Od prvopočiatkov liečby inzulínom bolo jedným z najzávažnejších problémov podávanie inzulínu. Ak sa pokúsime v predstavách preniesť do dvadsiatych rokov minulého storočia, objaví sa pred nami niekoľko čiastkových problémov.
• Prvý problém - termolabilita inzulínu, ktorý sa rozkladal už pri izbovej teplote a bolo ho treba skladovať v chladničke. Ale tá nebola v domácnostiach takou samozrejmosťou ako dnes. Termostabilita vtedajších transportných obalov bola dosť otázna, preto rovnako otázne bolo, či si pacient vždy podáva účinný inzulín, alebo len jeho neúčinné, rozpadnuté frakcie.
• Druhým problémom bolo presné dávkovanie. Paradoxne, v úplných začiatkoch inzulinoterapie, keď bola koncentrácia inzulínov cca 1 jednotka v 1 mililitri, dali sa relatívne presne dávkovať aj v injekčných striekačkách s väčším objemom. Postupne však došlo k výrobe koncentrovanejších inzulínov a dávkovanie menších dávok bolo problematické. Ak mal navyše pacient problém so zrakom, často bola nutná pomoc ďalšej osoby.
• Tretím problémom bolo, že sa používali injekčné striekačky a ihly na viacnásobné použitie a sterilizovali sa varom. Pichnutie tupou ihlou malo k užívateľskému komfortu veľmi ďaleko, nehovoriac o sklenených striekačkách, ktoré sa rozbili práve v najnevhodnejšej chvíli.
• Štvrtým problémom bolo, že aplikácia klasickou striekačkou je úkon pomerne náročný na motoriku, čo bolo najmä pre starších ľudí nepohodlné, nehovoriac o psychických zábranách, ktoré má voči pichnutiu väčšina laikov.
Prvé aplikátory
Pomerne dlhú dobu zostávali tieto problémy neriešené. Objavovali sa sporadické pokusy hlavne výrobcov zo škandinávskych krajín, ktorí vyrábali celokovové, nerezové aplikátory pripomínajúce pištoľ, do ktorých sa vkladala klasická striekačka a tlakom pružiny na piest striekačky došlo k vystreknutiu inzulínu. Do vtedajšieho Československa za železnou oponou sa takéto aplikátory dostávali len náhodne. Súdruhovia vo vtedajšej NDR sa pokúsili vyrobiť plastový variant takéhoto aplikátora a pružinu nahradili gumou, lenže podobne ako v Hřebejkových Pelíškoch „někde udělali chybu“ a celý systém prestal po krátkom čase fungovať.
Prvý domáci aplikátor
Posledné roky socializmu u nás charakterizovala snaha nadšencov o improvizované riešenia. Zásluhou doc. Chlupa z olomouckej univerzity sa takmer na kolene podarilo navrhnúť, a čo je hlavné aj uviesť do výroby v ľudovom družstve invalidov META, prvý domáci aplikátor inzulínu - Manuálny automatický dávkovač inzulínu – MADI. Do prvých sérií si pacient ešte musel nožíkom upravovať bežné plastové 2 ml striekačky, ďalšie série už mali striekačky upravené a v posledných sériách sa objavili už špeciálne plniteľné kontajnery na inzulín. Inzulín sa podával otáčaním skrutkového mechanizmu, dávka bola identifikovateľná aj sluchom podľa cvaknutia. Dnes sa síce môžeme nad týmto poloamatérskym výrobkom usmievať, faktom ale zostáva, že umožnil v masovom meradle zavedenie intenzifikovanej inzulínovej liečby dávno predtým, než boli známe výsledky štúdie DCCT.
Pero na inzulín
Asi v roku 1988 zabezpečila firma Novo Nordisk niekoľko desiatok inzulínových pier NovoPen 1 spolu s náplňami (penfills) humánnych inzulínov a umožnila tak českým a slovenským diabetológom získať prvé skúsenosti s humánnymi inzulínmi. Inzulínové pero NovoPen 1 bolo skutočným inzulínovým „perom“. Ešte aj kryt ihly bolo treba pred aplikáciu preskrutkovať na opačný koniec tak, ako pri skutočnom atramentovom plniacom pere. Inzulín sa dávkoval opakovaným stláčaním krytu.
Deväťdesiate roky boli v znamení otvárania sa svetu. Ta trhu sa objavilo niekoľko výrobcov. Novinkou bolo pero NovoPen 2. Nerozšírilo sa však, pretože umožňovalo dávkovanie najmenej po 2 jednotkách a manipulácia s ním bola viac ako problematická. Približne v tej istej dobe sa objavilo jednoduché, celoplastové pero BD Pen. Bolo nenáročné na obsluhu, ale jeho slabinou bola kvalita použitých plastov, ktoré často praskali. V ambulanciách sme často vídavali pozoruhodné výtvory pacientov z lepiacich pások a lepidiel.
Dávkovanie po pol jednotke
Na jeseň roku 1992 sa objavuje na trhu pero NovoPen 3, ktoré spolu s neskoršou inováciou NovoPen 4 a variantmi s dávkovaním po pol jednotke na dlhú dobu určilo správny smer vývoja inzulínových pier. Jednoduché, trvanlivé a estetické, stalo sa „zlatým etalónom“ pre všetky inzulínové pera. Odvtedy sa na trhu objavilo množstvo viac či menej „ergonomických pier“, ktoré sú variantmi pôvodného NovoPenu 3. Samozrejme, objavili sa aj tzv. jednorazové predplnené perá s integrovanou inzulínovou náplňou a po vyprázdnení sa zahadzujú. Zvyšuje to manipulačný a užívateľský komfort, na druhej strane je transport väčšieho množstva predplnených pier o niečo problematickejší.
Ideálne inzulínové pero
Aké má byť teda ideálne inzulínové pero? Trvanlivé, presné a ľahké na obsluhu. Atraumatické ihly používané v inzulínových perách umožňujú takmer bezbolestný aj opakovaný vpich. Ak je v diabetologickom inštrumentáriu niečo, čo spĺňa do bodky požiadavky „user friendly“, tak je to inzulínové pero.
Doc. MUDr. Jozef Michálek CSc.
Foto: www.fotolia.com