Jeho plynutie je však neúprosné, času začína postupne ubúdať. Štyridsiatnik už rozumie podmienkam svojej existencie, vie ako dokáže letieť čas. Program života sa však začína otriasať po päťdesiatke, kedy sa nezadržateľne blíži odchod do dôchodku. A tu začína boj s časom, ktorý je často ako boj s veternými mlynmi.
So starobou prichádza obdobie chorôb, často obdobie osamelosti a straty dovtedajšieho programu. O starobe sa v ostatnom období veľa hovorí. Vďaka medicíne vieme, čo treba jesť a piť, aký spôsob života by mali viesť starší ľudia, no strach zo staroby dokáže prekonať len málo ľudí.
Boj proti starnutiu je problematika stará ako ľudstvo samo. Už odpradávna priťahovala rozličných alchymistov a šarlatánov, no týmto problémom sa zaoberali aj mnohí vedci, lekári a filozofi. V každom storočí či tisícročí dostávala inú podobu. Vízia večnej mladosti bola stvárnená aj v mytológii a v poézii viacerých národov, mnohé staré kultúry uvádzali elixír mladosti sľubujúci večnú mladosť. Napríklad Arabi spomínali „prameň živej vody“, iní sa nazdávali, že večnú mladosť treba hľadať v ďalekých krajinách. Zatiaľ čo Gréci vo svojich mýtoch velebili večný život, iní mali k nemu postoj, ktorý by sme ešte aj dnes mohli pokladať za vedecký. Podstatu mladosti videli vo vhodnom spôsobe života, v cvičení, meditáciách a v sebadisciplíne.
Nesmrteľná sláva
Známy historický dokument hovorí o kráľovi Alexandrovi Veľkom a jeho hľadaní nesmrteľnosti (357 pred Kr.). Ešte ako mladý kráľ navštívil veštiareň v Delfách, kde mu síce vyveštili slávu dobyvateľa sveta, ale aj veľmi krátky život. Pri všetkých bojových výpravách sa stretával s mudrcmi, aby mu poradili ako získať nesmrteľnosť. Až na sklonku života pochopil, že nesmrteľnosť môže získať jedine veľkými činmi a nesmrteľnou slávou. Ako jedinú cestu dostihnutia tohto cieľa videl dobytie celého sveta.
200 rokov života
Postupne však ľudia prichádzali k poznaniu, že nesmrteľnosť nášho fyzického tela nie je možné dosiahnuť. Napriek tomu stále hľadali cestu k predĺženiu mladosti. Vedecký boj proti starnutiu sa začal pravdepodobne v 16. storočí Paracelsom, Angličanom Basilom Valentinom, Talianom Luigi Cornarom, františkánskym mníchom, filozofom a vedcom Rogerom Baconom a ďalšími. Bol podnetom pre seriózne štúdie, ale aj pre rôzne experimenty v najrozličnejších vedných disciplínach. Nemecký lekár Ch. W. Hufeland (18. storočie) dospel na základe pozorovaní života psov k názoru, že maximálna dĺžka života ľudí by mohla byť až 200 rokov. Podobne ako Cornaro bol zástancom striedmeho spôsobu života.
Hrubá črevo – nepriateľ nesmrteľnosti
Za skutočného zakladateľa gerontológie možno považovať francúzskeho lekára 19. storočia Jeana-Martina Charcota. Zaoberal sa prevažne organickými zmenami spôsobenými procesom starnutia, popismi transplantácie životne dôležitých orgánov, čím predbehol svoju dobu o 300 rokov. Z ďalších význačných zakladateľov gerontológie možno spomenúť zoológa a bakteriológa ruského pôvodu Iľju Mečnikova, ktorý za obzvlášť dôležitý faktor skrátenia života pokladal infekčné choroby. Úhlavného nepriateľa potenciálnej nesmrteľnosti videl v hrubom čreve, a to v bakteriálnych hnilobných procesoch. Na obranu proti nežiaducim choroboplodným zárodkom zásadne odporúčal jesť čo najviac jogurtu. Svoju teóriu o procese starnutia vytvoril na základe štúdia bielych krviniek a ich obranného mechanizmu. Za objav a vedecké zdôvodnenie fagocytózy dostal roku 1908 Nobelovu cenu.
Starneme celý život
Základný vedecký výskum starnutia sa začal až po druhej svetovej vojne. Anglický gerontológ Dr. Comfort v experimentoch na potkanoch dokázal, že starnutie a s ním vznikajúce problémy sa dajú na určitú dobu zastaviť, prinajmenšom spomaliť. Aj u ľudí prebieha proces starnutia z fyziologického hľadiska rôznou rýchlosťou. Začiatok starnutia nemá pevne stanovený okamih, prebieha počas celého nášho života. Ozajstným problémom sa stáva skutočnosť, že človek sa odjakživa predčasne ubíja rôznymi sociologickými, psychickými a výživou podmienenými záťažami.
Matuzalemský gén
Vedci ďalej rozvíjali rozpracované teórie, genetickým výskumom sa však zistilo, že okrem už zistených faktorov, u niektorých ľudí je dlhovekosť podmienená genetickou dispozíciou, tzv. matuzalemským génom. Pracovníci Národného inštitútu pre výskum srdca, pľúc a krvi v Bethesde, na kansaskej univerzitnej klinike a iných pracoviskách dávajú do súvisu s dlhovekosťou gén APO A1, ktorý riadi tvorbu cholesterolu HDL. Výskum však odhalil aj ďalšie príčinné súvislosti so starnutím, a to nielen cholesterol, ale aj homocysteín, voľné radikály, stres a ďalšie faktory. Súčasné vedecké poznanie potvrdzuje vplyv všetkých uvedených činiteľov, no popri psychologických a sociálnych faktoroch posúva v súvislosti s procesom starnutia do rozhodujúcej úlohy náš spôsob života, najmä stravovanie.
Pôstom k dlhému životu
Dokumenty o dlhovekosti i na našom území nám dávajú za vzor ľudí, ktorí sa možno aj vďaka svojej chudobe dožili vysokého veku. Ako príklad uvádzame výťah zo správy, ktorú publikoval dňa 29. októbra 1813 časopis Týždenník. Najdlhšie žijúcim človekom v Uhorsku bol Peter Čartán (Temešvár – dnešné Rumunsko), ktorý sa narodil roku 1539 a zomrel roku 1724. Ak jeho rodné dokumenty boli zapísané správne, dožil sa neuveriteľných 185 rokov. Za mlada bol pastierom, neskôr sa živil žobraním. Bol pravoslávneho vyznania a prísne dodržiaval všetky pôsty. Najdlhšie žijúcou Slovenkou bola Eva Znachorová (Višňové pri Novom Meste nad Váhom), ktorá sa narodila roku 1700 a zomrela roku 1813 vo veku 113 rokov. Po celý život bola veľmi skromná v jedení a pití preto, lebo bola chudobná. Chodila vraj spávať „so sliepkami“ a s nimi naraz aj vstávala. Ešte aj vo vysokom veku mala zdravé zuby, dobrý sluch i zrak, čierne vlasy a krátko pred smrťou vyučovala katechizmus štvorročného chlapca, svojho potomka v piatej generácii. Nie sú to len ojedinelé prípady, desiatky takýchto dlhovekých ľudí nájdeme v každom historickom období.
Strava pre zdravie i dlhovekosť
Odhliadnuc od skutočnosti, že nesprávna výživa prispieva k predčasnému starnutiu, zapríčiňuje i mnohonásobné zdravotné problémy, ktoré sa v minulosti nedávali do súvisu so stravovaním. Sú to predovšetkým tzv. civilizačné ochorenia, ku ktorým patria nádorové ochorenia, srdcovocievne ochorenia, diabetes, alergie, osteoporóza a iné problémy pohybového aparátu, ale aj nervozita, depresie, nespavosť, trvalá únava, neschopnosť koncentrácie, strata sexuálnej túžby a rôzne iné telesné ťažkosti. Výživu teda nemôžeme hodnotiť len z hľadiska dlhovekosti, ale predovšetkým z hľadiska udržania dobrého zdravia, fyzickej i psychickej sviežosti až do vysokého veku. Pre získanie dlhovekosti by bolo však s veľkou pravdepodobnosťou potrebné optimálne stravovanie už od prenatálneho obdobia.
Ing. Mária Kleňová, PhD.