sa raz v noci zarozprávala s kamarátkou a keďže už nešli žiadne spoje, išla som domov pešo. Bola zima, a tak som sa chcela zohriať rýchlou chôdzou. V jednej chvíli som si uvedomila, že vidím všetko rozmazané a nohy ma neposlúchajú. Mala som hypo a aj keď som sa zo všetkých síl snažila tomu pocitu nepodľahnúť, zrazu som ležala v snehu a modlila sa, aby mi niekto pomohol. Prešlo okolo mňa niekoľko ľudí a matne som počula, ako si hovoria, že som nechutná ožranka. Okrem kávy som v ten večer nevypila nič. Keď som už dlhší čas ležala na zemi, prestávala mi byť zima a strácala som vedomie, zastavil sa pri mne nejaký pán v lakovaných topánkach. Pamätám si ich, lebo som si v tej chvíli nebola schopná všimnúť nič iné. Zdvihol ma na ruky a potom si spomínam už iba na to, ako som sa prebrala na pohotovosti. Ten pán stál pri mne. „Som epileptik,“ povedal. „Už sa mi stalo, že som mal záchvat, ležal som v Prahe v metre na zemi a takmer sa nenašiel nikto, kto by mi pomohol. A verte, alebo nie, zachránil ma mladý chlapec, ktorý mal cukrovku.“
Záchranári nakoniec bezdomovkyňu predsa len naložili do auta. Chápem, určite ich štve, že je množstvo ľudí, ktorí si nevypijú a potrebujú ich pomoc. A že sa zrejme s podobnými situáciami stretávajú často a už im to iste poriadne lezie na nervy. Ale ktovie, či by aj oni, a aj hocikto iný, nehľadali útočisko v alkohole, keby sa ocitli v situácii bezdomovcov. Tým nechcem povedať, že je správne utápať problémy v alkohole. Ale nech hodí kameňom, kto je bez viny a kto nechce byť súdený, nech nesúdi!
Je veľa ľudí s diagnózami, ktoré sa v niektorých momentoch javia ako opitosť. A aj opitý človek môže mať nejakú z týchto diagnóz. To, že si niekto vypil, neznamená, že nepotrebuje pomoc. Práve naopak.
Keď blikajúca sanitka odchádzala a ja som kráčala späť k autu, z obchodu vychádzal Riško s Aničkou. Porozprávala som im, čo sa stalo, a moja 9-ročná dcéra hrdo zahlásila: „Dobre si spravila, mama.“
Katarína Feldeková