Prečo nemôžeme poštekliť sami seba? Táto detsky jednoduchá otázka vedcov zaujala natoľko, že jej venovali nejednu štúdiu a odpoveď hľadali prostredníctvom rôznych experimentov. Hoci to nie je životne dôležitý problém, môže vám pomôcť, keď sa bude snažiť príčine tejto záhady dopátrať vaše dieťa či vnúča. Ani vás iste neobídu nekonečné sledy ich otázok začínajúcich slovíčkom „prečo“. Tak teda prečo? Čítajte!
Šteklenie je v našich vzťahoch prítomné od útleho detstva. Podľa detských psychológov vytvára už v ranom veku skúsenosť dieťaťa z potešenia rodičovských dotykov. Vo vzťahu s rodičmi je zväčša prítomné až do obdobia dospievania. Medzi súrodencami podobného veku sa objavuje ako vhodná zbraň pri súrodeneckých hádkach. V takých prípadoch už nejde o milé rodičovské pošteklenie, ale o nepríjemné a intenzívne šteklenie, ktoré nepozná konca kraja. U adolescentov a mladých ľudí je zas prejvom erotickej hry. Ak to nepoznáte z vlastnej skúsenosti, určite sa vám vybaví aspoň scéna z filmu Hriešny tanec, kde dvojici bráni nacvičeniu tanečnej zostavy šteklivosť protagonistky.
Ochrana pred hmyzom
Každý vie, že šteklenie je dotyk určitej časti tela, ktorý najčastejšie vyvoláva mimovoľný smiech a myknutie. Nie je to však až také jednoduché. Vedci už na konci 19. storočia popísali dva druhy šteklenia. Prvý typ pocítite, keď sa vás niečo dotkne len veľmi zľahka. Reakciou je v takom prípade skôr pocit svrbenia ako výbuch smiechu. Môže ísť o pierko, steblo trávy, alebo o tenké nôžky nejakého pavúka či iného malého živočícha. Podľa vedcov disponujeme touto reakciou práve kvôli ochrane pred hmyzom a to je zároveň dôvod, prečo ho pociťujú aj zvieratá.
Bezpečnostné zariadenie
Druhý typ šteklenia sa týka pravdepodobne len nás ľudí a opíc. Je to intenzívnejšie pošteklenie na určitých častiach tela, ktoré „prebudí“ naše nervové zakončenia na pokožke a my sa chtiac-nechtiac rozchichoceme. Ako to funguje? Naša pokožka sa správa doslova ako bezpečnostné zariadenie spúšťajúce alarm vždy keď sa jej dotkne niekto alebo niečo cudzie. Namiesto bezpečnostnej kamery máme po tele rozmiestnené citlivé nervové zakončenia, ktoré zachytávajú signály dotyku a bolesti. Ako náhle zacítia niečo cudzie, vyšlú informáciu do mozgu, kde je spracovaná. V niektorých oblastiach sú „kamery“ sústredené prednostne: a to najmä na dlaniach, plôšky nôh, v podpazuší a pod. Odpoveď na jemný dotyk v týchto zónach je pre väčšinu z nás nekontrolovateľná. Okrem smiechu zahŕňa aj iné fyziologické zmeny zodpovedajúce „pohotovostnému“ režímu, ako napríklad zrýchlenie pulzu či zvýšenie tlaku. Zodpovedná za tieto reakcie je časť mozgu nazývaná mozoček, ktorá riadi našu motoriku. Dômyselný systém ochrany, čo poviete?
Roboty pre nadšencov
Ak vám je šteklenie natoľko príjemné, že by ste ho chceli praktizovať sami na sebe, pravdepodobne si budete musieť na túto radosť zabezpečiť robota. Bez neho sa sami totiž nepošteklíte. Ako vysvetľuje kanadský profesor psychológie Randy Flanagan, všetky vnemy, ktoré si sami spôsobíme sú pre nás dokonale predvídateľné. Preto sa obrníme akýmsi zmyslovým útlmom, ktorý zmierni naše vnímanie dotyku. Počítať s každou zmyslovou informáciou namierenou voči nám by však bolo extrémne vyčerpávajúce. „Nedokážeme sústrediť pozornosť na všetky zmeny v našom okolí, ktoré nespôsobíme vlastnými pohybmi,“ objasňuje odborník. Hoci aj vieme, že nás ide niekto poštekliť, nemôžme si byť istý, na ktorom mieste a s akou intenzitou svoju „hrozbu“ vykoná. Vlastná ruka však mozog neoklame. Ako sa teda poštekliť? Vedecké pokusy dokázali, že ak sa pomocou robota vytvorí malé oneskorenie medzi našim pohybom a skutočným dotykom, môže to vyvolať pocit šteklenia. Ten bude o to intenzívnejší, o čo je oneskorenie väčšie.
Máme to radi?
Predstavte si laboratórium, kde vedci v snahe preskúmať reakcie človeka na cudzí dotyk, podrobujú 84 pokusných jedincov štekleniu. Výsledky sa podrobne zaznamenávajú a vedecky zhodnocujú. Nie je to scéna z komédie, ale popis vedeckého experimentu Christiny R. Harrisovej a Nancy Alvaradovej z Californeskej univerzity. Podľa ich štúdie iba 32% respondentov malo zo šteklenia potešenie. Zaujímavé je, že tí, ktorým šteklenie vedcov nebolo po chuti, reagovali smiechom ešte častejšie ako naozaj obveselená časť respondentov. Preto sa nenechajte oklamať chichúňaním obete, ktorú podrobujete štekleniu. Keď prosíka o zastavenie tejto aktivity, urobte jej po vôli. Šteklením totiž možno druhému aj ubližovať.
(tab)