„Ona je taká bláznivá, že? Nie je tak trochu uletená? Tá sa strašne podobá na mamu! Však aj oná má cukrovku!“ To sú najčastejšie reakcie na meno Katka Feldeková. Áno, je možno bláznivejšia ako väčšina z nás, ale možno sme takí istí, len to lepšie skrývame, alebo vedome potláčame. Cukrovku má od 13 rokov, no vie aj o horšej diagnóze. Z herectva presedlala na marketing, ale niečo ostáva nemenné. Je to žena s veľkým srdcom, s príjemným altovým hlasom, má rada hudbu a miluje svoju dcéru Aničku. Občas je bez peňazí a občas v problémoch, ale hlavne nič nepredstiera a je sama sebou.
Profesijne si sa odklonila od umenia a pracuješ na plný úväzok v oblasti marketingu. Prečo tá zmena?
Prišlo obdobie, keď som si zo zúfalstva hovorila, že by som išla robiť čokoľvek, aby som uživila dieťa a nebola závislá na podpore rodičov. Tak som si mierne vyfabulovala životopis a z Realitnej spoločnosti Slovenskej sporiteľne ma pozvali na pohovor. Vedela som, že nemám čo stratiť. Pomyslela som si, že ak ma nevezmú, budem na tom rovnako ako doposiaľ a keď áno, bude to dobre. Nevnímam negatívne, že moja práca nie je o herectve. Naopak, pre mňa je pozitívne, že som sa zamestnala.
Po hereckých kastingoch zrazu pohovor v bankovej inštitúcii? Aké to bolo?
Konečne som zúročila svoje herecké skúsenosti. To bola moja najväčšia herecká úloha. Mala som šťastie v tom, že moje šéfky majú v sebe aj niečo viac ako „len“ tú serióznosť, zodpovednosť a perfekcionizmus, ktorý k ich práci a pozícii patrí. Sú aj správne uletené, ako moje kamarátky. Majú zmysle pre humor a to považujem za veľmi dôležité. Prejavilo sa to aj na pohovore. No a prijali ma. To predsa hovorí za všetko. ☺
Nekládli ti náročné otázky? Niektoré pohovory bývajú naozaj namáhavé.
Nie, len sa ma okrem iného pýtali, či mám nejaké zlé vlastnosti. Povedala som: „Ako rozmýšľam tak rozmýšľam, nemám!“ Trochu sa na tom uchechtli a pokračovali, že predsa len, možno nejaký skrytý mindrák... Na to som reagovala slovami, že keď som sa narodila, zle mi odstrihli pupočnú šnúru a odvtedy mám taký guľôčkový pupok. Zdvihla som si tričko a môj pupok som im názorne ukázala. To už nevydržali a začali sa smiať. Po tom všetkom, čo som mnou zažili odkedy ma zamestnali, neviem, či ich to spätne mrzí alebo nie, ale zo začiatku iste zalamovali rukami.
Prečo? Odhalili prilepšené pasáže v životopise?
Marketing takéhoto druhu bol pre mňa neznámy. V niečom takom som dovtedy nepracovala. Sme stopercentná dcérska spoločnosť Slovenskej sporiteľne a riadime sa marketingom banky. Je veľmi veľa detailov, drobností, ktoré sú dané manuálom a nesmú sa porušovať. Všetko ma svoju postupnosť, vrátane schvaľovania. Moja práca je pomerne rôznorodá. Podpora predaja, výroba reklamy, inzercie, predaj nehnuteľností, vlastné developerské projekty a to je len stručne povedané. Musím sa riadiť prideleným rozpočtom financií, ten je rozdelený na jednotlivé projekty. Pri plánovaní treba dodržiavať presne dané čísla, čo je pre mňa ako človeka, ktorý nemal rád matematiku, nesmierne náročné. Všetko zapisovať, archivovať, vyrábať tabuľky, počítať, mať to prehľadne poukladané, dôležité veci vytlačené a založené.
Nebolo toho na začiatku na teba priveľa?
Práca s excelom či wordom mi nič nehovorili, bola som rada, že viem vôbec zapnúť počítač. Na mail som síce vedela odpísať, ale pripojiť prílohu, to nie. Po prijatí som sa naučila veľmi veľa základných vecí a keby tam nebola asistentka z oddelenia majetkových účastí Zuzka Matušková, iste by ma po pár dňoch vyhodili. Ona mi veľmi pomohla, všetko ma učila. Spočiatku som neriešila rozdiel v terminológii. V prvý deň som sa do telefónu len snažila pretlmočiť, že návrh, ktorý poslali, je drahý. Ich kalkuláciu som nazvala fakturáciou, vtipne som sa snažila naznačiť, že veď to je jedno a tvárila som sa, že to nie je dôležité. Pritom som sa hrozne potila od nervozity. V práci som prvé dni trávila čas až do večera, aby som sa ako-tak dostala do obrazu. Aj keby som nebola dostala žiadnu výplatu, to, čo som sa tam doteraz naučila, je pre mňa na nezaplatenie. Nikde by som nezískala toľko informácií. Je to ako druhá škola.
Výrazne sa ti zmenil aj pracovný čas. Zvykla si si?
V máji som mala 30 rokov a je to prvý krát, čo som niekde zamestnaná. Dovtedy som bola voľnej nohe, keď bola práca, pripravovala som sa na ňu, spievala som, športovala, robila som čo som chcela, samozrejme, v rámci zodpovednosti k dieťaťu, ale bola to veľká miera voľnosti. Zrazu bolo treba byť do 9.00 v práci, dokonca ešte skôr, aby som poobede stihla vyzdvihnúť Aničku zo škôlky a neuberala z pracovného času. Pre cukrovku sa potrebujem naraňajkovať, ranné procedúry mi zaberú veľa času, takže zvyknúť si na nový režim bolo náročné a trvalo mi to dlho.
Ale boli aj iné okolnosti, ktoré ťa vyčerpávali, nie?
V októbri minulého roku nastal zlom vo veľa veciach, nielen v pracovnej oblasti. Stále sa mi ozýval Aničkin otec, ktorý nevedel spracovať náš rozchod po šiestich rokoch, zo zúfalstva sa vyhrážal, nadával mi a mňa to psychicky hrozne týralo. Zároveň sa vrátil priateľ, ktorý sa vtedy o mňa zaujímal, no tiež to nebolo jednoznačné, k tomu stres z práce, musela som sa učiť kvantum nových vecí, malú som si brávala do práce, doma som potom do rána sedela nad papiermi a učila som sa marketingové veci. Zle som spávala, mala som depresie, bola som často P.N. Anička bola zo mňa nešťastná, bolo mi zle a už som s ňou ani nekomunikovala, čo nikdy predtým nebolo. Vedela som, že niečo nie je v poriadku. A bolo to stále horšie a horšie.
Ako sa to prejavovalo?
Raz som nestíhala vôbec nič a inokedy som ráno zvládla za hodinu to, čo mi inokedy trvalo aj týždeň. Bola som zavčasu v práci a myslela som si, že už mám svoj nový režim a všetko je na dobrej ceste. Ale moje správanie nebolo normálne. Stále som sa rehotala, doslova som sa hádzala o zem, zdalo sa mi to vtipné, ale iným to tak nepripadalo. Takto sa to striedalo s dňami, keď som nezvládala vôbec nič a priznávam, že som nespavosť začala riešiť alkoholom a nočnými posedeniami na balkóne. Fajčila som kvantá cigariet, viac ako kedykoľvek predtým a hrozné extrémy v správaní prešli až do štádia, keď som si uvedomovala, že to nie je v poriadku.
Zaregistrovali to aj ľudia v tvojom okolí?
Áno, pretože som začala byť konfliktná a hyperaktivita sa neustále striedala s úplnou letargiou. Jeden večer po práci som dala malú k babičke a ako som tak sedela sama v byte, mala som pocit, že steny sa ku mne približujú a priestor okolo mňa sa zmenšuje tak, že ma steny doslova pripučia. Uvedomovala som si, že to nie je realita, ale ten pocit bol úplne živý. Vybehla som v panike pred dom, potom zas naspäť do bytu a po pohári vína som zrazu pocítila chuť zabiť sa. Hovorila som si, že keby som umrela, bolo by to oslobodzujúce. Uvažovala som, že na jednej strane stojím veľa peňazí štát, lebo inzulín je drahý, inzulínová pumpa tak isto, na druhej strane aj svojich rodičov stojím veľa, že dcéra je u babičky, nestarám sa o ňu dobre, vo vzťahoch sa mi nedarí, som netolerantná, nesebakritická, úplne zbytočná, trápim svoje okolie a smrťou by sa všetko vyriešilo. Pri tej predstave sa mi uľavilo a prešla ma depresia, lebo som našla riešenie.
To znie hrozivo. Ako si si z toho pomohla?
Sadla som do auta aj s vínom v krvi a odviezla som sa do nemocnice. Zavolali doktorku, ktorej som rovno povedala, že sa mi zmenšuje byt a že chcem zomrieť. Chytala ma agresivita, nevedela som sa ovládať, ale na jej otázku, či som ochotná zostať tam, som odpovedala súhlasne. Nechcela som sa vrátiť do prázdneho bytu a videla som pobyt v nemocnici na psychiatrii ako východisko, ako šancu, že mi pomôžu. Dali mi injekciu a utlmujúce lieky. Veľa si z toho nepamätám, ale od mamy, ktorá ma tam prišla na druhý deň navštíviť, som sa dozvedela, že bol pri mne lekár menom Mustapha a bol veľmi láskavý a ľudský. Spomínam si len, že keď sa ma niečo spýtal, rozplakala som sa a on ma chlácholil: „Neplakat, mna mrziet, viete, ja nevediet dobre poslovenčina.“
Ako dlho si tam pobudla?
Po pár dňoch som podpísala reverz a zrejme som spomínanému doktorovi Mustaphovi dala svoje telefónne číslo, čo si naozaj nepamätám, pretože asi po mesiaci sa mi ozval. Stretli sme sa v ten deň a aj niekoľko nasledujúcich dní sme trávili spolu. Stále sme sa mali o čom rozprávať. Povedal mi, že som na psychiatrickom oddelení nemala čo hľadať, že nie som pacient, ktorý tam patrí a že som objektívne mala problémy, ktoré mohli spôsobiť depresiu. Nával práce v novom zamestnaní, ataky otca mojej dcérky, nedostatok financií. Ale potom zažil moje striedanie nálad naživo a usúdil, že mám pravdepodobne bipolárnu afektívnu poruchu, známu ako mániodepresívna porucha.
V nemocnici na to neprišli?
Tam nemohli za jeden deň zistiť, čo mi je. Chceli si ma tam nechať mesiac, primár MUDr. Martin Halmo bol veľmi milý, až otcovsky prívetivý, ale ja som sa rozhodla odísť. Okrem toho mi dali utlmujúce lieky, takže môj stav sa nedal posúdiť. Ale pre mňa to bolo naďalej paralyzujúce, pretože niektoré dni som sa nedokázala s nikým rozprávať a komunikovať, medzistavom bola agresivita a protipólom depresie zas hyperaktivita s neuveriteľným množstvom energie. Raz v noci som napríklad natankovala plnú nádrž a kým som ju neminula, bez prestávky som jazdila. Všetko som robila veľa a prehnane, nikoho som nepustila k slovu a chvíľu na to som bola v hroznej depresii. Šla som teda na odporučenie doktora Mustaphu za lekárkou a špeciálne testy potvrdili, že ide naozaj o mániodepresiu. No a tak ju mám. Vitaj, diagnóza!
Akoby nestačila cukrovka.
Je to horšie ako cukrovka. Rozdiel je v racionalite. Pri cukrovke vieš čo treba robiť, ak chceš mať dobré výsledky. Aj keď každý diabetik si raz za čas chce vyhodiť z kopýtka, vypiť si, najesť sa sladkostí, ale dá sa to znovu znormalizovať. Mániodepresia je iná. Po liekoch má človek pocit, že je všetko už dobré, ale keď som ich vysadila s tým, že som vyliečená, na tretí deň sa dostavila depresie horšia, ako tá pôvodná. A v prípade nadmernej aktivity zase mne samej bolo dobre, ale ostatným som liezla na nervy. Míňala som peniaze na hlúposti, spravila som 300 brušákov len tak, preplávala jazero štyri krát tam a späť, toľko energie sa v týchto stavoch v človeku skrýva. Kým som to nezažila na vlastnej koži, bála som sa, že by ma niečo podobné mohlo postihnúť. Väčšina ľudí sa bojí neznámej diagnózy. Ale netreba mať strach a klapky na očiach, lebo všetko sa dá riešiť.
V práci o tom vedia?
V práci som všetko povedala a mám perfektné šéfky, ktoré to chápu, tolerujú a snažia sa mi pomôcť. Týka sa to aj cukrovky. Keď jem niečo sladké, šéfka sa na mňa tak škaredo pozrie, že musím prestať. Všetkých kolegov z času na čas ponúkne sladkým, len mňa nie. Viem, že jej na mne záleží a pritom je to v podstate cudzí človek. Veľmi si to vážim.
Keď spomínaš prácu, chceš sa venovať už len marketingu? Žiadne umelecké ambície?
Nemám pocit, že by som to v terajšej práci chcela vzdať. Potrebujem zaplatiť nájom, uživiť svoju dcéru a to rozhoduje. Ale do istej miery mám deficit umenia. Umenie nie je povolanie, je to stav duše. Je to potreba niečo v sebe napĺňať. Tento deficit sa snažím vyrovnávať spevom. A nemusím vystupovať každý večer, raz-dvakrát do mesiaca stačí. Uspokojím tak svoje umelecké túžby a robím to s oveľa lepším pocitom, lebo nejde o sociálnu úzkosť ako predtým. Prioritou nie sú peniaze. To, že spievam, je pre mňa relax.
Čo spievaš najradšej?
Najbližší je mi šansón, v tom som egoistka. Možno by som mohla spievať viac, keby som spievala „veselší“ repertoár a nie len pomalé a smutné skladby. Ale mňa baví harmónia medzi hudbou a textom, keď jedno neprevyšuje a nezatieňuje to druhé. Možno je to chyba hudobných škôl, že nevedú ľudí k tomu, aby si rovnako vážili hudbu aj text, ale mnohí úžasní interpreti a inštrumentalisti nevedia o texte nič. Keby sa zamysleli nad piesňami, ktoré majú hlavu a pätu, možno by sa na hudbu pozerali inak.
Keď spomínaš texty, písanie je alfou a omegou rodiny Feldekovcov. Píšeš aj ty?
Mám pieseň, ku ktorej som napísala text. Je to druhý text v poradí, ktorý mi otec doteraz pochválil. Napísala som ich viac, ale zakaždým mi ich zvozil, že báseň nemá byť prvoplánová a mňa to vždy odradilo. Mám pred ním veľký rešpekt. On je profesionál, nikdy nikoho neklamal a môže ma hocijako milovať, nikdy mi nepovie, že je dobré niečo, čo dobré nie je. Moji rodičia sa v tom navzájom kompenzujú. Otec povie pravdu, aj keď nepríjemná a mama všetko nadmerne chváli a preháňa s tým, že to je úžasné a vynikajúce.
Máš pocit, že tvoje priezvisko ti v živote pomáha?
Nikdy som to vedome nevyužila. Nesnažím sa niekde tlačiť a dobíjať len preto, že som Feldeková. Niekde to meno pomáha, inde ubližuje. V momente, keď má človek slávne meno, nemá len priateľov, ale aj nepriateľov. Kde na koho natrafí, to nikdy nevie. Väčšinou sa stretávam s pozitívnymi reakciami, mám výhodu, že sa veľmi podobám na moju mamu. Často ma nespoznajú preto, lebo ma videli v časopise či televízii, ale podľa tej podoby s mamou. Ale meno aj ubližuje, musela som zvládnuť veci aj s pocitom, že s priezviskom Feldek niekto nesympatizuje. No a v konečnom dôsledku, to meno som nepreslávila ja, ale moji rodičia, ktorých okrem toho, že sú moji najbližší, obdivujem aj ako ľudí, ktorí v živote niečo dokázali. Na rozdiel odo mňa.
Na to je predsa ešte stále čas.
Ale nie, ja som už dokázala najviac, čo som mohla. Mám pri svojej cukrovke zdravé dieťa. Už môžem byť aj bezdomovkyňa alebo čokoľvek iné, ale dokázala som mať skvelý glykovaný hemoglobín, lepší sa mi už asi nepodarí dosiahnuť.
No vidíš, oplatilo sa byť dobre kompenzovaná.
Kvôli Aničke to stálo za to. Ako bábätku som jej často sledovala cukor, nikdy ho nemala ani zvýšený. Dnes má 5 rokov a je zdravá, plná energie, má hudobný sluch, pekne kreslí a vôbec nemá strach z lekárov ani vyšetrení. Ale ľudia sa ma často pýtajú, čo by som robila, keby jej zrazu zistili cukrovku. Človek nemôže vedieť, čo príde, ale pre mňa by bola cukrovka lepší prípad, pretože viem o nej všetko. Takže čo povedať na otázku, čo by som robila? A čo mala robiť moja mama? Nevedela o cukrovke nič a zistila to, až keď som bola v kóme. Ja mám s cukrovkou svoje skúsenosti a vedela by som si rady. U Aničky by som okamžite zistila, že ide o diabetes. Ale hlavne dúfam, že ju nikdy žiadna choroba nepostihne!
(jk)
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 7-8/2008