Koľko rokov sa dá prežiť s cukrovkou? Na túto otázku nie je jednoznačná odpoveď, pretože záleží aj na tom, kedy sa u koho cukrovka prejaví. Pani Mária Kravecová (78) má diabetes úctyhodných 64 rokov a hoci štatistiky o trvaní diabetu k dispozícii nemáme, s veľkou pravdepodobnosťou je v tomto ohľade rekordérkou Diagnózu diabetes mellitus jej stanovili ako 14-ročnej. Písal sa rok 1948.
Na vtedajšiu dobu ste museli byť pre lekárov raritou.
Bola to rarita, u nás v Malackách boli vtedy len traja diabetici, ale všetci mali viac ako 60 rokov. Vtedy sa cukrovka nedelila na 1. a 2. typ. V štátnej nemocnici ma lekári chodili obdivovať, čo som to za prípad, taký drobec s cukrovkou. V štátnej nemocnici neboli voľné lôžka, ale báli sa ma pustiť domov, keď videli, aký mám vysoký cukor. Tri dni som ležala na nosítkach v nemocničnej kúpeľni, lebo nebola voľná izba.
Akú liečbu vám poskytli?
Spravili všetky vyšetrenia, či ide naozaj o cukrovku a hneď ma nastavili na inzulín. Naučili ma, ako si ho mám pichať. V jednej striekačke sa inzulíny premiešali a raz za deň som si dávku pichla. V nemocnici som strávila dva týždne a okrem iného som sa dozvedela, že nikdy v živote nemôžem jesť sladké. Ja som si to zobrala k srdcu s tým, že keď nikdy, tak nikdy. Prišiel však termín kontroly, na ktorú mi kázali prísť nalačno. Ráno som si pichla inzulín, ale nič som nezjedla. Nikto mi pri odchode z nemocnice nepovedal, že môžem mať hypoglykémiu. Z Malaciek do Bratislavy to v čase parných lokomotív trvalo takmer dve hodiny. Cukor mi zatiaľ klesal a keď sme prišli k lekárovi, ten zostal zhrozený. Až vtedy som sa dozvedela, že nejesť a pichnúť si inzulín je nebezpečné.
Nosili ste odvtedy so sebou sladkosť ako prvú pomoc?
Ani po tom zážitku som si neosvojila zvyk nosiť pri sebe cukor ako poistku, až keď som sa vydala. Manžel na tom trval, lebo som raz mala takú hypoglykémiu, že musel zavolať sanitku. Teraz, keď som už sama, dávam si veľký pozor, ale sem-tam sa mi stane, že mám nízky cukor, hoci nič výrazné necítim. Som veľmi rada, že sú glukometre a že keď si 4x denne pichám inzulín, môžem si pravidelne zmerať cukor.
Čo na cukrovku hovorili ľudia z okolia?
Zo začiatku nevedeli nič, vtedy to bolo tabu, hovoriť u nás na dedine, že mladé dievča je choré a má cukrovku. Až posledných 15 rokov prišiel trend, že o cukrovke treba hovoriť, aby ľudia z okolia boli informovaní a vedeli v prípade potreby pomôcť. Raz ma asi 16-ročnú doviedol domov poštár, lebo som sa tackala a on rodičom povedal, že mi asi niekde ponúkli pohárik alkoholu. Mama mu vysvetlila, že pohárik v tom nebude, ale že mám cukrovku a možno som hladná. Dali mi cukor a o chvíľu to prešlo. Ale ja som aj tak stále tvrdila, že mi nič nie je. Mala som v sebe silno zafixované, že sladké si nikdy nemám dávať.
Manželovi ste diagnózu prezradili hneď po zoznámení?
Celkom na začiatku som mu to nepovedala, až po 2-3 mesiacoch, keď sa vyslovil, že to so mnou myslí vážne. Bolo to v roku 1955. Povedala som mu všetko od A po Z, dala som mu diabetickú knižku. Kázala som mu prečítať si ju a dať ju aj rodičom, aby vedeli, o čo ide. Chvíľu som čakala, čo bude, keď si prečíta podrobnosti a čo povedia jeho rodičia. Otec mu povedal: „Je to tvoja vec. Keď sa ti dievča páči a myslíš si, že bude dobrá manželka, my nemáme proti tomu nič. Mohol by si si zobrať niekoho, koho by sme ti my vyhliadli a možno by si nebol šťastný. To by bola pre nás ťažká rana.“ Nasledujúci rok sme sa vzali a boli sme spolu skoro 47 rokov, až do manželovej smrti.
Mali ste spolu deti?
Mali sme spolu dvoch synov. Prvý sa narodil po 2 rokoch od svadby, druhý za necelých 6 rokov. Ani v tehotenstve som sa nevyhla problémom. Obaja synovia sa narodili predčasne, pri druhom som v piatom mesiaci tehotenstva dostala hepatitídu.
Hovorili ste so synmi o cukrovke?
Deti to vedeli, odkedy dokázali chápať. Vedeli, že si pichám injekcie, ale ja som sa nikdy netvárila ako chúďatko, lebo som chorá. Brala som to ako fakt, hoci mi nebolo jasné, prečo som cukrovku dostala. Nikto v širokej rodine ju nemal. Raz mi jeden diabetológ povedal, že možno v tom zohrala úlohu moja nízka váha po narodení, mala som len kilo a pol. V 45. roku som zažila nálety, bomby padali raz tu raz tam. Veľmi som sa vtedy bála a možno aj stres spôsobil svoje.
Čomu ste sa venovali pracovne?
Pracovala som ako zdravotná sestra, celý život som bola v nemocnici a medzi ľuďmi. V Malackách som robila v ambulancii, v r. 73 sme sa presťahovali do Bratislavy, kde som 23 rokov robila na internom oddelení. Po 25 rokoch sme sa vrátili naspäť do Malaciek.
Aký máte teraz po rokoch program dňa?
Ja už toho veľa nenarobím, sem-tam si idem nakúpiť s vozíčkom, lebo mám amputované prsty na nohách a nemám dobrú stabilitu. Silne pociťujem, že moja sila je už v čudu. Veľké veci za mňa urobí a vybaví syn s nevestou.
Ako ste vnímali novinky v liečbe?
Všetky novinky ma vždy potešili a keď mi prvý raz ponúkli striekačku z umelej hmoty, alebo mi skúšali nové inzulíny, vedela som, že pokrok ide dopredu. Glukometer mám už niekoľko rokov. To bol pre mňa hotový zázrak. Priniesol mi väčšiu spokojnosť, lebo predtým som nikdy nevedela, či mám cukor nízky, či vysoký. Skúšali ma nastaviť aj na inzulínovú pumpu, ale slabo vidím a jednotky by som si na nej naťukať musela. Okrem toho dosť zabúdam, takže by som si nebola istá, či som ich navolila, alebo nie. Pumpu som vrátila s poďakovaním, že radšej budem používať inzulínové pero.
Cítiť z vás, že cukrovku neberiete ako nešťastie.
Nikdy som cukrovku nebrala tragicky, to skôr manžel, alebo moji rodičia. Nikdy mi to síce priamo nepovedali, ale ja som cítila, že ma ľutujú. Aj pre cudzích som bola chúďatko, lebo si musím pichať inzulín. Pre mňa je inzulín najmenšie zlo. Horše sú cievy, pamäť, komplikácie s nohami, srdce. Ale beriem to tak, že každý má nejakú diagnózu a nikdy som nelamentovala. Keby mi niekto povedal, že si vezme moju cukrovku a ja si mám vziať jeho zdravie, váhala by som. Ktovie, čo je v inom človeku skryté a ja už s tou mojou cukrovkou nejako dožijem.
Hovoríte si niekedy odhady, koľko sa dožijete s cukrovkou?
Nie, nehovorím si to, ale keď som bola mladá, želala som si, aby som sa dožila aspoň do 50-tky, kým budú deti dospelé. Keď som sa jej dožila, už som nad tým viac nerozmýšľala, boli aj iné starosti v živote. Ale niekedy si hovorím, že mama mala blízko 80-tky keď zomrela, otec 79. Ja už budem mať 78 rokov a myslievam na to, že cukrovka nebude donekonečna dobrá, že takých ľudí ako ja, čo majú cukrovku tak dlho, nie je veľa. Myslím si, že mám veľmi dobrého anjela strážneho, ktorý nado mnou bdie. Dočítala som sa, že je to Rehail. Bdie nad zdravým a dlhým životom. Myslím si, že po toľkých rokoch s cukrovkou už dlhý život mám.
Takže koniec života nie je pre vás jediná téma, ako pre niektorých starých ľudí?
Nie, ale mám pripravené veci a moji blízki vedia, že keby so mnou bolo zle, nechcem zomrieť bez spovede. Mám pripravený biely obrus, sviečky, oblečenie, ktoré mi majú obliecť. Vedia, kde to mám uložené, aj peniaze na pohreb sú nachystané, aby rodina nemusela platiť zo svojich. Ktovie, či by toľko mali, však aj pohreb je dnes drahý. Mám všetko nachystané, ale nemyslím na smrť a nelúčim sa so svetom.
Vyjdete finančne z dôchodku pri dnešných doplatkoch za lieky?
Na inzulín sa podľa mňa veľa nedopláca a nebyť inzulínu, tak by sme my cukrovkári boli už na pravde božej. To je to najdôležitejšie, čo musím mať. Niektoré lieky by som možno brať nemusela, dali by sa obmedziť, ale keď mi ich lekár predpíše, vyberiem si ich. Na doplatkoch zaplatím okolo 30 eur, ale neberiem to ako tragédiu. Nenariekam, aké je to drahé. Dôchodok nemám veľmi vysoký, ale sem-tam sa mi podarí niečo odložiť. Bola som vychovaná k šetrnosti.
(jk)
(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 7-8/2011.)