Ing. ALFRED STADLMANN, CSc.
80 rokov, 50 rokov má cukrovku
Ako si spomínate na chvíle, keď vám zistili cukrovku?
Bolo to v roku 1963. Pamätám si, že po chrípke som naraz schudol 6 – 7 kilogramov. Manželka ma poslala na pľúcne, myslela, že mám tuberkulózu. Tam som povedal, že veľa pijem a stále som smädný. Keď som odovzdal moč a sestrička mi povedala, že mám cukrovku, spýtal som sa, čo to je. Nič mi to nehovorilo. Podrobnosti mi vysvetlil pán doktor Sečanský, v tom čase jediný diabetológ v Bratislave. Vtedy bolo v meste možno 2 000 diabetikov, dnes 20-tisíc. Uvedomil som si, že je to ochorenie na celý život. Musel som preto zmeniť svoj životný štýl a to sa mi až do dnešného dňa darí dodržiavať. Základom bolo zvládnuť dodržiavanie sacharidových jednotiek v dennom stravovaní.
Ako vás liečili?
Najskôr tabletkami, ale bolel ma z nich žalúdok, tak sme prešli na inzulín. Dostal som kovovú striekačku s tým, koľko inzulínu chcem natiahnuť, toľko vzduchu do nej musím natlačiť. Keď som šiel po 20 – 30 rokoch od zistenia cukrovky na kontrolu očí, pani lekárka nechcela veriť, že mám tak dlho cukrovku. Bolo to aj vďaka kvalitnému inzulínu, ktorý mi doprial môj doktor. S revolúciou prišlo veľa noviniek v liečbe. Vďaka tomu máme glukometre a ja si meriam glykémiu 3-4-krát denne pred jedlom. Prúžky si musím dokupovať, ale nevadí mi to. Glykovaný hemoglobín mám od 6,2 do 6,8 %.
Nikdy sa nedostavil pocit, že cukrovka je prekážka?
Doktor Sečanský mi vysvetlil, že to je stav, nie choroba. Za celých 50 rokov som ani jeden deň nebol v nemocnici pre cukrovku, hoci som mal infarkt aj mozgové príhody, ale to je všetko. V práci nikto nevedel, že mám cukrovku. Často som cestoval do zahraničia a nemal som problémy. Každému diabetikovi hovorím, že životospráva je základný režim dňa a že keď vám najviac chutí, vtedy musíte prestať jesť. Cukrovka je disciplína ako remeň. Mojím mottom pri jej zvládaní je nikdy sa nevzdávať a pomáhať.
Aké boli vaše aktivity v organizácii pre diabetikov?
Po registrácii Zväzu diabetikov Slovenska na MV SR a na ustanovujúcej členskej schôdzi sme v roku 1990 s pani Štepánkovou ako predsedníčkou a mnou ako tajomníkom založili ZO ZDS Bratislava 1. Uvedomil som si, že aj toto je jedna z foriem pomoci diabetikom v okolí. Od r. 2000 do r. 2007 som vykonával funkciu člena revíznej komisie, neskôr kontrolnej komisie. V roku 2007 ma zvolili za viceprezidenta. Bol som aj hospodárom a až do zrušenie ZO ZDS Bratislava I, II, III v roku 2012 pokladníkom.
VIERA MRIŽOVÁ
68 rokov, 62 rokov má cukrovku
Nedávno ste oslávili 68. narodeniny. Ako dlho máte cukrovku?
S diabetom žijem už 62 rokov. Pamätám si na zážitok, keď sa u susedovcov odrhol splašený kôň, ja som vtedy bola vonku. Veľmi som sa zľakla, tak som mnou bežali k lekárovi, kde okrem iného skontrolovali aj moč a zistili, že je v ňom cukor. V nemocnici sa o mňa staral pán primár Finďo a posledných 25 rokov chodím k pani doktorke Okapcovej.
Ako ste v detskom veku vnímali diabetes?
Pre 6-ročné dieťa a vtedajšie možnosti medicíny to nebolo jednoduché. Od začiatku som mala nasadený inzulín. Spomínam pri tom na moju mamu, ako každý deň vyvárala striekačky a ihly, čo si dnešní mladí diabetici už vôbec nedokážu predstaviť. Ako 12-ročná som bola na liečení v Diabetologickom ústave v Ľubochni a liečenie som aj v dospelosti niekoľkokrát opakovala. Pred 8 rokmi som tam dostala inzulínovú pumpu a hneď sa mi zjednodušila a zlepšila liečba aj kvalita života.
S akými reakciami na ochorenie ste sa stretávali v okolí?
Som zdravotná sestra, celý život som robila v kúpeľoch. Skôr som diabetes zatajovala a nechválila som sa tým. Prešlo veľa času, kým som sa s tým zmierila tak, že som o cukrovke dokázala hovoriť. Mala som aj nepríjemné hypoglykémie. Raz dokonca na hranici života a smrti. V práci som sa ocitla v hypoglykemickej kóme a už som videla svetielko na konci tunela. Niekto „tam“ mi však povedal: „Ty sem ešte nepatríš.“ To už mi do tela prúdila glukóza, ktorú mi primár pohotovo podal. Po rokoch s cukrovkou mám na všetko iný pohľad. Najšťastnejšia som z toho, že mám zdravú dcéru.
Vyhľadávate spoločnosť iných diabetikov?
Už mnoho rokov som korešpondenčnou členkou Zväzu diabetikov Slovenska a zúčastňujem sa na rekondično-integračných a rehabilitačných pobytoch. Zo stretnutí so známymi ľuďmi, ktorí majú podobné problémy, mám vždy dobrý pocit. Rada by som sa však stretla s takými dlhoročnými diabetikmi, ako som ja. Tých, čo majú cukrovku 50 rokov, je viacero, ale takých ako ja nepoznám.
JÁN ŠVOLÍK
65 rokov, 51 rokov má cukrovku
Ako ste reagovali, keď vám zistili cukrovku?
V tom čase sa mi zrútil celý svet. Dovtedy som ani nechyroval, čo je to vlastne za chorobu. Nepoznal som nikoho s týmto ochorením. Najviac ma trápili uplakané oči mojej už nebohej mamičky. Nabral som odvahu, hoci som netušil, čo ma čaká, a mamičku sa mi podarilo ubezpečiť, že si určite pomôžem a nech sa o mňa nebojí. Tento sľub mám pred očami celý život a plním ho doposiaľ.
Ako vznikla vaša spolupráca so Zväzom diabetikov?
V roku 1990 ma MUDr. Sitarovská poslala do Bratislavy na ustanovujúce stretnutie diabetikov a do mesiaca v Leviciach vznikla základná organizácia Zväzu diabetikov Slovenska. Na dlhé roky som sa stal jej predsedom. Začal som pracovať aj v ústredných orgánoch Zväzu, a to ako člen Ústrednej rady, neskôr predsedníctva. Zastupujem aj diabetikov v Národnej rade občanov zdravotne postihnutých.
Je o vás známe, že aktívne edukujete. Čo je obsahom stretnutí s pacientmi?
V roku 2011 som úspešne ukončil prvý stupeň vysokoškolského štúdia na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v špecializovanom odbore edukátor pre klientov s DM. V mojom regióne navštevujem a starám sa o diabetikov a edukujem ich. Pomáham aj Červenému krížu, Jednote dôchodcov a domovom dôchodcov. Mojím životným krédom je, aby sa pacienti s týmto ochorením vyhli komplikáciám spojeným s týmto ochorením a oddialili ich nástup v maximálnej možnej miere. Presviedčam ich o zmene životného štýlu v ich prospech a potrebe mať čo najviac vedomostí o diabete, aby sa každý mohol stať zodpovedným za kompenzáciu svojho ochorenia.
Čerpáte aj z vlastných skúseností s cukrovkou?
Ja sám som zistil, ako veľmi je dôležité vedieť si 24 hodín denne pomôcť a vyriešiť problém akéhokoľvek druhu. Moje telefónne číslo má veľké množstvo diabetikov a ich rodinných príslušníkov, ktorí moje služby a pomoc využívajú. Pre mňa bolo, je a bude zadosťučinením akékoľvek poďakovanie. Aj keď som dôchodca a cukrovku mám 51 rokov, cítim sa byť potrebný a necítim sa byť sám.
IVAN LENORÁK
56 rokov, 50 rokov má cukrovku
Aké boli vaše začiatky s diabetom?
O svojom ochorení som sa dozvedel pred nástupom do prvej triedy základnej školy v roku 1963, tak som strávil dva letné mesiace v nemocnici. Za mnohé vďačím pani prof. Dagmar Michalkovej, DrSc., ktorá ako prvá začala s edukáciou diabetikov a naučila aj mňa, ako sa popasovať s týmto ochorením.
Menila sa nejako vaša liečba?
Z obdobia, keď sa striekačky doma sterilizovali, meranie glykémie v domácom prostredí neexistovalo, cez jednorazové striekačky a inzulínové perá som postúpil v liečbe až k súčasnej inzulínovej pumpe. Vždy však bolo dôležité skĺbiť príjem a výdaj energie. To je možné len vtedy, ak sa diabetik neustále učí o svojom ochorení. To bolo a je moje krédo.
Obmedzovalo vás ochorenie v niečom?
Vďaka uvedomeniu si skutočnosti, že len diabetik, ktorý sa zaujíma o svoj zdravotný stav, môže viesť plnohodnotný život, som nepociťoval závažné obmedzenia – či už v práci, alebo mimo nej. Vďaka ochoreniu som spoznal veľa vzácnych ľudí, diabetikov, spolužiakov na vysokej škole, alebo lekárov a sestier.
Ste predsedom jednej zo základných organizácií ZDS. Nie je to niekedy náročné?
20 rokov pracujem vo Zväze diabetikov Slovenska, kde môžem svoje poznatky odovzdávať ďalej, ale na druhej strane tak isto získavať. Z pozície predsedu základnej organizácie Dia Petržalka sa snažím, aby aj iní pacienti mali aktívny prístup k svojmu zdraviu. Vo veľa prípadoch si dobrovoľník môže pripadať ako Don Quijote, keď bojuje s veternými mlynmi – štátnou mašinériou. Či už ide o 2 % z dane, alebo dotačné projekty, alebo príspevky od MÚ, získanie preukazu ŤZP alebo parkovacieho preukazu.
Vraj ste ešte donedávna boli študentom.
Tento rok som ukončil magisterské štúdium na Vysokej škole zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v odbore sociálna práca v špecializácii edukátor pre klientov s diabetes mellitus, kde som si opätovne potvrdil, že vzdelávanie je celoživotný proces. Bolo by vhodné, keby mal odbor akreditáciu vzhľadom na pandémiu ochorenia.
Udelenie Grafického listu
Štvorici diabetikov bol udelený Grafický list akademického maliara Jozefa Bubáka Život s diabetom – 50 rokov. Je to ocenenie pre jubilantov samotných, ale aj výzva pre ostatných diabetikov. Toto jubileum s cukrovkou dosiahli vďaka svojej pevnej vôli, ale aj pomoci svojich blízkych. Sú to ľudia, ktorí sú ochotní pomáhať aj iným.
Prezident Zväzu diabetikov Slovenska Ing. Jozef Borovka
(jp)