Vo vzdialenom kúte severného Japonska leží na plochom vrchole strmého kopca hrobka potulného pastiera, ktorý sa tam usadil pred dvoma tisícročiami, aby pestoval cesnak. Ako pokračuje Smithsonian Magazine, muž sa zamiloval do farmárovej dcéry Miyuko, splodil tri deti a zomrel vo veku 106 rokov.
A aj keď si ho ľudia v horskej dedinke Shingo pamätajú pod menom Daitenku Taro Jurai, zvyšok sveta ho pozná ako Ježiša Krista. Podľa bizarnej japonskej povesti totiž Ježiš nezomrel na kríži na Kalvárii - to bol jeho mladší brat Isukuri, ktorého odrezané ucho je pochované v susednej pohrebnej mohyle v Japonsku.
Tanec v kimonách okolo hrobu
V širokom okolí tejto oblasti žije iba jediný kresťanský obyvateľ a v okruhu 50 kilometrov sa nenachádza ani jeden kostol. Aj napriek tomu mnohí považujú Shingo za Kirisuto no Sato (Kristovo rodné mesto). Každý rok toto miesto, ktoré spravuje neďaleká továreň na výrobu jogurtov, navštívi 20-tisíc pútnikov a pohanov.
Niektorí ochotne zaplatia 100 yenov (60 centov) ako vstupné do múzea o tejto legende, prípadne si naplánujú výlet počas jarného Kristovho festivalu, kedy sa konajú obrady, pri ktorých ženy v kimonách tancujú okolo dvojhrobov a spievajú trojradové litánie v neznámom jazyku.
Obrad, ktorý má utešiť Ježišovho ducha, organizuje miestny úrad pre cestovný ruch od roku 1964. To všetko sa deje v 130-miliónovej krajine, kde je pomedzi budhistami a šintoistami len približne jedno percento kresťanov.
Vysvetlenie stratených rokov
A aká je vlastne japonská verzia príbehu Ježiša Krista? Do krajiny mal prísť vo veku 21 rokov študovať teológiu. To všetko sa malo stať počas jeho takzvaných „stratených rokov“, 12-ročnej medzery, ktorú Nový zákon nezahŕňa. Doraziť mal do prístavu Amanohashidate na západnom pobreží, ktorý sa tiahne cez záliv Mijazu.
Následne sa stal žiakom veľkého majstra neďaleko hory Fudži, kde sa naučil japonský jazyk a východnú kultúru. Vo veku 33 rokov sa vrátil do Judey, aby porozprával o tom, čo brožúra múzea nazýva „posvätná krajina“, ktorú práve navštívil.
Keď sa dostal do konfliktu s rímskymi autoritami, bol zatknutý a odsúdený na ukrižovanie. Ale podviedol katov tým, že si vymenil miesto s Bibliou zabudnutým Isukirim. Aby sa Ježiš vyhol prenasledovaniu, utiekol späť do zasľúbenej krajiny Japonska s dvoma pamiatkami: jedným uchom svojho súrodenca a pramienkom vlasov Panny Márie.
Prešiel cez zamrznutú divočinu Sibíri až na Aljašku, pričom táto cesta mu mala trvať štyri roky. Tento alternatívny Druhý príchod sa skončil po tom, čo sa plavil do Hachinohe. Keď Ježiš prišiel do dediny, odišiel do vyhnanstva, prijal novú identitu a založil si rodinu.
Škriatok s dlhým nosom
Zvyšok života údajne pomáhal núdznym, na plešivej hlave mal niekoľko sivých vlasov, kabát s mnohými záhybmi a výrazný nos. Brožúra múzea uvádza, že získal povesť „škriatka s dlhým nosom“.
Keď Ježiš zomrel, jeho telo nechali štyri roky vystavené na kopci. V súlade s vtedajšími zvykmi boli jeho kosti zviazané a pochované v hrobe – v tom istom kopci zeme, na ktorom je teraz drevený kríž.
Samozrejme, celé to znie byť poriadne pritiahnuté za vlasy, rovnako tak aj tvrdia, že dedinčania v dávnych dobách udržiavali tradície cudzie pre zvyšok Japonska. Muži údajne nosili odevy, ktoré pripomínali rácha z biblickej Palestíny, ženy nosili závoje a bábätká oddychovali v tkaných košíkoch ako vo Svätej zemi.
Múzeum tvrdí, že miestny dialekt obsahuje slová ako aba alebo gaga (matka) a aya alebo dada (otec), ktoré sú bližšie k hebrejčine ako japončine, a že starý názov dediny, Heraimura, možno vystopovať do diaspóry na začiatku Blízkeho východu.
Náboženský učenec Arimasa Kubo, tokijský pastor na dôchodku, si myslí, že Shingo možno osídlili „potomkovia desiatich stratených kmeňov Izraela“.
Prenasledovanie kresťanov
Iná teória hovorí, že v hrobkách sa nachádzajú telá misionárov zo 16. storočia. Kresťanskí evanjelisti prvýkrát prišli do Japonska v roku 1549, ale kruté boje o vplyv a japonských konvertitov viedli k celonárodnému zákazu náboženstva v roku 1614.
Veriaci sa dostali do ilegality a títo Skrytí kresťania, ako sa im hovorí, čelili zúrivému prenasledovaniu. Aby ich vykorenili, úradníci vykonali testy lojality, v ktorých mali kňazi a iní praktizujúci pošliapať kríž alebo obraz Madony a malého Ježiša.
Tých, ktorí odmietli odsúdiť svoje presvedčenie, ukrižovali, sťali, upálili na hranici, umučili alebo zavesili hore nohami nad žumpy, aby zintenzívnili ich utrpenie.
Kľúč k japonskému Kristovmu kultu má však byť vo zvitku, ktorý je údajne Kristovou poslednou vôľou a testamentom. Nadiktovať ho mal, keď umieral v dedine. Rukopis objavili v roku 1936 a spolu s ďalšími má predstavovať ďalšie Kristove dobrodružstvá medzi Judeou a Japonskom.
Údajný potomok je budhista
Ako však pripomína Smithsonian Magazine, je zvláštne, že tieto dokumenty boli zničené počas druhej svetovej vojny. Vďaka tomu má múzeum iba moderné prepisy - podpísané „Ježiš Kristus, otec Vianoc“ - v sklenenej vitríne. Čo je ešte zaujímavejšie, Ježiš žil v období japonskej Yayoi, v čase základnej civilizácie bez písaného jazyka.
Junichiro Sawaguchi, najstarší člen rodiny Shingo, ktorý je považovaný za Kristovho priameho potomka, oslavuje vianočné sviatky podobne ako priemerný japonský občan, sekulárnym spôsobom, ktorý zahŕňa dekorácie a vyprážané kurča z KFC. Pracuje na radnici, nikdy nebol v kostole nečítal ani Bibliu. „Som budhista,” hovorí.
Na druhú stranu, ak niekto argumentuje tým, že to, čo je napísané v jednej knihe, je absolútna pravda, niekto iný môže veriť, že príbeh japonského Ježiša je dostatočne kvetnatý, aby si ho niekto len tak vymyslel. Alebo?
