28.05.2020, 12:31

Ján Švolík: Cukrovka je o disciplíne

S diabetom žije sedemdesiatnik Ján Švolík 58 rokov bez vážnejších komplikácií. Ako tínedžer sľúbil mame, že si tou chorobou nejako poradí. A slovo dodržal...

Ján Švolík: Cukrovka je o disciplíne
Zdroj: Archív Ján Švolík

Pamätáte si na deň, keď vám diagnostikovali diabetes?
Na ten deň do smrti nezabudnem. Bol to obrovský zlom v mojom živote. Mal som 14 rokov. V tom čase moja glykémia bola 47,7 mmol/l. Odpadol som a upadol do kómy. Myslím si, že som bol aj na druhom svete. Pamätám si tunel, mal som príjemný pocit blaženosti. Odrazu otvorím oči a ležím v nemocnici na posteli, okolo mňa lekári a sestry. Vtedy vyslovili ortieľ.

Čo sa vám v tom čase dialo? Mali ste zdravotné problémy?
Samozrejme, necítil som sa vo svojej koži, bol som unavený, začal som byť slabý, malátny. Veľmi som chudol, bol som príšerne smädný, pil som vedrá vody (pomaly ako kôň).

Vedeli ste, čo je to za ochorenie?
Vôbec nie. Celkovo v tom čase sa o cukrovke veľa nevedelo. Poznal som akurát cukrovú repu, ktorú sme doma pestovali a prácne ju bolo treba jednotiť a okopávať. Lekár, ktorý býval len o pár domov ďalej, mi predpísal B-komplex. Navyše ma podozrieval, že sa chcem uliať zo školy a roboty okolo domu. Na mojich pleciach totiž stálo celé naše hospodárstvo. Môj otec gazdoval, ale keďže nechcel podpísať vstup do družstva (boli to časy kolektivizácie), tak ho zatvorili do väzenia. Ja som musel orať, siať, starať sa o dobytok. Pomáhali mi stará mama, mama a dve sestry. Brat bol dva roky na základnej vojenskej službe. Všetko bolo na mojich pleciach. Neskoršie po rozhovoroch s odborníkmi bolo potvrdené, že spúšťačom môjho ochorenia bola nadmerná psychická a fyzická záťaž mladého organizmu.

Ako vás začali liečiť? Zvládali ste to?
Keď ma po skolabovaní doviezla do nemocnice sanitka, pán primár, ktorý tam bol, zacítil na mne pach po acetóne a hneď vedel, čo je vo veci. Dostával som infúzie. V nemocnici som bol asi mesiac. Potom ma pustili domov. Dostal som do ruky malú brožúrku o tom, čo cukrovka je, ale žiadne rady tam neboli. Ako chlapec som sa ochorenie snažil brať športovo. Vôbec som nevedel, čo ma čaká.

Mali ste 14 rokov, ako vnímala ochorenie vaša mama?
Mamička už tušila, o čo ide, možno ju lekári aj podrobnejšie informovali, hocikde som ju našiel uplakanú. Nepáčilo sa mi, že by mala trpieť. Tak som ju objal a povedal som jej, že si nejako s tou chorobou poradím. Dodnes to mám pred očami. Sľúbil som to mojej mamičke a ten sľub treba dodržať – to mám dodnes. Pevne verím, že som ju nesklamal a sľub plním každý deň, podľa mojich schopností a vedomostí. Snažím sa pomáhať každému, kto ma o to požiada, v ktorúkoľvek hodinu. Moje telefónne číslo má nespočetné množstvo cukrovkárov.

Zdroj: Archív Ján Švolík

Čo ste pre to urobili?
Začal som sa viac o cukrovku zaujímať, hľadal som, kto by mi pomohol. V Kozárovciach, odkiaľ pochádzam, som našiel staršieho pána, ktorý si pichal inzulín. To bol môj taký prvý kontakt s niekým, kto mal cukrovku. U neho som videl, že iná cesta nie je, len si musím pichať inzulín aj ja. V tom čase neboli žiadne časopisy ani literatúra, nič...

Ako vám zasiahlo ochorenie do života? Čo bolo pre vás najťažšie?
Keďže mi okamžite nasadili inzulín, musel som si kúpiť hrnček a v tom hrnčeku každý večer vyvárať striekačky, ihly... V tom čase neexistovali žiadne perá ani nič podobné. Dosť ma to zaťažovalo, lebo každý večer som tomu musel venovať pol hodiny. Dokonca sa mi stalo, že som pri vyváraní zadriemal a zobudil som sa, keď už voda vyvrela a z hrnca sa kadilo. Na dne zostali len kovové časti striekačky a čierne, ohnuté ihly.

Čo ste robili? Ako ste to riešili?
Ráno som utekal k lekárovi, požičal som si striekačku a ihly, aby som si mohol pichnúť inzulín. Potom som si musel znovu všetko nakúpiť. Po rokoch som si zohnal originálny sterilizátor, to mi veľmi uľahčilo činnosť s pichaním inzulínu. Všetky pomôcky, ktoré mi pred rokmi pomáhali pri liečbe, mám starostlivo odložené. Využívam ich hlavne pri stretnutiach s mladými diabetikmi, aby vedeli porovnať spôsob liečby kedysi a dnes.

Ako ste zvládali pichanie inzulínu?
Liečba inzulínom v minulosti bola oveľa drastickejšia. Inzulínov nebolo tak veľa a ihly sa vyváraním ohýbali, otupovali, veľmi ťažko sa nimi pichalo. Niekoľkokrát som si horko-ťažko prepichol pokožku a ihla bola taký ohnutá, že som si vytrhol aj kúsok tkaniva... Často som sa snažil pomocou pinzety a lupy ihlu vyrovnať. Dnes si ľudia ani nevedia predstaviť, s čím sme museli zápasiť. Keď sa objavili na trhu jednorazové ihly, bola to obrovská úľava.

Kto vám v tom čase najviac pomohol?
Najviac informácií o cukrovke som získal od MUDr. Finďa, keď som ležal v nemocnici vo Zvolene. Cukrovke sa venoval viac, pretože jeho manželka, riaditeľka zdravotníckej školy, bola tiež diabetička. Od neho som získal aj prvú knihu o cukrovke, v ktorej už bolo opísané, čo treba robiť. Prvýkrát som sa dozvedel o chlebových jednotkách (dnes sú to sacharidové jednotky).

Musí sa diabetik obmedzovať v jedle?
Po všetkých mojich skúsenostiach môžem povedať, že diabetická strava nie je žiadna diéta. Je to racionálna šetriaca strava, taká, akou by sa mali stravovať všetci ľudia, ak chcú byť zdraví. Môžem povedať, že som vlastne v ničom nebol obmedzovaný. Platí, že musím zjesť určité množstvo potravy. Len, bohužiaľ, strava – hlavne sacharidy – glykémiu zvyšuje, inzulín glykémiu znižuje. To znamená, že strava musí byť v určitom pomere. Nesmiem zjesť ani veľa, ani málo, pretože chyba by bola jedno aj druhé. Tiež záleží aj na tom, akú fyzickú aktivitu človek robí.

Čo dnes chýba pacientom s diabetom?
Myslím si, že edukácia. Tá dnes pacientom s diabetom veľmi chýba a bola by potrebná každý deň. Mám známeho, ktorý mi povedal, že má zvýšený cukor. Keď sme rozoberali, ako sa stravuje, tak som zalomil rukami. Na raňajky zje desať rožkov! On mi povie, že veď by bol hladný. Keby si zrátal, koľko je to sacharidových jednotiek, a to sú len raňajky, čo potom ešte ďalšie jedlo? Niektorí ani nevedia, čo sú sacharidové jednotky. Nestačí užívať tabletky, vedieť si pichať inzulín. To je iba začiatok liečby. Ostatné je v rukách každého pacienta. Preto je dôležité, aby boli pacienti správne edukovaní, motivovaní a správne vedení. Jednoducho, my si musíme ozaj rozmyslieť, čo si na ten tanier položíme, kedy si to tam položíme a koľko. To je úplný základ. Naša diagnóza je nám verná celý život, žijeme s ňou 24 hodín denne, nepozná sviatok ani piatok. Musíme na to myslieť každý deň, nie vtedy, keď už je neskoro.

Ako vyzerá vaše jedlo počas dňa?
Sacharidové jednotky mám rozdelené v počte 24 na deň a počas dňa si ich delím: na raňajky, na obed a na večeru po šesť, to je 18, a desiata, olovrant a druhá večera po dve sacharidové jednotky. Napríklad, na raňajky si dám tri krajčeky chleba, s manželkou si na tanier nakrájame zeleninu akéhokoľvek druhu – paradajky, papriku, reďkovku, pór a podobne. Keď nejdem do spoločnosti, tak je tam aj cibuľa a cesnak. Minimálne dvakrát do týždňa mám ryby.

Ako je to s prílohami?
Obľúbené mám tmavé cestoviny. Dám si na ne tvaroh a domáci marhuľový alebo jahodový džem. Na nich si pochutnám lepšie než na nejakom mäse. Tmavé cestoviny mám odskúšané, glykémia mi tak nekolíše. Čo sa týka príloh, najlepšie sú varené zemiaky. Napríklad bielu ryžu som postupne vylúčil, pretože mi dosť rýchlo zvyšovala glykémiu. Vyberám si radšej naturálnu. Tá má oveľa nižší glykemický index než biela. Pre diabetikov je oveľa vhodnejšia.

Zdroj: Archív Ján Švolík

Aj pitný režim je dôležitý...
Netreba zabúdať ani na pitný režim. Ešte ráno nalačno si dávam pohár čistej vody a po raňajkách čaj hocijakého druhu. V priebehu dňa ho vypijem asi liter a potom pijem aj vodu. Najideálnejšia je čistá. Každý by mal vedieť, že vypiť 2,5 až tri litre tekutín je pri cukrovke nesmierne dôležité.

Dá sa naučiť žiť s cukrovkou? Na čo si treba dávať pozor a čo pre to treba robiť?
Ak človek pozná detaily, tak žiť s cukrovkou nie je žiadny problém. To je život ako každý iný. Človek musí mať stále na pamäti, že si musí sledovať hodiny, raňajkovať, desiatovať, obedovať, olovrantovať, večerať... Čiže disciplína v stravovaní.
Jednoducho človek musí chcieť. Ja hovorím jedno: zdravie je to najcennejšie, čo máme. A keď my sami si ho nebudeme chrániť, tak to neurobí nikto za nás. Jedna chyba je, že cukrovka nebolí... A mala by bolieť, hlavne vtedy, keď je glykémia pri hodnote nad desať. Čo všetko robí zvýšená glykémia v cievach, to si nikto neuvedomuje.

V minulosti neboli také možnosti liečby inzulínom, ako sú dnes.
To sa nedá ani porovnať. Boli iné inzulíny. Neboli moderné prístroje. Keď prišla na trh inzulínová pumpa, tak som ju chcel vyskúšať a fungujem s ňou dodnes. Raz sa mi za 20 rokov stalo, že sa mi pumpa odpojila. Senzory sú už skôr pre mladých ľudí.
Veda ide neuveriteľným spôsobom dopredu a ja už čakám len na jedno – že bude inzulínová pumpa, ktorá bude nahrádzať pankreas. Jednoducho bude sledovať glykémiu a podľa toho, čo pacient zje, bude dávkovať inzulín. Podľa mňa to je len otázka času.

Vedela manželka, čo je cukrovka za ochorenie? Ako vám pomáha?
Manželka má zdravotnícku školu, takže tam nebol žiaden problém. Takisto mi pomáha. Nikdy nevarila zvlášť pre rodinu. Máme dvoch synov, dnes už aj štyri vnúčence. Nevarila iné jedlá pre deti, jedli to, čo som jedol aj ja. Akurát, keď mali chuť na sladké, palacinky či bábovku, tak si ich chlapci urobili sami. A to mali len nejakých sedem, osem rokov. Kompóty sme zavárali s umelým sladidlom, ale deťom to vôbec neprekážalo. Ani dnes nepoužívam do kávy alebo čaju žiadne sladidlá. Keď viem, že by mi niečo malo škodiť, tak si predsa nebudem robiť zle.

Mali ste niekedy krízové obdobie?
Áno, mal som krízové obdobie, keď som si pichal takzvané depotné inzulíny (forma liekov s pomalým vstrebávaním). Sú to inzulíny s dvanásťhodinou účinnosťou, pichali sa dvakrát denne, ráno a večer. V tom čase po polnoci bolo pre mňa kritické obdobie, počet hypoglykémií bol častejší. Veľakrát musela manželka privolať záchranku. Našťastie to obdobie rýchlo pominulo, netrvalo dlho, pretože by určite zanechalo nejaké škody.

Ako pristupujete k ochoreniu dnes?
Cukrovka je vlastne stav určitých podmienok. 85 percent liečby má diabetik vo vlastných rukách. Preto je dôležité, aby cukrovku poznal, vyznal sa, vedel, ktorá maličkosť ju ovplyvňuje, ako rýchlo si treba podať inzulín, ako treba jesť. Pacient sa to musí naučiť. Tak ako žiaci v škole sa musia naučiť písať, čítať a počítať, to isté by malo platiť u diabetikov, aby dokonale ovládali svoje ochorenie a vedeli si v každej situácii pomôcť.
Ja si nedovolím nikam ísť bez hodín, hoci idem na chalupu. Musím vedieť, že prešli tri hodiny a mal by som si niečo zajesť. Nevyjdem z domu ráno bez toho, aby som si skontroloval glykémiu...

Čo všetko pre seba robíte?
Človek musí mať pevnú vôľu, musím vedieť sám sebe rozkázať. Nikdy v živote som nepil alkohol, sem-tam si príležitostne dám deci vína, cigarety vôbec neprichádzajú do úvahy. Aj pri nich by mal byť diabetik obozretný, pretože cigarety tiež postihujú samotné cievy. Je nutná zodpovednosť voči sebe.

Vy ste aktívny folklorista. Odkedy sa venujete folklóru?
Približne od 18 rokov. Bola to spontánna akcia v Kozárovciach, keď sme na prvého mája išli manifestovať. Tak nám napadlo, že prečo by sme nemohli ísť v kroji. Potom sme založil súbor, nacvičili sme pár akcií. Odvtedy prešiel zmenami, ale ja tam účinkujem stále. Okrem toho pôsobím v speváckej skupine Matičiar a v tanečno-speváckej skupine Konopa. Obe účinkujú doteraz.
Na javisku človek musí zabudnúť na svoje ťažkosti, musíme baviť diváka, ktorý sa na nás pozerá. A sme tiež vynikajúca partia. Raz týždenne sa stretávame na skúške. Cez víkendy máme rôzne vystúpenia. Napríklad, pochovávanie basy, pijanská omša, volenie hájnika, folklórne akcie – Myjava, Východná, Strážnice, Strakonice, Buchlovice a podobne, hrali sme muzikál Kubo, zúčastňujeme sa na akcii Noc divadiel, na Bratislavský hrad a do sídla SĽUK-u chodíme predvádzať remeslá... Je to toho veľa.

Vizitka:
Bc. Ján Švolík
Vek: 71
Povolanie: vyučený predavač (domáce potreby), stredná ekonomická škola s maturitou popri zamestnaní, po maturite nástup do SES Tlmače, ekon. úsek odbor cien a kalkulácií.
V roku 2009 – 2011 Vysoká škola zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety Bratislava Michalovce.
Najobľúbenejšie jedlo: tmavé cestoviny, biele mäso, ryby, jedlo si vlastne nevyberám, „nemusím“ olomoucké syrčeky a údenáče.
Hoby: literatúra, divadlo, folklór, práca s drevom, domáce práce na chalupe.

Poďakovanie:
Musím sa poďakovať mojej lekárke MUDr. Evke Bitarovskej, ktorá prišla do Levíc. V ambulancii mala diétnu sestričku a pri každej kontrole sme nosili trojdňové jedálne lístky. Hneď sme mali možnosť presvedčiť sa, kde sme urobili chybu. Edukácia sa robila pomocou audiokaziet v magnetofóne v edukačnej miestnosti počas čakania na poradie. Neskôr to bolo prostredníctvom videokaziet v televízore, každý mal možnosť sa niečo naučiť. Dokonca v tom čase naša lekárka vydávala špeciálny časopis pre diabetikov Dia-žurnál.