Neobyčajný pokus urobil na sebe 7. októbra 1892 ako 73 – ročný. Pred svedkami vypil suspenziu cholerových bacilov, aby dokázal správnosť ním obhajovanej teórie. Výsledok tohto pokusu, hraničiaceho so samovraždou, bol takmer bizarný.
Obávaná cholera
Cholera bola v tom čase v Európe známou a obávanou chorobou. Do konca prvej štvrtiny 19. storočia sa pokladala za nákazu obmedzenú na ďaleké krajiny, situácia sa však podstatne zmenila, keď v roku 1817 zrazu z nevysvetliteľných príčin vypukla cholera v Indii. Odtiaľ postupovala na západ, súčasne aj do Číny a európskeho Ruska, kde vypukla veľká epidémia s vysokým počtom obetí na životoch. Do Nemecka sa dostala roku 1831, postupne zasiahla Francúzsko a Anglicko, tu a tam vzbĺkli menšie ohniská, no napokon epidémia zanikla. Až v roku 1892 vypukla opäť v Hamburgu, kde za 5 mesiacov ochorelo 18 tisíc ľudí, z ktorých 8 tisíc zomrelo. Ďalšie ohnisko vzniklo v Egypte. V tom čase už bol známy bacil cholery, izoloval ho roku 1883 Róbert Koch. Bola obava, že sa cholera znova rozšíri do viacerých krajín, preto sa vlády niekoľkých krajín na čele s Francúzskom rozhodli vyslať do Egypta expertov a spoločne sa podieľať sa na výskume.
Koch a tí druhí
Nemecko poverilo výskumom Róberta Kocha, ktorý dokázal prítomnosť novoobjaveného bacila v črevách chorých na choleru. Nie všetci výskumníci mu verili a medzi jeho oponentov patril aj Petterkofer. Nepopieral síce správnosť objavu, no neveril v jednoduchý prenos choroby. Tvrdil, že existujú časové a miestne momenty, ktoré podporujú vznik epidémie. Dôležitým sa mu zdal predovšetkým stav spodnej vody a s tým súvisiaci hnilobný proces organických látok, s ktorými hmota cholery musí prichádzať do styku. Okrem toho sa spoliehal na fakt, že existujú ľudia, ktorí ani za veľkých epidémií neochorejú, pretože ich pred infekciou ochráni či už telesná sústava, alebo čosi iné.
Svojské názory
Dnes už poznáme vrodenú alebo získanú imunitu, vieme, že o ochorení rozhoduje aj telesný stav a ďalšie faktory. No v tom čase to bola pre Pettenkofera veľká neznáma. Objavenie bacila tieto jeho objektívne faktory nevylúčilo. Pettenkofer bol aj hygienikom mesta Mníchova a na základe svojej teórie odporúčal udržiavať čistotu pôdy, aby pôsobila proti hmote cholery. Od dezinfekcie stolice a moču chorých, čo spočiatku ešte odporúčal, si už nič nesľuboval, uznával ho len ako preventívne opatrenie pred vypuknutím epidémie. Odsudzoval napríklad aj dezinfikovanie listov zo vzdialených krajín, okrem toho sa vyslovil proti uzavieraniu postihnutých oblastí, proti karanténe. Nie sa čo diviť, že s takýmito názormi narazil na odpor. Nejako však musel svoju teóriu obhájiť.
Pošlite mi bacily!
K historickému Pettenkoferovmu pokusu došlo v období, keď v Hamburgu a Paríži vzrastal počet prípadov cholery. Ľudí zachvacoval strach, no v Mníchove sa choroba ešte neobjavila. Pettenkofer si dal poslať z berlínskeho zdravotného ústavu kultúru hamburských bacilov, vypestovaných na agare. V kultúre boli miliardy bacilov a hoci sa pripravilo tisícnásobné riedenie, pokus bol rozhodne životohrozujúci.
K pokusu s vypitím roztoku rozvinutých kultúr cholery sa po vzore Pettenkofera – asi po desiatich dňoch, odhodlal aj jeho spolupracovník Rudolf Emerich, jeho neskorší nástupca na mníchovskej katedre. U oboch sa po vypití roztoku s bacilmi prejavil niekoľkodňový črevný katar, laboratórne výsledky potvrdili v črevách prítomnosť bacilov cholery, no ochorenie ako také neprepuklo.
Strach o kolegu
Dnes už vieme, že sa Pettenkofer mýlil a Koch mal absolútnu pravdu. Vieme však aj to, že choroboplodné zárodky nemajú vždy rovnakú silu, takzvanú virulenciu. Veľkú úlohu hrá aj faktor osobnej dispozície. Pettenkofer ohrozil popravde celé mesto, lebo sa úmyselne vyhýbal všetkým ochranným opatreniam. Jeho stolice sa nedezinfikovali, takže zaplavili mestské kanále miliardami bacilov cholery. Keby to boli bacily plne virulentné, bola by v Mníchove vypukla nesmierne prudká epidémia. Ako sa neskôr Koch priznal, Pettenkoferovi poslali úmyselne starú, teda veľmi oslabenú kultúru, lebo šípili, že ju chce vyskúšať na sebe. Nemohli odmietnuť želanie univerzitného ústavu, ale nechceli ohroziť život kolegu.
Hazard výskumníkov
Toto všetko však nemôže ubrať Pettenkoferovmu pokusu na hrdinstve. Urobili to aj iní výskumníci, ktorí chceli na sebe vyskúšať účinok bacilov cholery. Boli to Eliáš Mečnikov, Pasteurov nástupca v Paríži, potom Zaholotny a Savčenko v Kyjeve. Vcelku sa vie asi o štyridsiatich pokusoch s cholerou na vlastnom tele, našťastie ani jediný sa neskončil smrteľne. Chceli zistiť, či by bola možná imunizácia proti cholere. Prehltli najprv usmrtené bacily a potom po určitom čase živé. Výsledok týchto nemenej nebezpečných pokusov bol, že osoby, ktoré neochorejú na choleru, môžu byť nosičmi živých plne účinných cholerových bacilov. Najdramatickejší priebeh pokusu mal Mečnikov. V tom čase bola epidémia vo Francúzsku – v Bretónsku, odkiaľ získal pre svoj pokus plne virulentné bacily. A neochorel. Mečnikov dostal za svoje bakteriologické výskumy v roku 1908 Nobelovu cenu.
Hygienický ústav v Mníchove dodnes nesie meno Max von Pettenkofera, lekára, ktorý neváhal pre vedu ohroziť vlastný život.
Ing. Mária Kleňová
Foto: www.fotolia.com