V dnešnej uponáhľanej dobe, vo svete, keď je naozaj všetkého dostatok, sa dostáva do popredia čoraz viac šikana. Je to veľmi horúca téma, ktorá otriasla aj mnou. Čoho sú deti schopné v takom mladom veku? Najhoršie na tom však je, že ony to berú ako druh zábavy... Ako prvé si všimnete, že vaše dieťa sa prestane tešiť niekam chodiť, nechce ísť do kolektívu, prichádza bolesť bruška, zmeny nálad, plač...
Keď sa rozhodne niekto šikanovať vaše dieťa
Predstavte si situáciu, že sa vám narodí krásne a zdravé dieťa. No v predškolskom veku mu diagnostikujú diabetes mellitus 1. typu. Je to veľmi ťažké prijať a človek ani len netuší, aké skúšky života ho práve s touto diagnózou čakajú. Netuší to ani len rodič, ktorému to oznámia, a už vôbec nie to malé a nevinné dieťa.
Toto je príbeh, ktorý mi vyrozprávala pred pár dňami moja dobrá kamarátka, a rozhodla som sa, že ho s vami prezdieľam a pozrieme sa na to, prečo sa šikana môže vyskytnúť a aké to môže mať následky pre deti s diabetom.
„Ty si nakazený...“
Maťko navštevoval škôlku, keď mu diagnostikovali diabetes mellitus 1. typu. Škôlka odmietla vyjsť v ústrety so stravou, a tak mu mama musela variť a nosiť obed do škôlky. Maťkova mama to robila s odhodlaním, že všetko spoločne dokážu. Každý deň navštevovala škôlku, pichala inzulín, merala hodnoty glykémií, nosila obedy... No netrvalo dlho a Maťko zrazu ostal sám. Deti začali od neho bočiť pozerali na neho cez prsty. Sám v kúte pozeral, ako sa všetci hrajú, ale bez neho... Bolo počuť len: S tebou sa nebudeme hrať, ty si nakazený. Nechceme od teba ochorieť... Tak znela odpoveď jeho rovesníkov, a preto sa veľmi tešil, kedy konečne pôjde do školy a stane sa z neho VEĽKÁČ.
Ani v škole to nemusí byť lepšie
Pamätáte si na zápis do školy? Aké sú deti šťastné, akí sú veľkáči a čo všetko úžasné ich čaká? Každá mama je hrdá na svoje dieťa. Prvá školská taška, super peračník, hlava plná dobrodružstiev, ktoré ich tam čakajú so spolužiakmi. Máte doma šťastné dieťa, ktoré sa teší úplne z každej maličkosti. Je to skvelý pocit.
Pri zápise do prvej triedy sa zistilo, že Maťko bude mať za spolužiaka chlapca zo škôlky, ktorý sa s ním odmietal hrať a poukazoval na to, že je iný.
Pomôže edukácia?
Maťkova mama pripravila edukáciu pre spolužiakov a rovnako aj pre učiteľov, aby vedeli, o čom cukrovka je a čo možno očakávať alebo ako sa zachovať, ak by potreboval prvú pomoc. Ak má dieťa diabetes, malo by mať možnosť oddychovej miestnosti v areáli škôlky alebo školy. Kde si dieťa vie zmerať glykémiu, podať inzulín, prípadne zohriať stravu. Základná škola nemala, žiaľ, k dispozícii takúto miestnosť, a tak ste Maťka s mamou našli často na lavičke, kde aplikovali inzulín, jedli, riešili stavy hyperglykémie, keď bol veľmi ospalý, unavený, zíval.
Maťkova mama musela veľmi bojovať, aby vôbec mohla za svojím synom do školy ísť, pretože podľa školského poriadku na to nemala nárok a asistent v škole chýbal. Dieťa v takom veku ešte potrebuje nevyhnutnú pomoc s vypočítaním sacharidových jednotiek, podaním správneho množstva inzulínu, prispôsobením sa vždy aktuálnej situácii. Vzdala sa práce, len aby bola nablízku a na pomoci svojmu synovi, ktorý ju potreboval.
A tak každý deň rátali počet sacharidových jednotiek, riešili prichádzajúce hypoglykémie či hyperglykémie.
Už nie je také usmiate dieťa
Netrvalo dlho a Maťko začal chodiť domov ako vymenený. Každé ráno hľadal dôvod, prečo nejsť do školy. Pridali sa bolesti brucha a kŕče, žalúdočné neurózy. Prestal používať farbičky a úplne všetko začal kresliť len čiernou farbou a písal len čiernym perom. Vaše usmiate a šťastné dieťa sa pred vašimi očami mení na utiahnutého a uplakaného chlapca a vy netušíte PREČO. Rodič je v tejto situácii bezradný. Ako sa môže cítiť šesťročné dieťa v škole, ak mu niekto hovorí: Choď preč! Ty nás nakazíš! Nebudem s tebou sedieť! Ty si nakazený! Pridávali sa k tomu nadávky, urážky, pretože bol z ich pohľadu iný.
Aj dia deti chcú kamarátov
Maťko mal sviatok, a ako to býva zvykom, rozdával cukríky a chcel si užiť tento okamih a chvíľku pozornosti. No aj keď to vôbec nečakáte, aj v takejto situácii prišla takáto reakcia a odpoveď od jedného chlapca: „Od teba si nezoberiem.“ Veľmi ho to bolelo. Zostal sedieť sám v lavici so smutným pohľadom. Nevedel, čo urobil zlé, prečo sa k nemu tak správajú? PREČO? Čo som urobil? Chcem mať len kamarátov...
(Pokračovanie článku v ďalšej časti časopisu Diabetik)