Počať dieťa som sa snažila od svojich dvadsiatich troch rokov. S prvým vážnym priateľom sme spolu boli tri roky, keď prišiel s návrhom založiť si rodinu. Začali sme sa teda snažiť a po dvoch rokoch neúspechu sa náš vzťah rozpadol.
„Buď rada,“ utešovala ma s dobrým úmyslom kamarátka. „Aspoň ste sa rozišli skôr, než ste stihli mať spolu dieťa.“ S márnou snahou otehotnieť, a teda ani s tým, že krach vzťahu bol možno prirodzeným následkom, som sa nezverila nikomu, ani jej. Pokývala som hlavou a prehodila niečo v zmysle, že budúci vzťah už vyjde. Vždy som nerada prehrávala a so vzťahmi to nebolo inak.
Nejaký čas som chodila ako telo bez duše. Po čase som pochopila, že sa mi necnelo ani tak po Milanovi, ako po predstave rodiny, ktorú sme spolu mohli založiť. Kamarátky okolo mňa pomaly začínali rodiť deti a ja som sa stala „dobrou tetou“, ktorá vždy rada popestuje a časom aj postráži, aby si mamičky mohli na chvíľu oddýchnuť. Deti som milovala, aj keď som si v ich spoločnosti vždy uvedomovala vlastnú osamelosť.
Potom sa objavil Dávid a zrazu všetko opäť zalialo slnko. Išlo mi vtedy na tridsiatku a zoznámenie s príjemným, pekným a nezadaným mužom som považovala za malý zázrak. Výborne sme si rozumeli, obaja sme milovali cestovanie, do ktorého sme sa na pár rokov úplne ponorili. Ja som mala v hlave stále túžbu po veľkej rodine, ale niečo mi našepkávalo, aby som sa s Dávidom nenáhlila, snažila sa užiť si spoločné okamihy a neupínať sa k budúcnosti.
Bol to však opäť môj partner, ktorý prišiel s nápadom založiť rodinu.