„Mohla by si vysadiť antikoncepciu a necháme to na náhodu,“ povedal mi jedného dňa. Šťastne som prikyvovala a ani neplánovala mu povedať, že antikoncepciu som vysadila hneď po ukončení minulého vzťahu. Jeho návrh bol jasným impulzom, aby sme sa znova začali „snažiť“. Teraz som však bola rozhodnutá tak veľmi nenaliehať. Bola som šťastná a uvoľnená, takže som predpokladala, že otehotnenie bude len otázkou času. Dávid bol tiež zdravý a v jeho rodine sa to deťmi len hemžilo. Ibaže mesiac čo mesiac som bola sklamaná. Aj hoci som sa ovládala, Dávid si čoskoro všimol zmenu mojej nálady.
„Deje sa niečo, láska?“
„Vlastne áno…“
Jeho otázka otvorila stavidlá a zrazu som na Dávida všetko vysypala. „Bojím sa, že možno nemôžem mať dieťa. Aj v bývalom vzťahu sme sa o dieťa snažili, ale nakoniec to nevyšlo a ja mám taký pocit, že so mnou niečo nie je v poriadku.“
Dávid ma objal a navrhol, aby sme obaja absolvovali vyšetrenie. Súhlasila som.
Ukázalo sa, že s Dávidom je všetko v poriadku, ale so mnou to bolo opačne.
„Bohužiaľ sa vám netvoria vajíčka. Obávam sa, že tehotenstvo je vo vašom prípade takmer úplne vylúčené,“ povedal mi lekár a ja som sa zosunula do Dávidovej náruče.
Prečo práve ja? Je po deťoch túžim, a moje kamarátky otehotneli hneď, aj keď o to ani bohvieako nestáli.
Chodila som po byte ako živá mŕtvola a aj napriek Dávidovej snahe rozptýliť ma som sa uzavierala stále viac do seba.
„Takto predsa nemôžeme žiť,“ povedal jedného dňa Dávid ostro a mňa niečo v tóne jeho hlasu prinútilo pozrieť sa mu do očí. A uvidela som v nich hrozbu. Hrozbu konca nášho vzťahu. „Ja už takto nemôžem, Dita. Ty svoj život staviaš len na tom, čo nemáš, namiesto toho, aby si vnímala, že sme obaja zdraví a okrem dieťaťa nám nič nechýba.“
„Ako to myslíš? Je vari žena, ktorá nemôže počať dieťa, zdravá?“ začal mnou lomcovať šialený hnev. Vstala som a bezhlavo začala rozbíjať všetko, čo mi prišlo pod ruku. Dávid sa šokovane prizeral, a keď som konečne v slzách klesla na stoličku, bez slova odišiel.
