Tomáš Botló: „Oženil som sa s divadlom.“

Ako ste sa dostali k práci kostyméra Malej scény SND?

Vždy som bol nadšencom divadla, v dramatickom krúžku sme vyrábali rekvizity a šili kostýmy, čo podporilo môj záujem. Prijali ma na 3-ročnú učňovskú školu pri SND, odbor umelecké krajčírstvo scénickej a krojovej úpravy. Po štúdiu som dostal ponuku na pozíciu umeleckého kostyméra pre Malú scénu SND. Nezaváhal som a ponuku som prijal. Lákalo ma byť v kontakte s hercami.

V čom spočívala vaša práca?

Z umelecko-dekoratívnych dielní sme dostávali zhotovené kostýmy ako súčasť výpravy jednotlivých predstavení. Mojou úlohou bolo obliekať hercov do ich kostýmov. Tie som si musel najskôr pripraviť, podľa potreby vyžehliť, vyčistiť topánky. Bol som prvý človek, s ktorým herec v deň predstavenia prišiel do styku. Dvojizbový byt slúžil ako pánska šatňa. Herci mali svoje miesta, kde sedávali. Ak ma požiadali, objednal som im kávu, čaj alebo limonádu, keď boli hladní, išiel som im niečo kúpiť, alebo som ich ponúkol zo svojich zásob. Ako diabetik som musel každé dve hodiny jesť, takže som mal vždy niečo pripravené.

Aká nálada vládla v šatni?

Herci väčšinou študovali svoju rolu, opakovali si text. Pán Chudík napríklad potreboval absolútny pokoj a ticho. Ak som ešte nemal pripravene kostýmy, chodil som doslova po špičkách, aby som ho nerušil. Keď si opakoval text a ja som mu potreboval napríklad uviazať motýlik, ťažko sa mi s ním rozprávalo bez toho, aby som ho nevyviedol z rovnováhy. Pýtať sa v takej situácii, či mu motýlik dobre sedí, či ho netlačí pod krkom, nebolo práve najľahšie. Stalo sa mi, že mi vynadal, ale po predstavení sa mi prišiel ospravedlniť.

Kedy prišiel čas na obliekanie kostýmov?

Približne polhodinu pred predstavením som herca vyzliekol z jeho civilu a pomohol som mu obliecť základ hereckého kostýmu. Päť až desať minút pred predstavením som ho doobliekal celého. Ak sa musel herec počas predstavenia rýchlo prezliecť za scénou do iného kostýmu, musel som byť pripravený v zákulisí, aby som mu pomohol. Ak mal na výmenu oblečenia čas, utekal som do šatne prezliecť ho z jedného kostýmu do druhého. Po predstavení bolo mojou úlohou všetko poukladať, pripraviť na ďalší deň. Nie som z Bratislavy, takže domov som sa vozieval posledným, polnočným autobusom. Tak vyzeral každý môj deň. Ráno som z domu odchádzal a po polnoci som sa vracal.

To režimu diabetika asi neprospelo.

Cukrovku mi zistili, keď som mal 20 rokov. Počítal som s tým, lebo ju mala mama a babka. Najskôr som mal diétu, potom prišli na rad tabletky a v roku 2003 sa môj stav skomplikoval tak, že som musel prejsť na inzulín. Predpokladal som, že raz to príde. Režim ako taký som dodržiaval, ale oženil som sa s divadlom. Bol som tam denne takmer 24 hodín. Aj keď som bol chorý, k lekárovi som nechodil, hovoril som si, veď som ešte mladý, nejako sa to vyrieši a choroba iste prejde. Myslel som si, že divadlo bezo mňa nemôže existovať. Bolo to dosť stresujúce. Keď som mal nejaký problém, hercom som to nemohol, nechcel dať najavo, takže môj vnútorný stav sa podpísal na zdravotných výsledkoch.

Mali ste medzi hercami obľúbencov?

So všetkými som dobre vychádzal a mal som pocit, že aj oni mňa majú v obľube. K srdcu mi prirástol Juraj Kukura, Martin Huba, Emília Vášáryová, Viera Strnisková, Mária Kráľovičová. Nebol som ich dvorným kostymérom len v divadle, ale aj v súkromí som pre nich šil oblečenie. Neboli to pre mňa len dobrí herci, ale predovšetkým dobrí ľudia. Dal by som za nich ruku do ohňa. Byť v priamom kontakte s takými osobnosťami, to je zážitok na celý život.

Ak vám aj niekto z nich neodhalil dušu, telo celkom určite.

Herec sa pred oblečením do kostýmu vyzlečie donaha. Ku kostýmu patrili aj divadelné slipy a ponožky. Istá miera intimity je v rituáli obliekania zastúpená, ale to patrí k veci a nikto sa nad tým zvlášť nepozastavuje. Bola medzi nami dôvera. Raz mi pán Dibarbora zveril aj svoju peňaženku s tým, že po výstupe si ju príde zobrať. Verili mi aj v takýchto veciach. Niektoré činnosti sa mohli zdať ponižujúce, napríklad herec Ctibor Filčík si potrpel na to, aby som mu zaväzoval topánky. Chcel som mu vyhovieť, bral som to ako súčasť mojej práce. Dlho sme si na seba zvykali, no potom sa nám veľmi dobre spolupracovalo. Herci sú podľa môjho názoru nároční, ale mám pocit, že právom. Sú to umelci, ktorí dávajú maximum – a maximum chcú aj od ostatných.

Nebolo namáhavé vyhovieť rôznorodým náturám?

Vždy som chcel, aby herci mali všetko, čo potrebujú. To ma napĺňalo. Keď som sa niekomu venoval viac, navzájom na seba žiarlili. Epizódny predstaviteľ chcel rovnakú starostlivosť a obskakovanie ako hlavná postava. Každý herec mal inú povahu a ja som ich vedel pochopiť. Vedel som, ako na nich, vždy som zvolil diplomatický prístup. Bolo to namáhavé, ale robil som to pre nich rád.

Po trinástich rokoch ste z divadla odišli. Prečo?

Bol som veľmi unavený. Od roku 1979 do roku 1992 som pracoval denne od rána do noci, sem-tam s výnimkou pondelka. Cítil som, že potrebujem odpočinok. Stále som bol k dispozícii a po nociach som doma šil oblečenie na objednávku. Byť kostymérom v divadle bola pre mňa obrovská škola a veľká česť, ale cítil som, že po zdravotnej stránke potrebujem prestávku. Signálom pre mňa bolo aj to, že som začal zabúdať na dôležité veci. Keď zabudnete dať hercovi pred výstupom niečo, čo pri hraní potrebuje, je to utrpenie. A veľký tlak na nervy. Ale dôvodom bola aj finančná stránka. Plat v divadle bol malý, doslova almužna. Keby som nebol mal fušky, nevyžil by som. Chcel som si dopriať to, čo si dopriavali herci. Žiť tak, ako žili oni, a tak som začal podnikať.

Darilo sa vám?

Žiaľ, bolo to ešte horšie ako v divadle. Tam bol plat síce malý, ale pravidelný. Ako podnikateľ som musel splácať úver, hradiť povinné odvody a zistil som, že sa neuživím. Štyri-päť rokov sa mi v podnikaní darilo vďaka tomu, že ľudia mali peniaze. Mal som zákazníkov, ktorí mi bez váhania zaplatili, koľko som si vypýtal. Vedeli, že oblečenie bude dobre ušité, vypracované, z kvalitných materiálov. Veľmi ľahko sa unavím, vyčerpávalo ma dochádzanie do Bratislavy za zákazníkmi. Bol to denno-denný kolotoč, do tretej-štvrtej hodiny rannej som šil. Neviem, či bol dobrý nápad podnikať v krajčírstve, možno keby som mal vlastné priestory a svojich ľudí, bolo by to lepšie a nie natoľko zaťažujúce pre moje zdravie.

Kedy padlo rozhodnutie skončiť s podnikaním?

Ku koncu podnikania som zo zdravotných dôvodov nedodržal niektoré dohodnuté termíny a stratil som klientelu. Zrušil som živnosť, rok som poberal podporu a opäť som obnovil živnosť. Ale situácia na trhu sa medzitým zmenila a nemal som dostatok klientov. S mojím zdravím to vyzeralo čoraz horšie, až lekári jedného dňa usúdili, že môžem prejsť do invalidity a od roku 2004 som na invalidnom dôchodku.

Kedy sa váš zdravotný stav natoľko zhoršil?

V roku 2003 som si dal transplantovať vlasy. Odborníkov z Prahy som upozornil na svoje diagnózy, najmä na cukrovku. Ubezpečili ma, že všetko je v poriadku a zákrok môžu realizovať. Problém nastal hneď na začiatku. Pri umŕtvení hlavy použili dve veľké dávky, ale tie mi nezabrali a ja som 5-hodinovú transplantáciu odtrpel v bolestiach, pretože som všetko cítil. Po polhodine som lekára prosil, aby zákrok ukončili, ale odvetil, že prestať nemôže, lebo mám otvorenú hlavu. Vzadu mi totiž spravil rez, odtiaľ vyberal vlasové korienky a navŕtaval mi ich na prednú časť. Dodnes mám z toho zákroku traumu, tento negatívny zážitok sa mi stále vracia a s pražskou súkromnou klinikou roky riešim reklamáciu. Transplantovali mi vlasy len na časť hlavy, vraj na celej hlave sme sa nedohodli. Ide mi o vrátenie peňazí a vyplatenie odškodného.

Z holej hlavy je dnes trend, prečo ste tak veľmi chceli transplantáciu vlasov?

Som kostymér a ľudia, ktorí ma poznajú, si všímajú, ako vyzerám, čo mám oblečené. Bol som ješitný acítil som sa pre svoje vysoké čelo zle. Už v mladosti som sa vybral do Moskvy, keď som sa dozvedel, že tam vymysleli lieky proti vypadávaniu vlasov. Ale nepochodil som. Lekár, ktorý sa tomu venoval, bol práve v Japonsku. Keď sa naskytla šanca riešiť to v Prahe, mal som našetrené peniaze a neváhal som. Dohodli sme sa na sume 70-tisíc korún.

Ani na chvíľu ste nezvažovali?

Keď po niečom túžite, máte na to peniaze, dostanete termín, ktorý nevyžaduje čakanie, viac neváhate. Mal som dôveru, veď išlo o lekárov zo súkromnej kliniky. Uvedomoval som si, že som diabetik, ale nenapadlo mi, že to so mnou môže byť ešte horšie. Bolo to pre mňa ponaučenie, už nikdy by som niečo podobné nepodstúpil.

V tom čase ste prešli na liečbu inzulínom?

Po tomto zážitku sa môj zdravotný stav výrazne zhoršil a skomplikoval. Bol to nápor na organizmus do takej miery, že som musel prejsť na inzulín. Bol som z toho nešťastný. Pichnúť si do tela niečo cudzie... myslím, že moje telo to zo začiatku neprijalo. Inzulín som nebral ako liek, ale ako otravu. Za tie roky s cukrovkou mám už všetko poškodené. Mal som obdobie, keď som denne bral 42 tabletiek. Neviem, či to zdravý človek pochopí, koľko to stálo peňazí a aký nápor na organizmus to je. Teraz užívam denne 17 – 18 rôznych tabletiek a je to o niečo lepšie. Ale stále mám pocit, že beriem lieky, ktoré by som brať nemusel. Žiaľ, nie som lekár, preto sa spolieham na to, čo mi predpíšu a nemám dobrý pocit, keď mi niektorá z tabletiek chýba.

Nespomenuli ste súkromný život.

Povedal som, že som sa oženil s divadlom. Vtedy na súkromie nebol čas. Horko-ťažko som dostal jeden deň voľna. Mal som nejaké vzťahy, ale neboli stopercentné, lebo som partnerke nemohol venovať dostatok času. Nevedel som si popri svojom pracovnom vyťažení predstaviť, ako by som zvládal ešte aj vzťah. Po revolúcii, keď sa otvorili hranice, som mal v pláne emigrovať. Počul som, že ľudia z môjho fachu si môžu v zahraničí lepšie zarobiť, aj preto som sa nechcel púšťať do vážneho vzťahu. Nakoniec som nikam neodišiel. A teraz si už vôbec neviem predstaviť, že by som mal vzťah. V dnešnej dobe hrajú veľkú úlohu peniaze. Z lásky sa už nikto nežení.

Máte blízkeho človeka, alebo niečo, čo vám spraví radosť?

Navrhujem kostýmy a špekulujem nad tým, ako by sa návrhy dali čo najlepšie zrealizovať. Takže moje potešenie jezase len práca. Kedysi som pravidelne chodieval do Istanbulu – mesta krajčírov. Ale aj do Tuniska a Egypta. Majú tam špeciálne materiály. Chodil som k nim po inšpiráciu, to bola moja radosť. Aj dnes sledujem módne trendy, občas zájdem na módnu prehliadku a ako divák do divadla.

Máte ako krajčír obľúbený materiál, alebo farbu?

Špecializujem sa na čiernu farbu. Aj pre spomienku na mamu, ktorá zomrela v pomerne mladom veku. Prišiel som aj o brata, keď mal 15 rokov. Čierna je symbolom môjho smútku za blízkymi. Mám rád aj bielu, aj pastelové farby, ale snažím sa ich vždy kombinovať s čiernou.

(jk)

Foto: Ivona Orešková

(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik č. 9-10/2011.)