Ako gitarista a spevák sa stal v roku 1965 jedným zo zakladateľov legendárnej anglickej kapely Pink Floyd. Formáciu opustil po troch rokoch, okrem iného aj pre problémy s drogami a pre narušenú psychiku. Žil utiahnutý v súkromí a vyhýbal sa verejnosti. Bojoval so zdravotnými problémami, cukrovku nevynímajúc.
Roger Keith Barrett sa narodil 6. januára 1946 v Cambridge. Už veľmi skoro, ešte v detstve rodičia podporovali jeho hudobný talent. Keď mal 11 rokov, dostal do daru bendžo a o rok neskôr rodičov spracoval a prehovoril, aby mu kúpili gitaru.
Ako gitarista začínal so skupinou Geoff Mott and the Mottoes. Repertoárom tejto kapely boli prevzaté, ľahko rozpoznateľné skladby, ktoré bodovali v hitparádach. Vo svojom regióne sa táto formácia stala známou a pomerne slávnou vďaka verejným sobotňajším tanečným podujatiam v jednej školskej budove. Išlo o benefičné koncerty pre hnutie zamerané proti atómovým zbraniam. Mladý Roger svoje umelecké meno a prezývku „Syd“ dostal na High School v Cambridge, kam odišiel študovať, aby prehĺbil svoje výtvarné umenie nadanie, ktorým disponoval rovnako ako hudobným talentom.
Svojské experimenty
Štúdium umenia na univerzite v Cambringe začal navštevovať v roku 1964, ale po krátkom čase školu zmenil a začal študovať v Londýne na Camberwell Art School. Býval v jednom byte s bývalým spolužiakom Rogerom Watersom. So študentmi architektúry Nickom Masonom a Richardom Wrightom spoločne založili skupinu Pink Floyd. Jej názov bol prejavom úcty k bluesovým hudobníkom. Volali sa Pink Andersen a Floyd Council.
Sydova predstava bola, že by mali skombinovať skladby v bluesovom štýle s meniacimi sa svetelnými efektmi. Túto víziu podporil a umožnil jej realizáciu istý Mike Leonard. Tento špecialista na audiovizuálne médiá pustil členov kapely Pink Floyd do svojho domu v severnej časti Londýna a dovolil im robiť zvukové a svetelné experimenty.
Cesta ku sláve
So Sydom Barrettom ako lídrom sa Pink Floyd v rokoch 1965/66 stali vývesným štítom nezávislej scény. V londýnskom klube Marguee sa z nich veľmi rýchlo stala domáca kapela. Inšpiráciou na tvorbu vlastných skladieb bola pre nich tvorba Chucka Berryho a hudba prenikajúca zo západného pobrežia Ameriky.
V roku 1967 skupine Pink Floyd ponúkla spoločnosť EMI zmluvu na nahrávanie albumu. Už v marci toho istého roku sa na pulty dostal prvý singel s názvom Arnold Layne. S druhou skladbou See Emily Play boli „floyďáci“ povýšený z undergrougovej kapely na oslavovanú popovú skupinu. Skladba Piper at the gates of dawn z pera Syda Baretta zaútočila na hitparády a umiestnila sa medzi Top 10 v britskej hitparáde. Syd písal texty, spieval a hral na gitaru. Celkom prirodzene bol v skupine považovaný za veľkú osobnosť s osobitým vyžarovaním a vyformoval sa ako kreatívny vodca a autor songov, uznávaný svojimi spoluhráčmi.
Nepredvídateľný
V roku 1968 angažovala skupina bývalého pouličného muzikanta Davida Gilmoura. Dlho však táto formácia nevydržala. Syd Barret z kapely v tom istom roku odišiel. V novinách sa objavili informácie o jeho drogových excesoch, psychických problémoch a strate zmyslu pre realitu. To všetko malo podľa dostupných informácií prispieť k nezhodám v kapele. Problémy prichádzali postupne. Úspechy prvého albumu, zvýšený záujem fanúšikov o skupinu, popularita, pocit zodpovednosti za budúcnosť v kombinácii s LSD spôsobovali tlak na Syda Barretta, ktorý vyvrcholil do psychickej choroby. Jeho správanie sa stávalo nepredvídateľným. Neraz stál na pódiu so skupinou a brnkal jeden a ten istý akord počas celého koncertu, alebo nehral vôbec. David Gilmour mal hrať povodne druhú gitaru a v prípade Sydových výpadkov ho mal zastúpiť. V tom čase sa Syd už len bezcieľne potuloval po pódiu a nehral. Na najbližšie turné ho už kapela nezobrala so sebou. Tým bol jeho odchod z úspešnej formácie spečatený.
Život v ústraní
Po odchode z Pink Floyd v apríli 1968 Syd Barrett vyprodukoval dva sólové albumy The Madcap Laughs a Barrett, potom sa stratil z dohľadu verejnosti. Žil v ústraní v suteréne domu svojej matky v Cambridge. Vrátil sa naspäť k umeniu a nechal svojmu tvorivému potenciálu voľný priebeh. Maľoval abstraktné obrazy a pracoval v záhrade.
Od polovice sedemdesiatych rokov sa verejne neobjavoval, no záujem o jeho osobu utíchal len veľmi pomaly. Novinári a fanatickí fanúšikovia chodili neustále do Cambridge a rušili jeho snahu o pokojný život. Od osemdesiatych rokov až do jeho smrti sa na verejnosť dostávali rôzne fotografie, ktoré nafotili paparazzi z jeho ciest do obchodu (pešo, či na bicykli).
Dlhé čakanie verných fanúšikov na ďalší Sydov hudobný počin sa vyplatilo. V roku 1988 podľahlo vydavateľstvo EMI tlaku Barrettových prívržencov a vyprodukovalo dosku s názvom Opel. Bola to zmes rôznorodého, dovtedy nezverejneného hudobného materiálu. Napriek tomu sa Sydov úspech ako sólového umelca už viac nedostavil.
Syd a cukrovka
V roku 1998 diagnostikovali Sydovi Barretttovi diabetes 2. typu. Najskôr skúšal chorobu dostať pod kontrolu pomocou diéty a tabletiek. Musel však prejsť na inzulín, pretože musel zabojovať proti zhoršujúcemu sa zraku. 11. júla 2006 zverejnila hovorkyňa skupiny Pink Floyd informáciu o jeho smrti. Nezazneli žiadne objasňujúce podrobnosti. Syd opustil svet 7. júla 2006 ako 60-ročný. Podľahol rakovine pankreasu.
(jk)
Zdroj: www.diabetes-world.net a wikipedia
Foto: internet