Liečba bolesti bolí aj lekárov a sestry

Lekári sa stále častejšie zaoberajú problémami pacientov, ktorí trpia dlhodobými bolestivými stavmi. Ide o pacientov s diagnostikovaným ochorením, ale aj o pacientov, ktorí sú objektívne bez nálezu. Ľudia v zdravotníckych profesiách, ktorí s týmito dlhodobo trpiacimi pacientmi prichádzajú do styku, sú však ohrození rovnako ako ich pacienti. Čím a ako?

V posledných niekoľkých desaťročiach narastá počet zaznamenaných prípadov chronickej bolesti. Pravdepodobne súvisí s rastúcim počtom ďalších ochorení, a tým aj priamo alebo nepriamo s vplyvom životného štýlu na zdravie človeka. Pacienti sa často sťažujú, že ich oznámenie o trvalej bolesti, ktorá ich sužuje, neberú lekári vážne. Aj to je možné. Skúsili sme sa teda na problém pozrieť očami odborníkov, ktorí majú priame skúsenosti s oboma stranami tejto mince.

Bolesť je do istej miery zdravá
Bolesť je súčasťou života a do istej miery je potrebná. Kedy? Napríklad keď v akútnej podobe upozorňuje na začínajúci problém (napr. na počiatku angíny nás bolí v krku, pri pretrénovaní bolia svaly) alebo telesnú či duševnú nepohodu.
„Bolesť sa dá najvýstižnejšie definovať ako nepríjemný zmyslový a citový zážitok, ktorý vnímame v súvislosti so skutočným alebo len hroziacim poškodením nášho organizmu. Je najvýznamnejším prejavom poruchy zdravia," vysvetľuje MUDr. Jan Lejčko z Centra pre liečbu bolesti anesteziologicko-resuscitačnej kliniky Fakultnej nemocnice v Plzni.
Je tiež pravda, že sa bolesti bojíme. Trebárs slabšie povahy pri úpornom zvuku vŕtačky a kriku spoza dverí utekajú z čakárne zubného lekára. Aj keď by nasledujúcich desať minút znamenalo záchranu od dlhodobých komplikácií a bolesti podstatne horšej.
„Aj dnes môžeme bolesť označiť ako veľmi záhadný fenomén. O tom svedčia napr. situácie, keď pacient prežíva kruté, intenzívne bolesti v neexistujúcej časti jeho organizmu – ide napríklad o bolesti v už odstránenej končatine po jej amputácii,“ upozorňuje MUDr. Lejčko.

S bolesťou je všetko inak
Existuje mnoho štúdií, ktoré sa dnes liečbou bolesti zaoberajú. Rozlišujú bolesť akútnu a chronickú. Rozlišujú pacientov, u ktorých bolesť súvisí s konkrétnym ochorením, a pacientov, u ktorých bolesť nemá zjavnú príčinu.
Chronická bolesť je súbor príznakov, tzv. syndróm. Od bolesti akútnej sa líši tým, že už nie je priamym varovaním pred poškodením organizmu. Je tiež zvyčajne horšie lokalizovateľná. Zdá sa, že je pre telesné zdravie neúčelná. Má teda sama osebe nejaký zmysel? Čo prináša pacientovi a jeho najbližším? Akú skúsenosť? Ako prvé nám, samozrejme, napadnú negatívne odpovede.
MUDr. Lejčko poukazuje na ďalšie nepriame, no rovnako vážne dôsledky chronickej bolesti: „V praktickom živote chronická bolesť často znamená také obmedzenie, ktoré prináša pocit slabosti, neefektívnosti, invalidity. Prináša dlhodobé pracovné obmedzenia, súvisiace ekonomické a existenčné následky a vedie až k sociálnej izolácii a rozpadu rodiny."

Starostlivosť potrebujú aj starajúci sa
Naproti tomu existuje len málo štúdií na tému liečby chronických dlhodobých stavov, ktoré by sa problematikou zaoberali z pohľadu lekárov a ostatného zdravotníckeho personálu.
Vedci z lekárskej fakulty univerzity v americkej Indiane a tamojšieho Roudebushovho centra pre liečbu vojnových veteránov vo svojej najnovšej štúdii zistili, že chronické bolesti si vyberajú svoju daň ako u pacientov, tak rovnakou mierou u osôb, ktoré im poskytujú starostlivosť.
Paradoxne je však pre ošetrujúce osoby k dispozícii často len minimálna starostlivosť. Výskumníci dospeli k záveru, že na starostlivosť o starajúcich sa by sa nemalo zabúdať, pretože v konečnom efekte prináša aj lepšie výsledky pri liečbe pacientov.
Hoci štúdia nepoužívala veľký súbor dát, jej výsledky sú zaujímavé. Dvadsať mužov a žien, ktorí prichádzajú pravidelne do kontaktu s pacientmi trpiacimi chronickými bolesťami, odpovedalo výskumníkom na komplexný súbor otázok.

Bolesť je nemerateľná veličina
„Významne často pri odpovediach zdravotníci smerovali kritiku voči vlastnej osobe, pretože sa cítili sami bezmocní a neschopní pacientom naozaj účinne pomôcť. Ak naozaj prijmú neúspech liečby ako výsledok svojej práce, dostaví sa pocit viny a napätie vo vzťahu k pacientom. Tieto negatívne pocity môžu byť ešte umocnené nepriateľskou interakciou s niektorými pacientmi," hovorí vedúca autorka štúdie, doktorka Marianne Matthiasová.
Negatívne interakcie sa týkajú najmä pacientov, u ktorých bolesť navodzuje agresívne stavy. Tí sa potom prejavujú hrubo alebo obviňujú zdravotníkov z podvodov (napríklad z toho, že pred nimi taja účinné lieky a predávajú ich). Nepodložené obvinenia z podvodov sú pritom vo väčšine prípadov viac zaťažujúce než priama verbálna agresia.

Možno vyhodnotiť úspešnosť liečby?
Autori štúdie si tiež uvedomovali, že náročnosť kontaktu s pacientmi je daná nemožnosťou merať objektívne mieru bolesti, pretože prah jej vnímania je individuálny.
Zatiaľ čo vysoký krvný tlak je možné upraviť podaním lieku a zmerať jeho hodnotu pred podaním a potom, čo liek zapôsobí, pri bolesti to nedá.
Úspešná liečba bolesti je objektívne horšie zachytiteľná a merateľná (výsledok liečby je však podľa niektorých ukazovateľov predsa len možné hodnotiť – existujú stupnice intenzity bolesti, psychologické dotazníkové metódy, správanie a úroveň sociálnych vzťahov atď.).
To je frustrujúce ako pre pacientov, tak aj pre osoby poskytujúce starostlivosť. Môže to zaťažiť ich vzájomný vzťah natoľko, že v konečnom dôsledku to zhorší stav a rozpoloženie na oboch stranách.

Frustrácia zasiahne aj najsilnejšie povahy
„Respondenti – ošetrujúce osoby často uvádzajú zvieravý strach, pocity beznádeje a zlosti, keď vidia meno určitého pacienta na rozpise návštev alebo zozname pacientov na oddelení. Dopredu predpokladajú, že interakcia bude v najlepšom prípade neúspešná, problematická, alebo v najhoršom prípade nepriateľská. Popísali deprimujúce pocit, že ich práca je neefektívna a sú neschopní, nedokážu zaobchádzať s bolesťou mnohých svojich pacientov," uvádza Marianne Matthiasová.
Zaujímavé tiež bolo, že zážitky podobne frustrujúcich situácií a negatívnych skúseností uvádzali všetky osoby z testovanej skupiny. Pritom súčasťou štúdie boli aj testy osobnosti a tie pomohli stanoviť medzi ošetrujúcimi osobami konštruktívne, schopné poradiť si v nepredvídaných situáciách, s pozitívnym vyladením, a osoby, ktoré mohli mať k depresiám a frustráciám väčšie sklony.
„Dokonca aj tí, ktorí boli všeobecne pozitívni, uvádzali vo vzťahoch so svojimi pacientmi nedôveru a iné súvisiace problémy počas liečby," upresňuje ešte doktorka Matthiasová.

Bez spolupráce to nejde
Jeden z opýtaných napísal: „Dostalo ma to. Chcete, aby vás vaši pacienti mali radi. Chcete byť rešpektovaní ich blízkymi. Naozaj sa nechcete cítiť ako zloduch odmietajúci liečiť ich bolesti. Samozrejme si prajete im od ich bolestí uľahčiť. Cítim sa vinný, keď títo ľudia na mňa nakoniec kričia."
Aj vyrovnaný človek s potrebným výcvikom, ktorý prichádza s trpiacim pacientom dlhodobo a pravidelne do styku, neujde pocitom bezmocnosti a s tým spojeným stresom. Ten má aj svoje telesné prejavy, ako sú zmeny tlaku, žalúdočné nevoľnosti až zvracanie, srdcové arytmie a búšenie srdca, bolesti na hrudníku, pocity nedostatku dychu, závraty alebo pocity na odpadnutie, silný tras, potenie, mravčenie v rukách a nohách, návaly horúčavy alebo zimnica a podobne.
„Ako internista, ktorý často lieči pacientov s chronickou bolesťou, viem, aké vysiľujúce a deprimujúce môžu byť chronické bolesti pre pacientov. Lekári potrebujú so svojimi pacientmi spolupracovať, aby bola nádej na účinnú liečbu bolesti," hovorí jeden z autorov štúdie, doktor Matthew Bair, asistujúca profesor Roudebushovho centra.

Zdrvujúci cyklus bolesti a depresie
Chronická bolesť nie je v mnohých prípadoch vyliečiteľná, ale je liečiteľná. Až u 80 % pacientov je možné dosiahnuť uspokojivé alebo čiastočné kontroly bolesti. Podľa informácií, ktoré poskytol MUDr. Jan Lejčko, je však pracovný stres na algeziologických pracoviskách (ambulancie bolesti, centrá liečby bolesti) vysoký. Prečo?
Pacienti, ktorí trpia chronickými bolesťami, mávajú v štruktúre osobnosti často zosilnené sklony k depresii a úzkostiam. Dostávajú sa tak do cyklu psychickej nerovnováhy, ktorá posilňuje telesné príznaky vrátane chronických bolestí a spätne pacient upadá do hlbšieho depresívneho stavu. Toto zacyklenie môže prekážať možnosti účinnej liečby.
Pacienti sa môžu stretávať aj s tým, že ich bolesť je spochybňovaná, a tak menia často lekára. Až po rokoch zlých skúseností a možno aj nevhodnej liečby sa takýto pacient dostane do starostlivosti algeziológa. Terapia potom vyžaduje ako liečbu bolesti samotnej, tak aj nedôvery alebo odporu z predchádzajúcich rokov vo vzťahu k lekárom. Celý tím pracoviska je opakovane u mnohých pacientov konfrontovaný s podobnými skúsenosťami a hrozba syndrómu vyhorenia je veľmi reálna.

Dráma pre troch hercov
To, čo je podľa MUDr. Lejčka pre lekára, sestry i ostatných členov tímu podstatné, je uvedomiť si možnosti liečby. Dôležité pre úspešnú liečbu je nadviazanie kontaktu a spolupráce s chorým a stanovenie reálnych cieľov. Na to je potrebné zdravo nastaviť hranice svojej empatie.
Zdravé v tom zmysle, že je potrebné správne vymedziť svoje možnosti vo vzťahu k pacientovi, motivovať ho, aby sa na liečbe zúčastnil aktívne, a nepreberať na seba jeho zodpovednosť (práve to často depresívni a úzkostliví pacienti vyžadujú).
Preto je dôležitá spolupráca s psychológmi, neurológmi a ďalšími odborníkmi. Na tomto mieste si dovolíme pripomenúť citát z diela dávneho lekára Hippokrata: „Lekárske povolanie je hra pre troch hercov: pacienta, lekára a chorobu." Lekár stojí proti chorobe a o výsledku rozhoduje sám pacient tým, na ktorú stranu sa pridá. Pasívny prístup k vlastnému liečeniu, hlavne v prípadoch, keď naozaj nejde o vážne ochorenie, nemôže viesť k uspokojivému výsledku.

Zdroj: 21stoleti.cz
Foto: fotolia.com