Život bez strechy nad hlavou, v špine a v chudobe, podvýživa a s tým všetkým spojený výskyt infekčných ochorení, civilizačných chorôb, vrátane diabetu, vysoký krvný tlak. Neľahký a ťažko uveriteľný osud prežívajú ľudia z najchudobnejších krajín sveta, v Nepále, Srí Lanke, Ugande, Zambii či v Haiti.
To, čo je pre nás samozrejmosťou, pre nich je iba sen. Deti nechodia do školy, množstvo ľudí, hlavne na vidieku, nemá možnosť zarobiť si žiadne peniaze. Žijú len z toho, čo si dopestujú, alebo získajú naturálie za prácu na poli či za iné ťažké manuálne práce. Ľudia v Nepále žijú v domoch z hliny bez komínov, kúria kravským trusom, ktorý nechajú vyschnúť na múre, nemajú žiadnu hygienu, chýba im pitná voda, kanalizačná sieť. Zhruba 60 % obyvateľov nemá prístup k žiadnej toalete či latríne.
Vysoko v horách
Mnohí sú usídlení vysoko v horách, nie v dedinkách s námestíčkami, obchodíkmi ako je to u nás. Nenašli by ste tam miestny úrad, ale ani žiadneho lekára. Ak sú chorí, musia šliapať aj 10 hodín pešo k najbližšej ceste, nasadnúť na autobus a celý deň cestovať možno za posledné peniaze, aby sa dostali do kliniky, ktorú v hlavnom meste Nepálu Káthmándu prevádzkuje dobrovoľné občianske združenie International Humanity. „Tým obyvateľom, ktorí žijú pod hranicou chudoby, poskytujeme bezplatne diagnostiku aj liečbu. Keď za nami príde človek z hlavného mesta, ktorý má zamestnanie, vyšetríme ho tiež zdarma, ale liečbu by si mal zaplatiť. Finančné prostriedky si šetríme pre tých, ktorí si lieky nemôžu dovoliť,“ hovorí predseda organizácie MUDr. Rastislav Maďar.
Bližšie k ľuďom
Pracovníci kliniky vytvorili takisto detašované pracovisko vysoko v horách v nadmorskej výške 1500 m. n. m., aby boli bližšie k ľuďom, ktorí žijú na ťažko dostupných miestach, najmä v podhorí Himalájí. „Aj personál kliniky má problém dostať sa tam, hlavne v lete, keď prší a terén pokrýva pol metra blata. V zime je zase problém so snehom, takže cesty sú často nezjazdné,“ hovorí R. Maďar. Výhodou kliniky je, že je mobilná, to znamená, kedykoľvek sa zbalí a celý personál ide za chudobnými ľuďmi, pretože oni často prísť nemôžu. Snažia sa navštevovať detské domovy, školy, bezplatne vyšetrujú a liečia deti a ich rodičov v ich vlastných príbytkoch. Robia to aj preto, lebo informácia o klinike, ktorá sa objavila v miestnych médiách, sa, žiaľ, ku negramotným chudobným ľuďom nedostala. Nemajú totiž televízor a nečítajú noviny.
Viete, že...
v Nepále je polovica obyvateľov negramotných a tretina žije pod úrovňou chudoby? Keďže nemajú systém zdravotného poistenia, čokoľvek sa im stane, zákrok si jednoducho musia zaplatiť v plnej výške a je jedno, či ide o štátnu alebo súkromnú nemocnicu. Platí sa každý výkon, zmeranie glykémie, krvného tlaku, odber krvi či očné vyšetrenie. Podľa toho, koľko majú peňazí, si vyberú zákrok, no často sa otočia a idú preč.
Začarovaný kruh
Keďže nemajú z čoho žiť, rôzne choroby sa na nich lepia a liečbu v nemocnici si nemôžu dovoliť, vyhľadávajú šarlatánov, bylinkárov, ktorí im však často nepomôžu, práve naopak. Ich stav sa neraz zhorší, následkom čoho potrebujú ešte drahú liečbu. Vzniká tak začarovaný kruh, z ktorého sa už väčšinou nedostanú.
Osud diabetikov
Je ťažké predstaviť si, ako žije diabetik v chudobnom svete, bez inzulínu, pestrej stravy, bez tabletiek. Veď ani oni sami netušia, že majú cukrovku, nevedia, čo to je a ako by jej mali prispôsobiť svoj život. Nakoniec, ani by to nedokázali. Jedia totiž nanajvýš chren a ryžu. Nemajú edukačné materiály, a aj keby ich mali, nevedia čítať. „Ich situácia je katastrofálna a ich osud veľmi zlý,“ hodnotí Rastislav Maďar.
Len na tabletkách
Klinika doteraz využila niekoľko programov, miestnemu obyvateľstvu lekári testovali krv a zistili, že 15 % zo 150 malo zvýšenú glykémiu. Liečiť ich však môžu len perorálnymi antidiabetikami, inzulín by si nemali kde skladovať. Nemajú totiž elektrinu a ani chladničku. „Snažíme sa nájsť niekoho, kto inzulín má. Potom si poň chodí diabetik individuálne. Je to jediné, čo v daných podmienkach môžeme urobiť.“
Na klinike pracuje miestny nepálsky personál a dobrovoľníci zo Slovenska a Českej republiky.
Väčšia šanca
Personál kliniky sa snaží pomáhať aj deťom s cukrovkou. Hľadajú im adoptívnych rodičov aj u nás na Slovensku, liečia ich, šetria im peniaze, aby mohli prísť z hôr do mesta a do školy. Po jej skončení majú oveľa väčšiu šancu nájsť si lepšie zamestnanie a diabetes tak môžu mať pod kontrolou.
Prevažne prvotypoví
Možno sa zamýšľate nad tým, ako je možné, že chudobní ľudia, ktorí určite nežijú sedavým spôsobom života a nadváhou takisto netrpia, môžu mať diabetes. Veľká časť z nich sú však diabetici 1. typu. „Ak je tam 2. typ diabetu, podľa skúseného diabetológa Karola Broža je to spôsobené tým, že keď sa ľudia náhodou v hlavnom meste dostanú k peniazom, okamžite ich premieňajú na nadbytok potravy. Kupujú si ich do zásoby a v krátkom čase ich skonzumujú. Práve to môže spôsobiť príznaky diabetu,“ vysvetľuje R. Maďar.
Klinika v Nepále pracuje vďaka finančným darom slovenských občanov. Jej rozpočet na jeden rok je 350 tisíc slovenských korún. To znamená, že keď 1000 ľudí daruje 30 Sk mesačne, zabezpečia chod kliniky na celý rok.
Chodia nahí
V najchudobnejších krajinách sveta jednoducho ľudia nemajú buď vôbec prístup k lekárskej starostlivosti, ak áno, tak je to mimo ich finančných možností. Baie de Henne v severozápadnej časti Haiti je jeden z najchudobnejších regiónov na západnej pologuli, bez infraštruktúry, ľudia žijú v holochatrčiach, nemajú lekára, pitnú vodu, oblečenie, obuv, chodia nahí. Pracovníci organizácie v oblasti plánujú oživiť zdravotnícke centrum, ktoré tam kedysi existovalo. Podobné projekty rozbehli aj v Zambii a Ugande.
(ivk)
Ilustračné foto: www.sxc.hu
(Článok bol uverejnený v časopise Diabetik 3/2008.)