Či už ide o prijímacie skúšky na vybranú školu, alebo o maturitnú skúšku, okrem mozgových závitov dostáva zabrať aj psychika dieťaťa a v neposlednom rade aj glykémie.
Ako rozhodujúci sa v podobných prípadoch ukazuje postoj rodičov dieťaťa, ktorého sa významné životné skúšky týkajú. Podľa MUDr. Ľubomíra Baráka, vedúceho lekára Detského diabetologického centra SR pri DFNsP v Bratislave existuje skupina rodičov, ktorí si napríklad z prijímacích skúšok svojho dieťaťa ťažkú hlavu nerobia „Zastávajú názor, že dieťa bude mat v živote podstatne viac stresov a ukazuje sa, že ich deti sú na tom psychicky väčšinou naozaj najlepšie. Samozrejme, závisí aj od povahy dieťaťa, ale ak prijme prístup rodičov za svoj, nestane sa z neho stresový typ a bude v živote všetko zvládať ľahšie.“
Pomoc, maturita!
Pri všetkej snahe rodičov sa môže sťať, a aj sa stáva, že dieťa zažíva pre školské povinnosti napätie. „Jedna skupina rodičov tieto pocity prežíva s dieťaťom, ale berú to racionálne a už vopred sa pýtajú, čo robiť, keď sa ich dieťa bude učiť neskoro do noci. Prijímacie skúšky na strednú školu sú dôležité, ale maturita sa považuje za prvú veľkú skúšku v živote mladého človeka. Maturita je pre každého stresový podnet. Čím lepší študent, tým väčšie obavy má, pretože kto sa dobre učí vie, čo ešte nevie, čo všetko nestihol naštudovať,“ konštatuje Ľ. Barák.
Adrenalín a apetít
Ak má dieťa diabetes od raného veku, väčšinou už vie, a rovnako i jeho rodičia, ako prispôsobiť režim v stresových situáciách, pretože majú overené, ako sa správajú glykémie. „V jednej skupine detí s diabetom pri strese vyhráva adrenalín a dostavia sa hyperglykémie, ktoré musia byť korigované výrazne vyššou dávkou inzulínu,“ vysvetľuje odborník. V druhej skupine detí nie je v prítomnosti stresu pôsobenie adrenalínu natoľko silné a v tom prípade závisí od zvyklostí daného jednotlivca, či zvláda stres nadmerným jedením, alebo, naopak, nejedením. Ak v stresovom období jedia deti s diabetom viac než inokedy, nie je iné východisko, len aby si čiastočne zvýšili dávky inzulínu. Ak vo vypätých situáciách hladujú, musia reagovať opačne, teda ubrať z obvyklých inzulínových dávok.
Blahodarný pohyb
Dieťa v čase školského stresu a tlaku potrebuje podporu rodičov. Diabetológ v tomto prípade radí, aby upustili od prehnane veľkých kontrol dieťaťa. Najmä pri učení na maturitu by sa mali okrem psychickej podpory sústrediť na to, aby malo dieťa pripravenú primeranú stravu a aby nesedelo celé hodiny nad knihami, ale šlo sa aj prevetrať. „Veľmi dôrazne rodičom prízvukujeme, aby si uvedomili, že keď ich deti celý čas bez prestávky sedia nad knihami a nejdú si aspoň na 30 minút zabehať či inak zašportovať, ich organizmus trpí nedostatkom kyslíka a informácie im nejdú do hlavy tak, ako by si želali. Ak na 30-40 minúť vypnú a aktívne precvičia telo a doprajú si uvoľňujúcu sprchu, učenie im pôjde určite lepšie a čas nad učebnicou strávia efektívnejšie,“ radí Ľ. Barák.
Je pochopiteľné, že ak je dieťa s diabetom zvyknuté na aktívny pohyb a zrazu s ním prestane, pretože sa zatvorené v izbe venuje výhradne učeniu, nie je možné, aby vypäté dni dobre zvládol. Jeho diabetes sa zdekompenzuje a výsledky glykémií nie sú uspokojivé. „Je dávno dokázané, že hyperglykémia znižuje schopnosť učiť sa, schopnosť zapamätať si a spôsobuje zníženie kognitívnych funkcií, teda schopnosť vyloviť z pamäte to, čo sme do nej uložili,“ vysvetľuje Ľ. Barák.
Bez ohľadu na diagnózu
Podľa informácií diabetológa sa deťom s diabetom počas maturitnej skúšky na Slovensku žiadne úľavy neposkytujú. V Nemecku a škandinávskych krajinách sa však počas prijímacích pohovorov na strednú či vysokú školu na diagnózu prihliada a diabetici 1. typu majú isté plusové body. „Kompetentným sa podarilo presadiť, že diabetes je pri strese do istej miery limitujúcim faktorom a môže nastať situácia, pri ktorej aj dobrý študent zo seba nedostane vedomosti, ktoré naozaj má. Niečo podobné sme sa snažili presadiť aj na Slovensku ešte v čase, keď bol ministrom školstva Milan Ftáčnik. Vyzeralo to nádejne, ale nakoniec sa nám vec nepodarilo dotiahnuť,“ hovorí Ľ. Barák.
Len nech sa učí
Napriek dobe, keď je komunikácia s lekármi otvorenejšia a uvoľnenejšia ako v minulosti, existuje aj skupina rodičov, ktorí sa vôbec neinformujú vopred, nie sú na náhly stres svojho dieťaťa pripravení a ich ratolesti naozaj majú najväčšie problémy so zvládaním stresu a operatívnou úpravou svojho režimu. „Deti začnú pociťovať paniku a rodičia panikária spolu s nimi. Nevedia, že majú svoje dieťa na chvíľu odpútať od kníh, aby jeho dovtedajší režim nebol radikálne narušený. Hovoria si, len nech sa učí, aby všetko vedel.“ Našťastie ide len o relatívne malú skupinu rodičov detí s diabetom. Nie je za tým ľahostajnosť, ale skôr presvedčenie, že prijímačky či maturita nie sú pre dieťa nič náročné. Zrazu však spozorujú, že všetko nejde tak hladko ako inokedy a kontaktujú lekára, či vôbec majú dieťa pustiť na maturitné skúšky.
Tesne pred
Posledné hodiny pred skúškami mnohí maturanti s diabetom nie sú schopní zjesť žiadne sústo. V takom prípade si musia pichnúť len minimum inzulínu, často len jednu-dve jednotky, premerať si glykémiu a ak je vysoká, radšej si inzulín dopichnúť tesne pred skúškou.
Zmysel pre povinnosť
Viac než polovica detí s diabetom 1. typu nemá podľa Ľ. Baráka žiadne výrazné problémy so zvládaním školských povinností. Učenie zvládajú dobre, bez rozdielov oproti svojim rovesníkom. „Deti s diabetom sú šikovné. Už dávno nám to potvrdil prehľad výsledkov detí s diabetom, ktoré mali lepšie vedomostné výsledky ako bežný populačný priemer a priemerne väčšie percento z nich išlo na vysokú školu než spomedzi ich rovesníkov, ktorí diabetes nemajú. Pripisujem to aj zmyslu pre istú disciplínu a pravidelnosť v dennom kolobehu, na ktorú si pre svoj režim diabetika postupne zvykli a ktorá neskôr aj v iných aspektoch života hrá v ich prospech,“ uzatvára Ľ. Bárak.