Ako diabetik nepociťuje žiadne obmedzenia pri skákaní a považuje ho za svoj životný štýl. Venuje sa aj deťom, ktoré chce naučiť disciplíne a vytrvalosti, aby tieto vlastnosti mohli využiť aj v bežnom živote. Rád by detským diabetikom dokázal,
že športovaniu sa môžu venovať takmer v akejkoľvek podobe.
Kedy a za akých okolností ste zistili, že máte diabetes? Ako ste sa s touto správou vyrovnali vy a vaše okolie?
V roku 2004 som študoval v Nitre na vysokej škole a na hodine plávania som sa necítil dobre. Už celé predchádzajúce leto som pociťoval, že niečo nie je v poriadku. Nepoznal som však príznaky, veď o diabete som dovtedy nevedel vôbec nič. Po spomínanej hodine som hneď išiel do neďalekej nemocnice, kde mi zmerali cukor. Keď zistili, v akom som stave, rovno si ma tam nechali na tri týždne. Cukor som mal na úrovni okolo 30. Tým sa moje štúdium na vysokej škole skončilo, pretože som študoval telesnú výchovu a biológiu. Prerušil som si štúdium, aby som sa dal zdravotne do poriadku a medzitým môj študijný odbor zrušili...
Potom som na dva roky odišiel do zahraničia, do severoírskeho Belfastu. Robil som v kuchyni a na rôznych iných miestach. Raz za pol roka som prišiel domov na Slovensko, zobral som si inzulíny a rôzne iné potrebné veci. Zvládal som manažovanie diabetu a nebál som sa. Veď pri pobyte doma som pravidelne absolvoval kontroly u svojho diabetológa v Nitre.
Ako sa vám darilo zvyknúť si na nový režim a špecifické stravovanie? Nemali ste s tým v zahraničí problém?
Svojmu zamestnávateľovi som to povedal hneď na začiatku a nerobil mi problémy. Ak som sa potreboval najesť, mohol som si urobiť prestávku podľa potreby. Podobné dobré skúsenosti som neskôr získal aj na Slovensku a nestretol som sa s nejakou diskrimináciou, pretože som diabetik.
Čomu sa teraz venujete?
Profesionálne sa venujem financiám. Mám svojich klientov a starám sa o ich finančné portfólio. Celý život sa venujem športu, ale na Slovensku sa ním dá len ťažko uživiť, preto som sa rozhodol pre kariéru finančného poradcu. Od šiestich rokov som chodil na gymnastiku a najradšej som robil saltá. V dvanástich som sa začal venovať športovému aerobiku. Neskôr som
úplne logicky prešiel k parkouru a free runningu, pretože v Nitre bolo správne zázemie, odkiaľ sa tieto disciplíny šírili ďalej na celé Slovensko. Vlado Zlatoš je slovenský nestor parkouru a viedol skupinu ľudí. Videl ma pri tréningoch a ponúkol mi, či sa k nim nechcem pridať.
Je parkour druh športu?
Parkour sa objavil už počas vietnamskej vojny, keď sa vojaci potrebovali rýchlo presúvať v nejakom zastavanom priestore. Učili sa preskakovať ploty, liezť na domy a zvládať prekážky v presune. Parkour vznikol vo Francúzsku a jeho hlavným mentorom je David Belle. S tou to disciplínou začínal ešte jeho otec, no až David mu dal názov a obsah, ako ho poznáme dnes. Určite ste ho videli účinkovať v niektorých filmoch, je svetovo známa osobnosť.
Parkour isto nie je jednoduchý a prináša aj riziká. Vyžaduje si dobrú kondíciu?
Parkour je nebezpečný vtedy, ak ho nemáte natrénovaný. Aj jazda na bicykli je nebezpečná, ak ju nezvládnete. Trénujeme v telocvični, kde máme podložky a žinenky. Určite sa môže niečo prihodiť aj tak, ale je určite lepšie padať do mäkkej podložky ako do tvrdej trávy. Naše začiatky boli tvrdé, pretože sme ešte nemali telocvičňu a trénovali sme vonku. Našou telocvičňou vtedy bolo okolie Divadla Andreja Bagara v Nitre (smiech). Hecovali sme sa, kto skočí na vysoký múr a ako to zvládne. Každé mesto na Slovensku má svoje vlastné miesta, kde sa dá parkour robiť. Nemáme vybudované nejaké dráhy a areály, kde sa dá trénovať. Improvizujeme a skúšame rôzne prostredia, kde sa dá skákať. Viem, že v Trenčíne je park, ktorý vytvorili chalani z Freerun Slovakia, ale nie je určený špeciálne na parkour, skôr na celé spektrum workout disciplín. Dá sa tam cvičiť s vlastnou hmotnosťou a robiť niektoré parkourové prvky.
Ako získavate kondíciu? Chodievate do posilňovne?
Áno, chodievam cvičiť do posilňovne, ale nedvíham železá. Skôr cvičím s vlastnou hmotnosťou. Nikdy som nevládal dvíhať činky a ani ma to veľmi nebavilo. Pre mňa je dôležitá hybnosť, pružnosť a funkčnosť svalov, nie ich objem. Veľké svaly by boli pre parkour príťažou.
Koľko ľudí sa u nás venuje parkouru?
Nemáme to úplne presne spočítané, ale všade sú nadšenci, s ktorými sme v kontakte. Najväčšia komunita je v Trenčíne, odkiaľ sú aj známi a chalani, ktorí natočili populárny Castle Run po slovenských hradoch. Tým urobili parkouru aj Slovensku veľkú reklamu. Už som spomínal, že Vlado Zlatoš zakladal slovenský parkour v Nitre, ale už sa presunul do Bratislavy. Tu založil prvý slovenský profesionálny akčný tím Slovak Extreme. Pár rokov dozadu sme boli aj v súťaži Slovensko má talent. Vtedy parkour zažíval prvú vlnu záujmu, až akýsi boom. Účinkovali sme aj počas voľby Miss Slovensko a pri niektorých iných komerčných aktivitách a oficiálnych uvádzačkách nových áut. Viem, že chalani z Trenčína účinkujú na rôznych akciách. Vediem v Prievidzi skupinu detí, s ktorými chodievame vystupovať, ale veľa možností preniknúť do šoubiznisu nemáme. Netočí sa veľa filmov alebo seriálov, v ktorých by sa mohol parkour objaviť. Občas dostávam priestor na kaskadérske kúsky, keď ma filmári zavolajú, aby som sa napríklad nechal zraziť autom (smiech). Som naučený padať, takže riziko úrazu je minimalizované.
V Prievidzi vediem klub, v ktorom trénujem deti základnú pohybovú prípravu. Každé z nich si myslí, že sa hneď naučí skákať salto, ale také jednoduché to nie je. Máme aj akúsi elitu, s ktorou chodím na vystúpenia. Chalani vedia skákať tak, aby to bolo
zaujímavé pre divákov.
Je parkour umenie alebo šport?
Dalo by sa povedať, že je to športové umenie. Parkour vznikol ako šport na ulici a neskôr sa dostal na takú úroveň, že ho môžeme vnímať esteticky ako umenie. Tréning a príprava sú teda športom, výsledná choreografia a jej vyznenie môže mať až umelecké parametre.
Ako diabetik znáša záťaž, ktorá je spojená s touto extrémnou športovou disciplínou?
Nejaké zvláštne opatrenia si to nevyžaduje. Pred tréningom alebo vystúpením si vždy meriam cukor. Stúpa aj adrenalín, ale to všetko po vystúpení odoznieva. Musím si skôr dávať pozor na nízky cukor, pretože potom nevládzem. Pred tréningom alebo vystúpením si dávam dole inzulínovú pumpu. Mám tak lepší pocit, ale chránim aj pumpu pred rozbitím (smiech). Nejaké iné obmedzenia nepociťujem.
Ako sa vaši doma zmierili s tým, že máte diabetes a ešte ste začali robiť aj parkour?
Od malička som smeroval k podobným športovým disciplínam, takže ma nenútili robiť kolektívne športy ako futbal či hokej. Rodičia si zvykli, že mám vždy doráňané kolená, ale zlomeniny sa mi vyhýbali. Všetci sa ma teraz skôr začínajú pýtať, že „dokedy ešte“? Chalani, ktorí robia parkour, majú 17 až 22 rokov... S Vladom Zlatošom sme už skôr seniorská parkourová kategória 30+ (smiech). Musím povedať, že pokiaľ poctivo trénujete, stále môžete ísť ďalej. Iba sa trošku predlžuje rozcvičovanie a rehabilitácia.
Rodina bola zaskočená, keď som im telefonicky z Nitry oznamoval, že neprídem domov a zostávam v nemocnici kvôli diabetu. Všetky výsledky sú v poriadku, aj dlhodobo. Veľa ľudí sa bojí s diabetom trénovať, ale musím rodičov upozorniť, že obmedzovanie detí s diabetom pri športovaní je nezmysel.
Čo by ste odporučili diabetikovi, ktorý chce začať športovať?
V prvom rade zistí, že má lepší cukor. Keď sa najete a potom si zašportujete, určite sa vám upraví hladina cukru v krvi. Aj na sebe pociťujem, že vďaka tréningu si dávam nižšie dávky inzulínu. Veľkým strašiakom pre diabetikov je diabetická noha. Sám som absolvoval toto vyšetrenie s malou dušou, pretože som v nohe pociťoval tlak. Asi som bol iba pretrénovaný, keďže vyšetrenie bolo negatívne.
Diabetici môžu plávať, behať, robiť jogu. Tí mladší a zdatnejší môžu robiť parkour. Môžu ho robiť aj deti, ktoré majú 10 - 15 rokov. Nemusia sa báť, že sa tam robia len saltá. Naučia sa sile a vytrvalosti, čo je dobrý tréning aj do života. Deti sa môžu naučiť vyrovnávať sa so stresom a zároveň posúvať svoje fyzické možnosti.
Parkour by však bol dobrým športom aj pre ostatné deti. Všetci dobre vieme o pandémii detskej obezity. Deti na telesnej výchove v škole nič nerobia, alebo v tom lepšom prípade behajú za loptou. Keď vidím chodiť po meste zhrbené a dokrútené deti, ktoré iba hypnotizujú svoje mobily, tak som z toho trochu smutný. Mladiství by mali vo veku 14 - 15 rokov naberať aj trochu svalov. Vývoj v tomto období je veľmi dôležitý, inak budú v tridsiatke chodiť ako starí ľudia. Možno sa to časom zmení a športovanie sa stane na Slovensku životným štýlom.
Rozhovor pripravil Jozef Dermek