Strašiak menom duševná choroba

Duševná choroba môže postihnúť každého z nás, či je to diabetik, hypertonik, reumatik alebo celkom zdravý človek. Podľa Svetovej zdravotníckej organizácie sa s duševnou poruchou v priebehu svojho života stretne každý štvrtý človek. Je to zrejmé aj z toho, aké percento ľudí dnes trpí depresiou. Pred 30 rokmi to boli 3 – 4 percentá, dnes je to už 12 – 16 percent.

Percento výskytu sa okrem depresií zvýšilo aj pri iných duševných chorobách aj vďaka kvalitnejším moderným vyšetrovacím metódam a novým poznatkom vo vede. Mnohí však duševné poruchy podceňujú a pripisujú ich súčasným sťaženým životným podmienkam, stresu, drogám a pod.

Pred pár storočiami
Prvé zmienky o duševných chorobách a ich liečení sa nachádzajú už v najstarších písomných pamiatkach staroveku: v staroegyptských papyrusoch zo 16. storočia pred n. l., staroindických védach, na starobabylonských klinových tabuľkách, ale aj v gréckej mytológii či Starom zákone. V najstarších dobách boli duševné choroby vysvetľované nadprirodzenými príčinami, božím trestom alebo napadnutím zlými duchmi a démonmi. Liečením bolo zariekavanie zlých duchov, prinášanie obetí, nosenie ochranných amuletov a vykonávanie rôznych kúzel a zaklínadiel. K magickým prostriedkom patrilo aj natieranie tela chorého zapáchajúcimi masťami na odpudenie démonov. V dobe, keď neboli známe príčiny chorôb ani ich liečba, mala viera v nadprirodzené príčiny choroby a snaha o jej magické liečenie aj svoju pozitívnu stránku. Zložitý ceremoniál zariekania, veštenia a mágie, vytvorený dlhoročnou tradíciou, pôsobil ako prostriedok na upokojenie, ako opatrenie, ktoré dávalo pocit obrany voči beznádeji a pasivite. Dnes ho možno porovnať s účinnosťou liečby súčasných „zázračných“ liečiteľov.

Koreň proti šialenstvu
V ajurvéde (3. tisícročie pred n. l.), kde sa okrem iného tiež píše o staroindickom lekárstve a duševných chorobách, je zmienka o „haďom koreni“, ktorý sa predával na tržniciach ako korenie proti šialenstvu. Až v 20. storočí sa dospelo k poznaniu, že rastlina, z ktorej koreň pochádzal, obsahuje účinný alkaloid rezerpín. Rastlina bola na začiatku novoveku pomenovaná Rauwolfia serpentina. V priebehu rokov práve rezerpín a príbuzné indolové alkaloidy, napr. dezerpidín, zohrávali dôležitú úlohu pri liečení hypertenzie a nervových a duševných porúch. Niektoré látky však boli z prírody ťažko dostupné.

Úspešní farmakológovia
Výskum pokročil v 30. rokoch minulého storočia, roku 1931 sa podarilo izolovať z tejto rastliny alkaloid rezerpín, niektoré ďalšie zložky až o 20 rokov neskôr. Dokonca roku 1936 bola udelená Nobelova cena farmakológom Ottovi Loewimu a Bernardovi Brodymu za objav deplécie serotonínu rezerpínom. Rezerpín sa i dnes používa na zníženie krvného tlaku a má podobné neuroleptické účinky ako chlorpromazín.

Stredovek bez pokroku
Liečbe duševných chorôb v stredoveku sa psychiatrická historiografia venovala málo. Dlho sa tradovalo, že duševné choroby v tomto období boli pod vplyvom náboženstva a ich liečenie bolo záležitosťou teológov. Nebolo to celkom tak, určité nejasnosti vznikli tým, že stredovekí lekári používali pojem „daemonium“. To však neznamenalo posadnutosť démonmi, ale vyjadrenie klinického obrazu, prejavu choroby, prejavujúcej sa veľkým nepokojom, zúrivosťou až agresivitou. Stredovekí lekári prevzali antickú medicínu a snažili sa tiež o vlastné spracovanie a obohatenie vlastnými skúsenosťami. Celkovo sa však v priebehu celého stredoveku dosiahol len veľmi malý pokrok.

Delenie chorôb a príčiny
Pozrime sa, ako sa v období stredoveku delili duševné choroby a čo považovali za ich príčinu:
Mánia a melanchólia
Mánia a melanchólia boli popisované spoločne. Mánia – charakterizovaná zvýšenou aktivitou, vzrušením, hnevom a útočnosťou, melanchólia zase neodôvodneným strachom a smútkom, nechuťou do života, útekom do samoty, často s utkvelou predstavou prenasledovania, prepadnutia a podobne. Za bezprostrednú príčinu sa pokladala nadmerná tvorba čiernej žlče, ktorá sa vraj tvorí buď priamo v mozgu, alebo v krvnom obehu, prípadne sa pôvod hľadal v žalúdku. Jeden z najvýznamnejších arabských lekárov Avicenna (980 – 1037) píše, že niektorí sa síce domnievajú, že choroba je spôsobená démonom, no vzápätí poznamenáva, že keď učí lekárstvo, nestará sa o to, či je choroba spôsobená démonom, alebo nie, ale najbližšou príčinou je vždy čierna žlč. A keď sa čierna žlč prehreje, zmení sa choroba do mánie. O pár desiatok rokov neskôr lekári už hľadali príčinu tvorby tzv. čiernej žlče a pripisovali ju nesprávnej životospráve, zlému zloženiu potravy, častému a nadmernému pitiu vína, ale aj strate blízkych či príbuzných, poruchám menštruácie, uhryznutiu psom a jedovatými živočíchmi, dokonca nadýchaniu sa príliš horúceho alebo príliš studeného vzduchu, čím sú telesné tekutiny nadmerne zahrievané alebo ochladzované.

Frenitis
Veľká pozornosť v stredovekom lekárstve bola venovaná frenitis, čo je charakterizované ako akútne duševné ochorenie s horúčkou. Podľa popisovaných symptómov šlo pravdepodobne o zápal mozgových blán, ktorý pripisovali prehriatiu telesných tekutín hlavne žltej žlče. Ak trval frenitis dlho, mohlo vraj dôjsť k ochladeniu štiav a choroba prešla do letargusu. To sa prejavovalo zvýšenou spavosťou, chorých bolo ťažko zobudiť, nič si nepamätali, na otázky odpovedali zmätene alebo vôbec nereagovali.

Fatuitas
Ďalším ochorením bol fatuitas (demencia), keď údajne došlo k poškodeniu pamäti a rozumu, čoho príčinou mala byť zvýšená tvorba hlienu v zadnej časti mozgu. Takíto chorí si vraj počínali ako malé deti, ťažko chápali a správali sa nevšímavo a ľahostajne.

Hystéria
Dnešná hystéria bola po celý stredovek spájaná s poruchami maternice. Popisuje sa takto: keď nastane „suffocatio uteri“ (dusenie maternice), objevuje se prudké hnutí mysli, otupení smyslů. Hysterie vzniká pri zastavení měsíčků, dále u svobodných dívek, které drží rodiče dlouho doma a u dívek, které žijí v klášterech a také při sexuální abstinenci“.

Incubus
Incubus prichádzal v čase zaspávania. Chorý trpel predstavou, že na ňom niekto leží, tlačí ho, počul jeho hlas a cítil jeho pohyb. I keď prostí ľudia verili, že choroba je spôsobená démonom, stredovekí lekári už mali iný názor. Príčinu videli v nadmernom jedení a pití pred spánkom, keď je „mozog dráždený výparmi z pokazených štiav“.

Lykantropia a amor
V klasifikácii duševných chorôb stredovekými lekármi sa objavujú dve nové choroby: lykantropia – zvláštna forma melanchólie, keď sa správanie chorého v noci podobá správaniu vlka. Chorí vraj v noci vychádzali z domu a zdržovali sa až do svitania na cintorínoch. Boli bledí s vpadnutými očami, suchým jazykom, trpeli smädom a na holennej kosti mali zapálené rany po častých poraneniach.
Druhá choroba sa volala amor, zapríčinená bola nešťastným zamilovaním, nešťastnou láskou. Chorí boli smutní, trpeli nespavosťou a nechutenstvom, nedbali na čistotu. Pulz mali slabý, ale keď sa vyvolala spomienka na milovanú osobu, duša bola náhle zmätená, zmenil sa pulz a tak sa prišlo na meno milovanej osoby.

Prirodzená liečba
Pri liečení duševných chorôb používali stredovekí lekári len prirodzené liečebné prostriedky, ktoré preberali z antického lekárstva: púšťanie žilou, preháňadlá, dávidlá, diétu, kúpele, masáže a podobne. Zvlášť liečenie diétou bolo pokladané za dôležité, lebo pôvod choroby videli v narušení tvorby vnútorných štiav. Drastická metóda liečby ťažkých melancholikov bola tzv. kauterizácia, čiže narezanie kože hlavy nad lebečnou komisúrou (spojkou) na spôsob kríža, aby chorobná látka mohla byť ľahšie vypudená. Určite omnoho príjemnejšie liečenie bolo koitom (súložou). Stredovekí lekári ju pokladali za formu „evakuace“. Súviselo to s predstavou tradovanou od staroveku, že „semeno dlouho v těle zadržované se může stát jedovatým“. Vo všeobecnosti stredovekí lekári mali k duševne chorým humánny prístup, veľkú pozornosť venovali vytvoreniu pokojného, príjemného prostredia a snažili sa chorých rozptyľovať hudbou a zábavami. Podľa Avicena niekedy bolo užitočné, aby sa chorí niečoho báli, čím bola zaujatá ich myseľ a dosiahla sa zmena v správaní. Len v prípade nešťastného zamilovania, pri neúspechu bežných liečebných metód, odporúčali psychický nátlak alebo aj telesný trest. Čo sa týka magických prostriedkov, aj dnes je záver jednoznačný. Ak niekto verí, že mu zariekavanie a amulety pomôžu, môžu skutočne pomôcť.

Ing. Mária Kleňová
Foto: fotolia.com