Odbehol viac než 50 maratónov, prešiel 850 kilometrov peši, napísal knihu a ďalšiu chystá. Peter Hodossy (32) z Ohrád pri Dunajskej Strede sa považuje za šťastného človeka a pripomína, že vidieť kus sveta mu v podstate umožnila cukrovka. Má priateľov v každej krajine, kam zavítal, a hoci s blížiacou sa ženbou predpokladá úbytok športových aktivít, na svoje bežecké srdcovky si siahnuť nedá.
Tvoj prvý maratón v roku 2003 si odbehol v New Yorku. Vedel si, že sa do Ameriky ešte vrátiš?
Na to som v tej chvíli nemyslel. Hovoril som si len, že mám šťastie, keď sa mi podarilo zúčastniť sa svetového maratónu a že je to možno prvý a posledný raz, čo som sa v Amerike ocitol. Keď som dobehol do cieľa, plakal som ako malý chlapec. Bol to super pocit, že ja chlapec z Dunajskej Stredy, diabetik od 4 rokov na inzulíne, mám možnosť byť pri tom. Na cestu som si našetril sám, nemal som sponzora, no po návrate mi jedna farmaceutická firma uhradila letenku, čo ma veľmi potešilo. Dá sa povedať, že to spravili vďaka cukrovke. Bolo to šťastie v nešťastí, že diagnóza mi pomohla splniť si sen
Odvtedy si si na konto pripisoval ďalšie a ďalšie maratóny.
O rok som absolvoval maratóny v Paríži, Prahe a Berlíne. Ale bežal som aj v Košiciach a Trnave. A potom sa na mňa znovu usmialo šťastie. V našej dedinke Ohrady ma oslovil riaditeľ školy s tým, že v Kanade má brata, ktorý tam v 68. emigroval a že je na mňa zvedavý. Starý pán totiž v Kanade pracoval na univerzite v oblasti biochémie a diabetológie. Keď sa dozvedel, že ako dlhoročný diabetik behávam maratóny, chcel ma spoznať. Pozval ma do Kanady a ja som tam absolvoval maratón v Toronte. O týždeň na to bol termín Niagarského maratónu, tak som si zabehol aj ten. Vďaka doktorovi – rodákovi od nás – som mal ubytovanie zdarma, auto k dispozícii, všeličo som videl, pamiatky aj prírodu. Bolo tam ako v raji a pobyt ma nestál ani korunu. Na druhý rok som tam na pozvanie cestoval opäť. Som za to veľmi vďačný.
Aj počas druhého kanadského pobytu si bežal maratón?
Týždeň som strávil v Kanade u pána doktora a odtiaľ som cestoval na maratón do Chicaga, kde ma čakal známy, istý maďarský reprezentant pôvodom z Győru. Aj on bol perfektný hostiteľ a dobre som pochodil aj s nákladmi na cestu. Hradil mi ju fond vtedajšieho premiéra Mikuláša Dzurindu. Bol som na to hrdý a dodnes som vďačný. Viem, že mi to umožnili nie preto, že som maratónec, ale že som diabetik, ktorý behá maratóny.
Trúfol si si aj na ťažké bežecké podmienky na Havajských ostrovoch.
Vedel som o tamojšom maratóne a kamarát z Košíc mi dal kontakt na Jožka Gürkeho pôvodom z Rimavskej Soboty, ktorý 8 rokov žije a pracuje ako robotník v Amerike. Spojil som sa s ním a povedal som mu, že by som rád absolvoval maratón na Havaji. Jožko hovoril po maďarsky aj po slovensky, takže sme nemali komunikačný problém. Výborné bolo, že aj on je maratónec. Týždeň sme strávili v Las Vegas, zabehli sme tam maratón a dohodli sme sa, že aj ten havajský absolvujeme spolu. Som mu vďačný za veľa vecí. Má veľké srdce a aj on značne ušetril môj rozpočet. Do Honolulu sme leteli spolu a zostali sme tam týždeň. Ani tam som takmer za nič neplatil. Mám šťastie na dobré kontakty, štedrých kamarátov, ale aj na sponzorov. Oslovoval som firmy a nadácie a som hrdý na to, že všetko som si zohnal sám. Otec aj mama sú robotníci, a hoci ma morálne podporovali, nemali peniaze na to, aby mi cestu za maratónmi zaplatili. Maratón je o vytrvalosti a tú som mal aj na zháňanie sponzorov.
Čo európske maratóny?
Okrem spomínaného Paríža, Berlína a Prahy som s partiou kamarátov bežal aj maratón v Moskve. Všetko som zorganizoval ja, rovnako aj cestu do Chorvátska na Plitvické jazerá, kde sme tiež spoločne zabehli tamojší maratón. Vďaka behu som videl kus sveta. Bežal som aj v Ríme. Tam som býval u rádových sestier. Celý deň sa modlili, asi aj za mňa. ☺ No a každý rok behávam Košický maratón. Keby som mal ročne odbehnúť len jeden maratón, bol by to práve košický. Je to moja srdcová záležitosť, rád tam chodievam a aj z finančného hľadiska viem, že každý rok si môžem dovoliť cestovať tam. V Košiciach som bežal aj svoj 50. maratón. Nechali mi vyrobiť špeciálne štartovné číslo 50, bolo to milé gesto. Košický maratón má tradíciu a patrí k najkvalitnejším maratónom. Málokto vie, že je to druhý najstarší maratón na svete. Pred ním existoval len maratón v Bostone.
Čím sa odlišujú jednotlivé maratóny?
Vo veľkomestách, ako je Berlín, Londýn či Paríž, kde štartuje 35-tisíc pretekárov, ide o veľkú šou a biznis. Sú v tom veľké peniaze. V Poľsku či v Košiciach je to ako stretnutie veľkej rodiny, kde každý každého pozná. Štartuje nás asi 1 200 maratóncov. Viem, kto je akej národnosti, s viacerými sa pravidelne vídame na rôznych európskych maratónoch. Konkrétne do Poľska cestujem každoročne, spoločne s priateľmi zo Žiliny do Varšavy, Krakova či do Vroclavy. V októbri plánujeme Poznaňský maratón. Teším sa, že mám kamarátov, ku ktorým sadnem do auta a môžeme cestu absolvovať spolu. Som vďačný za každú príležitosť. Cestujem tak nielen na západ, ale aj na východ.
Nedávno ti vyšla kniha o tvojich maratónskych behoch.
Mnohí z môjho okolia mi hovorili, aby som napísal knihu. Časom som oslovil vydavateľstvo Lilium Aurum a im sa to zapáčilo. Kým kniha vyšla, bol to dlhý proces, ale je na svete a to je podstatné. Teší ma, že som mohol napísať o tom, čo som zažil, že kniha má tvrdú väzbu a farebné fotografie. Myslím, že keď niekto dostane chorobu, nielen diabetes, moja kniha by mu mohla dať duševnú silu. To, že behám maratóny a som 28 rokov na inzulíne, by mohlo niekoho inšpirovať, aby sa nebál ísť za svojimi snami. Kniha vyšla v maďarskom jazyku a ja si veľmi želám, aby sa našli prostriedky aj na slovenskú verziu.
Ako si bol na tom s glykémiou počas maratónov?
Chvalabohu dobre, nikdy som nemal hypo ani žiaden iný problém. Pomerne veľa jedávam, pretože ročne behávam 2 a pol tisíc kilometra, niekedy aj viac. Okrem toho od novembra do februára si dávam silné bežecké tréningy, to znamená, že mesačne zabehnem 300 - 350 km. Zistil som, že keď mám glykémiu trochu vyššiu, medzi 7 a 10 milimolov, behá sa mi lepšie. V marci, keď začínajú maratóny, trénujem menej, ale od apríla si do programu pridávam cestnú cyklistiku. Preto musím veľa jesť, týždenne prejdem na bicykli 50 až 70 km, takže bez výdatného jedla by som mal nízky cukor. Celkovo odbicyklujem asi 2 a pol až 3-tisíc kilometrov. Nie je to až tak veľa, ale chodím aj do práce. Nežijem z toho, že športujem. Šport je len moje hobby.
Od tvojej diabetologičky viem, že roky čaká, kedy už s vytrvalostným behom skončíš.
Pani doktorke som povedal, že ak mi bude zdravie ako-tak slúžiť, chcem behať do konca života. Na maratónoch vidím aj šesťdesiatnikov, ktorí sú v kondícii a majú z behu dobrý pocit. Keď behám, cítim sa skvelo a je mi jasné, že keď sa ožením, čo budúci rok plánujem, nebudem mať na maratóny toľko času. Zrejme sa už nevyberiem do Ameriky na 2 - 3 týždne, ale zostanú mi maratóny v okolitých krajinách, ktoré rád absolvujem. Viedeň, Bratislava a Košice sú isté. Aj tento rok bolo maratónov pomenej, ale absolvoval som pešiu púť do Rumunska, čo bol roky môj sen. Na konte som mal už 50 maratónov a chcel som skúsiť niečo iné.
Prečo práve pochod do Rumunska?
Myšlienku pochodu mi vnukol osud starého otca, ktorý v druhej svetovej vojne bojoval na východnom fronte a pešo sa vracal domov po bitke pri donskom ohybe, čo je zhruba dvetisíc kilometrov. Napadlo mi, že by som šiel jeho trasou, ale sotva by som ju zvládol. Naplánoval som teda 850 kilometrov dlhú trasu k púťovému miestu maďarských katolíkov v rumunskom Sedmohradsku Csíksomlyó, terajšom Sumuleu-Ciuc. Najskôr som chcel ísť sám. Vedel som, že na takú ťažkú cestu ťažko nájdem partnera s dostatočnou kondíciou a motiváciou. Nakoniec sa ku mne pridal brat. Má 23 rokov, od osemnástich beháva maratóny a rovnako ako ja sa venuje cestnej cyklistike. Vedel som, že on by mal cestu zvládnuť a pre mňa bolo dôležité aj naše vzájomné duševné prepojenie. Na cestu sme sa vybrali 18. apríla, do cieľa sme došli 19. mája a o tri dni sa konala veľká katolícka omša.
To musela byť úmorná púť.
Plánoval som ju veľmi dlho, takže som presne vedel, kadiaľ pôjdeme, koľko môžeme prejsť za jeden deň a kedy asi prídeme do cieľa. Prvých 550 kilometrov sme šli len nížinou, potom sa začali hory. Bývam na Žitnom ostrove, kde kopce naozaj nie sú, a zrazu šliapať neustále do kopca a z kopca bolo náročné. Práve tam nás zastihli dažde. Niekedy pršalo od rána do večera bez prestávky a my sme nemohli zastaviť, lebo sme vedeli, že nás večer v tom-ktorom mestečku čakajú s nocľahom. Pomohlo nám, že sme mali sponzora. Maďarská televízia Duna vopred informovala, kadiaľ budeme prechádzať. Vďaka tomu nás všade vítali ľudia, na niektorých úsekoch nám obetavo pomáhali niesť 15-kilovú batožinu a mohli sme si vyberať, kde budeme nocovať. Najsrdečnejší a najpohostinnejší boli tí najchudobnejší.
Neochorel si počas cesty?
Nedostal som ani len nádchu. Som veľký fanatik a čo si zaumienim, to aj spravím, najmä keď mám pocit, že je to v mojich silách. Ale mal som obrovské problémy s nohami. Napriek kvalitným topánkam som mal chodidlá plné pľuzgierov a otlakov. Brat nemal ani jeden a to bolo možno dobré. Nie som si istý, či by on na mojom mieste mal toľko duševnej sily a ten fanatizmus, čo mám ja, aby púť dokončil. Ja som napriek bolestiam zaťal zuby a kráčal som ďalej. Veril som, že to dokážem. Modlil som sa niekoľkokrát denne, navštívil som každý kostol po ceste, možno aj to pomohlo. Asi je nado mnou nejaká ochranná ruka. Pán Boh ma má veľmi rád a ja jeho tiež. Sme dobrí kamaráti. Mám priateľov v mnohých krajinách a zdá sa, že aj tam hore. ☺
Po omši ste sa zas vybrali domov?
V Rumunsku sme zostali týždeň a naspäť sme šli autobusom. Prišli za nami rodinní príslušníci aj priateľky. Všeličo sme pochodili a popozerali. Príroda mi tam pripadá, akoby som cestoval v čase, ale smerom dozadu. Všetko je krásne a nedotknuté. Ľudia sú veľmi chudobní, ale napriek tomu spokojní so svojím životom, sú veľmi milí a pohostinní. Mám v tých končinách kamaráta, s ktorým sa pravidelne navštevujeme. Beriem ho ako svojho druhého brata. Som rád, že mám kamarátov v každej krajine, kde som behal maratón, a viem, že ma kedykoľvek privítajú a ja zas na oplátku ich.
Pri tvojej prvej ceste do Ameriky si tvoja mama robila veľké starosti. Prešiel ju s pribúdajúcimi cestami a maratónmi strach?
Mama sa pred prvým maratónom natoľko bála, že od stresu dostala cukrovku a odvtedy si pichá inzulín. Prvý raz v živote som letel, hneď do Ameriky, úplne sám a nemal som tam nikoho známeho. Po anglicky som hovoril len tak kuchynsky, ale na dohovorenie to stačilo. Mama na letisku veľmi plakala, ale chápem to. Od detstva so mnou prežíva diabetes a vie, že keby som padol v hypoglykémii na zem, ľudia ma môžu považovať za opitého alebo nadrogovaného a nikto mi nepomôže. V tom má pravdu, ľudia sú nevšímaví. Našťastie som nikde v zahraničí ani počas behu nemal problém a rovnako ani cestou do Rumunska.
Čo plánuješ najbližšie?
Maratónske ciele sú jasné, ale rád by som napísal ešte jednu knihu. Vydavateľstvo Lilium Aurum mi navrhlo, aby som napísal o ceste do Rumunska. Počas púte som si písal denník, unavený po celodennej úmornej trase som každú noc dával na papier, čo sa kde udialo. Nie je to obyčajný denník, ale aj pamätná kniha. Kadiaľ som prechádzal, tam som dostal pečiatky od primátorov a farárov rôznych cirkví. Mám ich asi 130. Mnohí mi pripísali do denníka zopár slov a bolo by fajn, keby som z toho mohol napísať knihu.
Ktorý z maratónov ti najviac utkvel v pamäti?
Každý maratón je iný. Ale nezabudnem na Havajské ostrovy. V Honolulu som zabehol najkatastrofálnejší čas, doslova antirekord. Veľa som predtým trénoval, ale miestne podmienky boli náročné. Štart bol ráno o 5.00 ešte za tmy, ale už bolo 28 stupňov. O dve hodiny mal vzduch 32 stupňov. Beh v takých podmienkach človeku nedovolí dosiahnuť dobrý čas. Dvakrát za sebou sme vybehli na vyhasnutú sopku a zbehli dole. Vysoká vlhkosť vzduchu mi takmer nedala nadýchnuť sa. Boli to kruté podmienky. Maratón som zabehol za dlhých 4.16, ale na tie extrémne podmienky to bol v podstate slušný čas. Išlo mi hlavne o to, byť v Honolulu ako športovec-maratónec a diabetik. Bol to ťažký maratón, ale krásny. Cukrovku máš od svojich 4 rokov
Pociťoval si ju niekedy ako prekážku?
Keď niečo veľmi chcem, nie je pre mňa prekážkou nič. Roky mám dobré glykémie a aj glykovaný hemoglobín. Možno keby som nebol diabetik, pil by som, fajčil a necenil by som si zdravie tak, ako je to za týchto okolností, nevidel by som kus sveta. Umožnila mi to diagnóza. Nebol som zaujímavý tým, že som maratónec, tých je plno, ale ja mám navyše diabetes. Cukrovku som cítil ako prekážku, len keď som mal 15 - 16 rokov. Podceňoval som sa a mal som komplex pred dievčatami. Obával som sa, či sa o mňa niektorá bude zaujímať, keď mám takúto diagnózu.
Máš maďarskú národnosť a behal si aj so slovenských znakom na hrudi. Nikto ti to nevyhadzoval na oči?
Zatiaľ som stretol len slušných ľudí. Je pravda, že nehovorím po slovensky tak perfektne ako po maďarsky a mám výrazný prízvuk, ale všetci mi rozumejú a ja som zmierený s tým, že nielen slušní ľudia, ale aj hlúpi sa nájdu všade. Som Maďar a som na to hrdý. Keď sa ma na to niekto spýta, nezapieram. Nemôžem za to, že hranice sa v minulosti posúvali hore-dole. Je to všetko len politika, preto sa teším, že mám len dobré skúsenosti s ľuďmi akejkoľvek národnosti, vrátane Slovákov. Mimochodom, košický maratón založil maďarský Žid, rovnako aj maratón v New Yorku.
Máš ešte nejaké maratónske sny?
EV maratóne existuje pätica najväčších a najkvalitnejších svetových maratónov sveta. V Európe k nim patrí maratón v Londýne a Berlíne, v Amerike Chicago, New York a Boston. Mne chýba do zbierky už len bostonský. Je pre mňa veľkým snom a možno ním zostane na celý život, uvidíme. Zatiaľ to nevyzerá, že budem mať príležitosť a peniaze ísť tam, ale človek nikdy nevie.
(jk)
Foto: Ivona Orešková a archív Petra Hodossyho
(Rozhovor bol uverejnený v časopise Diabetik 9-10/2010.)