VITA = život. Toto latinské slovko dalo názov skupine látok nevyhnutných pre život ľudí – vitamínov. Hoci sa celé stáročia ba tisícročia vedelo o tom, že v potravinách sú látky potrebné pre udržanie zdravia, za základ zdravej stravy boli dlho pokladané bielkoviny. Úplnú revolúciu v teóriách zaoberajúcich sa výživou spôsobil roku 1896 objav látok prítomných v ovocí a zelenine, ktoré síce len v nepatrných množstvách, no sú nevyhnutne potrebné pre normálny priebeh biochemických procesov v organizme.
Vitamíny sú organické zložky potravy, od ktorých, aj napriek tomu, že nie sú energetickým zdrojom, často závisí naše zdravie.
Azda najviac hľadania, dohadov a historiek bolo okolo vitamínu C. Asi preto, že tento vitamín si náš organizmus nevie vyrobiť sám a ani si ho nedokáže uchovať do zásoby, ako napríklad vitamín A, vitamín B12 alebo iné vitamíny. Preto ak ho nemáme v potrave, jeho nedostatok je skutočne citeľný a môže spôsobiť vážne poruchy zdravia.
Námorníci bez céčka
V minulosti sa tento nedostatok prejavoval napríklad u námorníkov, ktorí boli dlhé mesiace na mori a nemali prístup k čerstvej zelenine a ovociu. Medzi prvých i keď nie priamo objaviteľov, ale určite priekopníkov pri objave vitamínov sa právom radí známy anglický moreplavec James Cook (1728- 1779). I keď jeho dejinný význam spočíva predovšetkým v objavných cestách po Tichomorí, Novom Zélande, Novej Guiney a iných oblastiach, a jeho zásluhou sa podstatne rozšírili naše vedomosti o Austrálii a severných i južných polárnych moriach, málo sa hovorí o jeho zásluhách v poznaní ešte vtedy nepomenovaného vitamínu C.
Zásluhy Jamesa Cooka
História uvádza, že okrem rozšírenia koloniálnych území Veľkej Británie mala jeho prvá plavba aj veľký vedecký význam, pretože sa mu podarilo spoznať neznáme vody Tichého oceánu. Ale na tú dobu bola významným faktom skutočnosť, že až po Batáviu z jeho tímu nezahynul ani jeden člen posádky lode. Pripisuje sa to veľmi prísnym hygienickým zásadám, ktoré Cook na lodi zaviedol a dodržiavaniu zdravej životosprávy námorníkov. Na zamedzenie rozšírenia skorbutu, ktorý vzniká ako následok nedostatku vitamínu C, bral so sebou na plavbu zásoby kyslej kapusty a vždy sa snažil zásobovať loď čerstvou vodou. Počas trojročnej plavby zomreli iba štyria členovia posádok dvoch lodí. Cook bol po návrate do Británie povýšený do hodnosti kapitána a udelili mu zlatú Copleyho medailu za zásluhy o spoznanie príčin a elimináciu skorbutu v radoch námorníkov. Táto medaila je najvyššie ocenenie udeľované Kráľovskou spoločnosťou v Londýne za prácu na akomkoľvek úseku vedy a udeľuje sa od roku 1731. Víťaz dostáva okrem pozlátenej medaily aj odmenu 5000 libier.
Chorí piráti
V súvislosti s objavom vitamínu C sa popisuje aj nasledovná historka, ktorá tiež dokazuje nevyhnutnosť vitamínov pre zdravie človeka. Možno sa časom bude rozprávať deťom ako rozprávka, i keď sa odohrala len pred približne 100 rokmi počas prvej svetovej vojny. V roku 1915 nemecká pirátska loď „Kronprinz Wilhelm“ pochytala mnoho nepriateľových dopravných lodí a nenásytne sa zmocnila ich veľkých zásob konzerv, bieleho chleba, margarínu a iných, v tom čase ťažko dostupných lahôdok. Aj napriek tomuto mimoriadnemu nadbytku potravín sa však dostala do nezávidenia hodnej situácie. Posádka lode, ktorá si mohla podľa chuti vyberať k jedlu najvzácnejšie dobroty, postupne ochorela zvláštnymi nemocami ako sú nervové bolesti, ochabnutie svalstva, opuchy kĺbov a nakoniec niektorí skončili aj úplným ochrnutím. Tak sa pirátska loď náhle zmenila na nemocničnú a musela, okrem iného aj pre nedostatok uhlia, zakotviť v severoamerickom prístave (v tom čase boli ešte USA neutrálne).
Počiatky racionálnej výživy
Americkí lekári si lámali hlavu nad prapodivnou chorobou, ktorá nie a nie ustúpiť. Vtedy newyorský potravinový chemik McCann, ktorý už roku 1913 čítal správy anglického fyziológa Hopkinsa o jeho pokusoch s krysami a myšami, prišiel na myšlienku, že toto záhadné ochorenie posádky uvedenej lode snáď nejako súvisí s onými pokusmi. Všimol si totiž, že na dotyčnej lodi v strave, ináč veľmi bohatej, celkom chýbala čerstvá zelenina a ovocie. Výživa posádky bola síce vysoko kalorická, ale nie prirodzená. Preto odporučil: „Dávajte chorým čierny chlieb, polievku z otrúb, čerstvú zeleninu, čerstvé plnotučné mlieko, ovocie a čerstvú ovocnú šťavu!“ Tu by mohla rozprávka končiť slovami: Stal sa div divúci, nielen že už nikto ďalší neochorel, ale po niekoľkých dňoch sa začala uzdravovať celá chorá posádka a ochrnutí zase začali chodiť. Ale príbeh má ešte pokračovanie.
Toto poznanie sa stalo doslova revolučným krokom smerom k racionálne výžive. Ihneď po prvej svetovej vojne sa začala doslova honba za vitamínmi. Skúmali a hľadali sa v početných laboratóriách a zistilo sa, že nie jeden vitamín, ale mnoho iných vitamínov je potrebných k udržaniu života ľudí, ale aj zvierat. A tu rozprávka končí. V období pár desiatok rokov boli objavené mnohé ďalšie vitamíny.
Šupka z ryže
I keď sa o účinkoch vitamínov vedelo už viac ako 200 rokov, správne ich identifikoval až holandský úradný lekár Christian Eijkman roku 1897 počas svojho pobytu na Jáve. Koncom 19. storočia sa na Blízkom východe rozšírila veľmi zákerná choroba beri-beri. S cieľom vyriešiť problém vyslali do tejto oblasti zvláštnu komisiu. Eijkman, ktorý bol v štátnej väznici v Batávii lekárom (podobne ako v predošlom príbehu), si všimol podobnosť ochorenia medzi sliepkami a človekom. Väzňom varili len lúpanú ryžu a sliepky dostávali zostatky stravy. Svoje pozorovania uverejnil Eijkman v roku 1897 v lekárskom časopise, no lekárska verejnosť nevenovala výsledkom mimoriadnu pozornosť. Lekár sa nevzdával a ďalej už cielene robil pokusy na sliepkach. Potvrdilo sa, že v šupke, ktorá sa z ryže pri lúpaní odstraňuje, musia byť látky, ktorých nedostatok spôsobuje ochorenie beri-beri. To znamená, že nielen zistil hlavnú príčinu ochorenia, ale ako prvý fakticky objavil vitamíny.
Počas svojho života Eijkman nedokázal aj napriek mnohým výskumom označiť látku, ktorá je prítomná v šupkách ryže. Podarilo sa to až roku 1906 poľskému bádateľovi Kazimierzovi Funkovi, ktorý zopakoval pokusy na holuboch a potvrdil, že v šupkách sú skutočne látky, ktorých existenciu predpokladal už Eijkman. Zásluhou Funka roku 1912 dostali názov vitamíny. V rovnakom čase ako Funk preskúmal tieto látky už spomínaný Frederick Hopkins, preskúmal spočiatku vitamín B, objavil vitamín A a položil základy modernej vedy o vitamínoch.
Označenie písmenami
Aby sa vitamíny mohli rozlišovať, označili ich písmenami. A tak dnes máme vitamíny A, B, D, E a stále ich pribúda. Podarilo sa podrobne zistiť nielen ich chemické zloženie, ale mnohé boli už vyrobené v kryštalickej forme.
Za ostatných 50-60 rokov prekonala veda o vitamínoch obrovský vývoj, ktorý dodnes nie je ukončený. Postupne sa mení počet aj názvy vitamínov, skúmajú sa novoobjavené vitamíny a poznáva sa ich biochemická podstata. Vitamíny sa pôvodne pokladali za látky, ktoré musíme nevyhnutne prijímať potravou, pretože ich nedostatok vyvoláva choroby. Dnes to platí len o niektorých, pretože určité vitamíny si telo dokáže „vyrobiť“ samo. Dodnes však majú základný význam pre metabolizmus človeka. Často ide o komplexné pôsobenie viacerých vitamínov. Veľké množstvo z nich je obsiahnutých v zelenine a ovocí, ktoré sú v našej výžive ich dôležitým a nenahraditeľným zdrojom.
Ing. Mária Kleňová
Foto: www.fotolia.com