Dáša Kráčalová (28) všetok svoj čas venuje predovšetkým deťom. V práci sa snaží krotiť hyperaktívnych chlapcov, ako inštruktorke mládežníckej organizácie Plusko jej záleží na tom, aby mladí formou zážitkových akcií rozoznali pravé hodnoty života. Vianoce posledné dva roky trávila s deťmi v detskom domove a uvažuje o profesionálnom rodičovstve. Pravidelne cvičí power jogu a nebyť jej farebnej inzulínovej pumpy, človeku by ani nenapadlo, že sa jej do života priplietla cukrovka.
Ako si sa dostala k mládežníckej organizácii?
Je to už 10 rokov. Po maturite som šla do tábora, kde ma oslovili, či by som nechcela prísť na akciu inštruktorov a následne ma pozvali na sériu školení pre inštruktorov. Dodnes to tak robíme, že keď nám niekto z účastníkov tábora sadne, oslovíme ho ako potenciálneho inštruktora. Stále je nás málo v porovnaní s tým, koľko nápadov na aktivity máme. Sme dobrovoľnícka organizácia, robíme to vo voľnom čase. Mnoho z nás má svoje zamestnanie, alebo študujú. Sú akcie, ktorým by sa bolo treba venovať systematicky aj rok popredu. My, ktorí sme organizáciu zakladali, všetci pracujeme a času je málo. Musíme si vychovávať mladších. Potrebujeme ich potiahnuť, motivovať, aby boli schopní niesť zodpovednosť, aby sa vedeli orientovať, čo, kde a s kým vybaviť. Každý rok si vytvoríme skupinku 10 nádejných inštruktorov.
Môže byť inštruktorom ktokoľvek, alebo na to treba isté predpoklady?
Určite pracovitosť a chuť robiť zážitkovú akciu. V lete chodíme do stanov, alebo sa snažíme čas stráviť menej tradičným spôsobom, ako je bežné, snažíme sa byť spätí s prírodou, robíme splavy, lozíme po skalách, doobeda pracujeme, poobede sa hráme. Takže dôležitá je pracovitosť, sympatizovanie s týmto „stanovým“ životným štýlom, schopnosť dávať niečo ľudom a učiť ich, aj keď sú to možno len drobné skúsenosti, ale v tínedžerskom veku sú mladí citliví a ešte sa len hľadajú. Aktivity, ktoré robíme, majú prvky zážitkovej pedagogiky. Dá sa to docieliť pomocou hier, športových, tvorivých, intelektuálnych. Človek spoznáva na jednej strane sám seba, ale aj seba v rámci skupiny. Zážitok, ktorý prežije, v ňom pretrváva.
Ako by sa dal priblížiť zážitok na vašich akciách?
To je individuálne. Stále tvrdím, že je problém opísať to, lebo zážitok je neprenosný. Niektoré veci, ktoré ľudia prežijú, sa im odkrývajú až postupne, keď do tej mozaiky zapadnú iné, ďalšie situácie. Napríklad keď sme v nejakej lokalite, kde máme prístup k zrúcanine hradu, vieme pri nej spraviť atmosféru so sviečkami, privedieme tam mladých so zviazanými očami a keď to zrazu zbadajú, majú zážitok, ktorý v meste len tak nenájdu. Kedysi boli ľuďom podobné veci bližšie a prirodzenejšie.
Je šanca presvedčiť znudených mladých ľudí, aby zmenili hodnoty, pochopili, čo je dôležité?
Na mladých je dobré to, že sú prístupnejší novým veciam. Stane sa, že príde niekto, kto pôsobí ako mestská – ako sa hovorí – pipenka, ale počas hier sa ukáže, že je v nej potenciál niečoho dobrého. Mali sme v tábore chalana, ktorý má veľmi bohatých rodičov, môže si dovoliť to, čo iní nie, no bolo na ňom zároveň niečo veľmi sympatické. Málokedy je niekto z účastníkov zaskočený našimi táborovými podmienkami, ale ľudia niekedy narazia na vlastnú hranicu komfortnosti. Sme zvyknutí na samozrejmosti ak osplachovací záchod, teplú vodu, ktoré na našich stanových kempoch nemáme. Ak pri táborení máme elektrinu, sprchu si napríklad postavíme sami z toho, čo donesieme. Vodu naťaháme hadicami. Keď svieti slnko, voda v sude sa cez deň zohreje a máme teplú sprchu. Ale je to vec náhody, prírody a počasia.
Podľa čoho si vyberáte lokality na tábory?
Vždy hľadáme niečo ďalej od mesta, potrebujeme zdroj čistej vody, pozeráme, či je tam lúka, les a možnosť zmysluplnej práce na doobedie. To sú základné kritériá, ktoré máme. Niektoré lokality súvisia s naším táborením spred 10 rokov. Vtedy sme sa skontaktovali s Liptovským múzeom, ktoré má v správe viacero pamiatok a miest. Odporučili nám Likavu, je tam pod hradom staršia búda s chladničkou a elektrinou. Okolo si postavíme stany a táboríme. Robili sme tábor aj v skanzene v Pribyline. Mali sme lokality, na ktoré dal tip niekto z nás, alebo rodičia mali v okolí chalupu, napríklad v Ľubine. Pred ôsmimi rokmi sme boli v Banskej Belej. Tam je krásna lúka, okolo lesy, bača s ovcami... krásny kus prírody. Bývali sme v stanoch, elektrina nebola, pomerne tvrdé podmienky, ale bolo tam krásne.
Ako máte vyriešenú otázku bezpečnosti?
V zážitkových táboroch nerobíme nebezpečné aktivity a život ohrozujúce už vôbec nie. Ak prídu nejaké lanové prekážky, robia to školení ľudia. Keď robíme horotábory, kde je hlavnou témou lezenie, alebo organizujeme splavy riek, sú tam inštruktori, ktorí majú externé školenia s certifikátmi, takže sú pripravení na zvládnutie situácií, ktoré by mohli nastať. Myslím si, že ani jeden inštruktor si netrúfne na veci, ktoré by nezvládol. Nerobíme žiadne adrenalínové aktivity.
Čo ti dáva práca inštruktorky?
Mne osobne to dalo veľmi veľa. Mala som 18-19 rokov keď som začínala. Vyvíjala som sa, ujasňovala som si hodnoty, pomohlo mi to po vnútornej, osobnostnej stránke. Za ten čas som vyskúšala mnoho vecí, dokonca viesť jednu sekciu aj menší tím ľudí, hoci si myslím, že byť lídrom nemám v sebe prirodzene dané. Ale vďaka všetkému, čo som zažila, viem, čo mi ide, a čo sa ešte musím naučiť.
Čo také?
To sú osobné veci, o ktorých nie je jednoduché hovoriť. Ale zamýšľam sa napríklad nad tým, ako správne motivovať ľudí k manuálnej práci, keď sa v tábore vyskytnú pomocné práce okolo hradu. Jednak treba vedieť, ako používať pracovný nástroj a ako to naučiť toho druhého. Nemôžem povedať, že som dobrý pedagóg, lebo stále sa nájdu veci, ktoré môžem vylepšovať. Mám rezervy vo vedení ľudí, na to treba veľmi veľa zručností, nielen manažérskych, ale aj pedagogických a ľudských.
Musela si niekedy prekonať sama seba?
Na Lipnici je krásne miesto, kde je kameňolom a veľký zráz. V rámci jednej hry bolo odtiaľ treba skočiť do studenej vody dole do lomu. Stála som tam asi polhodinu a bol to pre mňa veľký boj. Veľmi som sa bála skočiť, ale nakoniec som to spravila. Druhý raz by som to už asi neurobila. ☺ Alebo sa bolo treba spustiť po lane, ktoré bolo vysoko natiahnuté a končilo sa v lome. Videla som pred sebou ľudí, ktorí to zvládli, vedela som, že to pôjde aj mne, ale musela som si počkať na svoj moment, prekonať sa a potom sa spustiť. Práca inštruktora nie je platená, peniaze zháňate cez granty.
Čo ťa drží pri tejto dobrovoľníckej činnosti?
Práve teraz som v takom zvláštnom období, že prehodnocujem, čo ďalej. Robím v školstve, kde práca stále nie je adekvátne ohodnotená, a zároveň som dobrovoľníčka. Rozmýšľam, či voľný čas nezužitkovať tak, aby som z toho mala nejaký finančný príjem. Na to sa nabaľujú ďalšie veci, ktoré s mojím vekom logicky súvisia. Ale čo ma dlho udržalo a čo ma drží pri dobrovoľníckej práci, sú ľudia. Partia, s ktorou veci pripravujeme a ľudia, pre ktorých to robíme. Vidieť tú radosť a spokojnosť v očiach je dobrý pocit. Viem, že čo mladí zažijú na našich akciách, bude pre nich s odstupom času dôležité. Spomenula si, že pracuješ v školstve.
Čo presne robíš?
Som vychovávateľka v prevýchovnom zariadení. Pracujem s 10- až 15-ročnými chlapcami, ktorí sú hyperaktívni, majú poruchy pozornosti, problémy so správaním, zvýšenú agresivitu, impulzivitu. Majú na rováši aj agresivitu voči rovesníkom, niektorí aj voči pedagógom, veľa neospravedlnených hodín, záškoláctvo. Sú to do očí bijúce veci, ale ešte nie sú priestupkami. Sme dobrovoľné preventívne zariadenie, takže rodičia rozhodnú, že chcú k nám dieťa umiestniť. To znamená, že nemajú súdom nariadenú ústavnú prevýchovu. Chlapci sú doobeda v škole, poobede prebieha výchovná, resp. prevýchovná činnosť. V noci nastupujú do služby noční vychovávatelia. Pre deti je zariadenie viac-menej uzavretý priestor, ale majú možnosť dostať sa domov, ak niečo pre to urobia. Každý deň sú hodnotení bodmi a týždenne dosiahnu podľa svojho správania nejaký stupeň.
Ako sú vyrovnaní s tým, že ich k vám rodičia dovedú?
Oni sú nedobrovoľní klienti, aj keď sme dobrovoľné zariadenie, čiže je to trochu zvláštne. Ich rodičia sa rozhodnú dobrovoľne, ale deti to tak, samozrejme, necítia. Treba ich motivovať, aby si zvykli. Nájdu si kamarátov aj záľuby, začlenia sa do kolektívu, ale stále je tam ten pocit, že u nás musia byť, a tešia sa na moment, keď odídu.
Ako dlho u vás zostávajú?
Je to individuálne. Najkratšie sme mali chlapca na dva mesiace. Odišiel na žiadosť rodičov. Najdlhšie máme jedného chlapca pomaly už dva roky. Nie preto, že by sa nedal zvládnuť. Je to o vonkajších okolnostiach. Jeho mama má zdravotné problémy a je pre ňu pohodlnejšie, že dieťa je u nás. On to zvláda celkom dobre, nie je frustrovaný, nepribúdajú problémy v správaní, ale nie je to pre neho ideálne prostredie. Celkovo na dosiahnutie výsledkov potrebujú deti čas polrok až rok, je to individuálne. Prepúšťame ich väčšinou kvartálne, k štvrťroku, polroku, alebo na konci školského roka. Mnohokrát berú naše zariadenie ako väzenie, aj keď nie sme žiadna polepšovňa. Skúšam si predstaviť, ako to asi vyzerá, keď sa stretne skupinka hyperaktívnych chlapcov. Občas pohroma. Keď sa v rámci skupiny vytvorí malá skupinka a začne fungovať davové myslenie, pri ktorom sa, samozrejme, oslabí zodpovednosť za osobné správanie, vtedy to začne byť zaujímavé. Chalani vedia, že v našom zariadení ide o ich zlepšenie, rodičia im vysvetlili, že sú u nás na určitý čas a keď sa zlepšia, pôjdu domov, ale napriek tomu vzniká tlak na ich psychiku. Stáva sa to najmä po prázdninách, že sa potrebujú vybiť.
Nebojíš sa fyzického útoku?
Ich reakcie môžu byť a aj sú nezvyčajné, ale fyzického napadnutia sa neobávam. Zato na mňa stále skúšajú svoje taktiky podľa toho, ako sú naučení z domu. Z toho je veľmi cítiť, kto má aké rodinné pozadie. Vo väčšine prípadov ide o to, že rodina zlyhala, alebo situáciu nezvládla, že bolo treba z ich strany zvoliť iný prístup. Niektorí rodičia to často cítia tak, že oni s deťmi doma problém nemajú, ale často je to preto, že sú ľahostajní, mnoho vecí neriešia a nechajú dieťa robiť si svoje. Potom od neho niekto niečo požaduje a dieťa začne byť agresívne. Treba si uvedomiť, že hyperaktívne deti majú organické poškodenie mozgu. Je to fakt, s ktorým treba počítať. Keď sa skombinuje ich impulzivita a znížená miera frustračnej tolerancie, je to naozaj zaberák na psychiku.
Dostala si sa niekedy do situácie, keď ti nebolo všetko jedno?
Vychovávateľ by mal zvládnuť rôzne situácie, ale keďže aj ja som len človek, cítim v určitých situáciách rezervy. Raz som stratila rešpekt jednej mini skupiny. V takej chvíli si chalani robia, čo chcú, nech hovorím čokoľvek, pre nich akoby som tam ani nebola. Zastaviť ich agresivitu, či celkovo nevhodné správanie je pre mňa ťažké. Bezmocnosť v takej situácii nie je dobrá, ale pociťujem ju, keď neviem reagovať. Zvládnuť podobné situácie sa dá naučiť, ale to sú veci, ktoré ma ešte čakajú.
Vždy si chcela robiť podobnú prácu?
Vyštudovala som sociálnu prácu a chcela som robiť vychovávateľku v detskom domove alebo v reedukačnom zariadení, ale musím povedať, že som si to predstavovala inak. Hlavne som si veľmi verila, že zvládnem aj hraničné situácie, že v tom budem dobrá. Keď potom tie situácie prišli, zistila som, že v niečom síce som dobrá, ale niečo ešte neviem. S deťmi a mladými chcem pracovať určite, ale neviem, ako dlho vydržím v tejto práci. Je to pre mňa stále výzva, čo všetko zvládnem.
Myslíš, že zužitkuješ niečo z výchovnej práce do budúcnosti pre seba, keď raz budeš mať deti?
Určite by som nechcela mať hyperaktívne dieťa ☺, ale to sa nedá ovplyvniť. Je to náročné na výchovu. V takom prípade by sa mali rodičia zmobilizovať. Otcovia sú s naším zariadením v menšom kontakte a mamy sú už unavené. Niekedy je pre ne ťažké prijať radu, inokedy je náročné nájsť vôbec nejakú radu. Musia často poprieť to, čo je pre ne z materského hľadiska prirodzené, a sú nútené hľadať spôsoby, ktoré im nie sú úplne vlastné, no pre dieťa sú dobré. S tým mám problém aj ja ako vychovávateľka. Prirodzene, niečo v sebe mám, na niektorých to funguje, ale na iných nie. Mala by som možno viac argumentovať, byť dôslednejšia, nedovoliť niektoré veci, nevoliť pasivitu, ale aktivitu – a nie vždy sa mi to podarí.
Nebývaš z práce nadmerne unavená?
Ako denná vychovávateľka pracujem od 13.00 do 20.00. Únava? Keď je skupinová atmosféra pokojná, čo znamená len pár konfliktov denne, je to v pohode. Len čo sú chalani rozladení, nie dobre nastavení a nedarí sa mi stopnúť ich nevhodné aktivity, je to, samozrejme, ťažké. To potom rozdýchavam jeden deň. Je to náročná práca, treba si strážiť psychohygienu. V našom zariadení majú denní vychovávatelia pracovné dni buď v pondelok, stredu a cez víkend, alebo v utorok, štvrtok a piatok.
Prekvapia ťa chlapci niekedy v dobrom slova zmysle?
Prekvapia ma aj milo, niekedy sa schuti zasmejem, ale je dôležité, aby to nebrali ako výsmech. Aby som sa smiala nie na nich, ale s nimi. Na to sú veľmi citliví. Pri tejto práci je pre vychovávateľa dobré byť sám sebou a vytvoriť si vzťah s deťmi, dať im najavo, že ich má človek rád, treba určitú láskavosť a lásku kombinovať s prísnosťou, ale nie s takou, že na dieťa nakričím, keď spraví niečo zle. Skôr mám na mysli prísnosť v zmysle dôslednosť, aby sa naučili niesť dôsledky za svoje činy. Aj s trestami treba narábať citlivo. Fyzicky trestať nemôžeme, za telesné tresty sa považujú aj drepy či kliky. Ja radšej zvolím zákaz obľúbenej hry či pozeranie televízie, než by som dieťaťu znížila bodové hodnotenie. Tým by som ho odsúdila na určitý stupeň a jeho dovtedajšia snaha by padla. Už by nedosiahol prvý stupeň a nedostal by sa domov. Aj trestať treba správne a musí byť jasné, za čo to je. Aby si dieťa uvedomilo, že nekonalo správne.
Takmer som sa zabudla spýtať na cukrovku. Odkedy ju máš?
Mám ju piaty rok, od vysokej školy. Prišlo to sčista-jasna. Veľmi som schudla, veľa som pila, chodila som často na záchod, mala som gynekologické problémy, cítila som sa unavená. Na internáte v susednej bunke bývalo dievča, ktoré malo rok cukrovku 1. typu. Od nej som mala dosť veľa informácií. Kým som šla k lekárovi, spravila mi glykémiu na svojom glukometri a vyšlo mi 33,3! Zdalo sa jej, že takú hodnotu glukometer ani nemôže namerať. K obvodnej som šla rovno s tým, že mám pravdepodobne cukrovku. V nemocnici ma nastavili na inzulínové pero, teraz som na inzulínovej pumpe. Chcela som ju hlavne preto, aby sa mi zlepšili výsledky, oddialili sa komplikácie a aby som svoj liečebný režim čo najviac priblížila bežnému životu.
Ako si cukrovku prijala?
Na začiatku to bola pre mňa výzva, ako to všetko zvládnuť. Bola som dosť disciplinovaná, so všetkým som sa radila, vážila som si potraviny, naučila som sa reagovať na hypo aj hyper. Asi rok som bola dosť dôsledná, no neskôr som nadobudla pocit, že ma to tak nejako obťažuje, že nemám výsledky, o aké sa snažím. V súčasnosti uvažujem nad zdravím ako hodnotou. Priznávam, že by som chcela byť zdravá. Bežný život s cukrovkou síce nie je nič komplikované, ale ide o to, čo by mohla spôsobiť časom, aké dôsledky by mohli prísť.
Voľného času veľa nemáš. Je niečo, na čo si ho nájdeš vždy?
Na šport si musím vždy nájsť čas. Dlho som sa venovala aerobiku a pred dvoma rokmi som začala s power jogou. Najviac z celého cvičenia si užívam relaxáciu. ☺
Súkromie si zatiaľ nespomenula. Čo priateľ?
S partnerom Andrejom sme sa spoznali cez dobrovoľnícku prácu. Poznal ma už s cukrovkou, veľa o tom nevedel, ale prirodzene sa do toho dostal. Dokonca vyskúšal byť týždeň bez sladkostí, ktoré má rovnako ako ja veľmi rád. Sme v rámci mládežníckej organizácie v sekcii, ktorá sa venuje deťom z jedného detského domova. Sú tam deti, ktoré mi veľmi pripomínajú tie naše z preventívneho zariadenia, hyperaktívne a so životnými skúsenosťami, ktoré nie sú typické pre bežné šťastné detstvo.
Nie je to priveľký nápor na emócie, byť neustále medzi deťmi, ktoré majú istým spôsobom nejaký problém?
Pracovala som aj s telesne postihnutými, aj pre Úniu nevidiacich a slabozrakých Slovenska a mnohí ľudia sa ma pýtajú, či mi ľudí s postihnutím nie je ľúto. Myslím si, že s ľútosťou k tejto práci netreba pristupovať. Nemôžem sa nechať prevalcovať vlastnými myšlienkami. Potrebujú niečo iné ako ľútosť. Aj pri dospelých s postihnutím hľadáme spôsob, aby sme aktivity, na ktoré sme zvyknutí, mohli robiť aj s nimi. Niekedy si uvedomím paradox, že mládež sa hrá radšej ako deti, ktorým by to malo byť vlastné. Naše deti z detského domova majú radai „hlivenie“ a zvyknú byť doslova len tak vyvalené niekedy v chatke, púšťať si hip-hop a rap, hoci sú v prírode. Keď ich chceme zapojiť do hry vonku, treba ich motivovať.
Plánuješ vlastné deti?
Deti zatiaľ neplánujem, partner to ešte v sebe nemá, necíti to tak. Zatiaľ na to nie sú všetky okolnosti ideálne. Uvažujem aj o profesionálnom rodičovstve. Uvidím, ako sa to v budúcnosti vyvinie.
(jk)
foto: Ivona Orešková
Zverejnené v časopise Diabetik 3-4/2009