Čo majú spoločné Island a Nauru, dva ostrovy ležiace na opačných stranách zemegule a prečo by vás vôbec mali zaujímať? Prvý z nich, leží na krajnom severe Európy v chladných vodách Atlantiku, druhý sa nachádza kúsok pod rovníkom v teplých vlnách Pacifiku. Ich podstatne rozdielny osud je veľmi poučný pre diabetikov na celom svete.
Dva ostrovy s rozdielnym osudom a výskytom diabetu
ISLAND - Čistá krajina, zdraví ľudia
Island je vďaka pracovitosti a kultúrnosti svojich obyvateľov ekonomicky vysoko rozvinutý štát. Jeho hrubý domáci produkt ($ 30 000 na hlavu) dáva krajine piate miesto v svetovom ekonomickom rebríčku. Index ľudského rozvoja, ktorý berie do úvahy aj vzdelanostnú úroveň, kladie Island na druhé miesto na svete. Jeho obyvatelia majú dlhý život – stredná dĺžka života mužov (77 rokov) patrí k najdlhším na zemeguli, neustále stúpa a výrazne predbieha Európu. Stredná dĺžka života žien je až 85 rokov.
Mimoriadne čisté životné prostredie a exotická scenéria vulkanicky aktívnej krajiny priťahuje veľa návštevníkov.
Najnižší výskyt diabetu
Úmrtnosť na srdcové ochorenia, mozgové porážky a zhubné nádory je na Islande podstatne nižšia ako v Európe. Je to vďaka viacerým faktorom:
● zdravý životný štýl,
● kvalitná strava s vysokým podielom zeleniny a rýb,
● nízky výskyt obezity.
● čisté životné prostredie.
Výskyt diabetu 2. typu je na Islande najnižší v Európe. Iba 2 % dospelých Islanďanov má cukrovku, zatiaľ čo v Nemecku, Bulharsku, Španielsku, pobaltských štátoch, Rakúsku, Slovinsku, Českej republike a Švajčiarsku je ich okolo 10 %, teda päťnásobne viac.
NAURU - ostrov diabetikov
Nauru je malý oválny ostrov, ležiaci iba 40 km na juh od rovníka v Tichom oceáne. Republika Nauru (okolo 10 000 obyvateľov) nemá ani hlavné mesto. Ostrov s tropickou klímou obklopuje korálová bariéra. Jeho pôda je úrodná iba v úzkom pobrežnom páse, kde rastú kokosové palmy a banány. Tu je sústredené skoro celé obyvateľstvo. Vnútro ostrova tvorili bohaté usadeniny vysoko kvalitných fosfátov z vtáčieho trusu, pretože tisícky rokov bol vítanou oddychovou zastávkou pre vtáctvo migrujúce nekonečným Pacifikom.
Ničivá ťažba
Zahraničné spoločnosti po objavení fosfátových ložísk zahájili v roku 1906 ekologicky ničivú ťažbu, vďaka ktorej sa Nauru na prechodný čas stalo v prepočte na obyvateľa azda najbohatšou krajinou sveta (hrubý domáci produkt dosahoval vtedy $17,500 na hlavu). Vláda, ktorá získala v r. 1968 nezávislosť od Austrálie, začala vydávať pre 10 000 obyvateľov (!) vlastnú menu aj poštové známky. Štedro podporovala importované potraviny, elektrickú energiu (naftové generátory) a iné životné potreby obyvateľstva. Zdravotná starostlivosť a školstvo bolo bezplatné.
Zdanlivý raj peklom
Obyvateľstvo žijúce pod palmami na pacifickom pobreží s tropickým podnebím prestalo vďaka bohatému prítoku peňazí pracovať. Sedelo pod palmami, prejedalo sa a tučnelo. Zo zdravotného hľadiska sa však tento zdanlivý raj stal peklom. 9 z 10 obyvateľov malo nadváhu alebo obezitu. Nauru dosiahlo svetový rekord vo výskyte diabetu. V súčasnosti má takmer každý druhý dospelý obyvateľ diabetes 2. typu. Na ostrove je vysoká kardiovaskulárna úmrtnosť, vysoký krvný tlak a časté poruchy obličiek. Stredná dĺžka života mužov v Nauru klesla na 49 rokov a žien na 57 rokov. Zásoby fosfátov sa vyčerpali a prítok peňazí sa priškrtil. Nezamestnanosť dosiahla 90 %. Obyvateľom zostala zdevastovaná krajina a oči pre plač.
Bývalí „boháči“ začali pracovať, ale ako spomienka na zlaté časy im zostala bohatá vrstva brušného tuku a cukrovka.
Iba západ slnka nad Pacifikom zostal rovnako krásny.
RNDr. Emil Ginter, DrSc.
Foto: www.fotolia, internet