Dodnes nevie, ako sa dostal do finále druhej série Slovensko hľadá Superstar. Rovnako akoby mimochodom získal aj hlavnú úlohu v muzikáli Fontána pre Zuzanu, ktorý má o pár dní premiéru. Je rozhodnutý pracovať na sebe a zlepšovať sa, aby do divadla prišlo veľa divákov a aby odchádzali spokojní. Popri tom síce zabúda na meranie glykémie, čo by pri diabete 1. typu nemal, ale sľubuje, že sa polepší. Jedno i druhé hovorí tak presvedčivo, že nezostáva iné, len mu uveriť.
Do Superstar si sa dostal cez konkurz. Viedla rovnaká cesta aj k muzikálu?
Moja nebohá manažérka Andrejka Čurná svojho času spomenula, že niečo také sa chystá a bolo by dobré ísť to skúsiť. Prikývol som jej, ale po čase som na to zabudol. V jedno piatkové upršané ráno zazvonil telefón a ja som si vypočul: „Boli by sme radi, keby ste prišli na konkurz.“ Povedal som si, že to vyskúšam, aspoň budem mať novú skúsenosť, aj keď konkurzy od istého času nemám rád. Bol som síce zatiaľ len na dvoch, oba boli úspešné, ale aj tak ich nemám rád.
Ako konkurz prebiehal? So spevom si skúsenosť mal. Ale čo herectvo a tanec?
Tanca som sa bál, s hraním som nemal žiadnu skúsenosť, jedine v speve som si bol istý. Na konkurze nás za desať minút naučili dosť náročnú choreografiu. Keby ma mali súdiť podľa tanca, iste ma nevyberú, videl som to na pohľadoch poroty. Po tom vyskakovaní som hneď spieval a hoci doma som zvládol originálnu tóninu, po náročnejšej choreografii to nešlo. Ale mali pripravenú aj verziu o nejaký ten tón nižšie. To už bolo v pohode. Prešiel som jedným, druhým, tretím kolom a získal som hlavnú mužskú úlohu Olina.
Čo si vedel o filme Fontána pre Zuzanu?
Keď ho dávali v premiére, musel si byť ešte malý. Keď to išlo v telke, tuším som sa práve narodil. Napriek tomu mám ten film napozeraný. Bol to jeden z mojich srdcových filmov. Pozeral som to ako puberťák a celkom dobre som ho ovládal. Keď som sa dozvedel, že rolu v muzikáli získavam, zdalo sa mi veľmi príjemné, že budem účinkovať v niečom kultovom. Je to generačný film, má svoju atmosféru a nielen ja, ale aj moji rodičia a široké spektrum ľudí ho pozná a má rado. Cez svoju atmosféru všetkým ľudom pripomína prvú lásku zo študentských čias.
Oslovila ťa hudba z Fontány?
Áno, Vašo je hitmejker a pán muzikant. S kolegami sme rozoberali, že je veľa svetových muzikálov, no vo väčšine z nich je hitom jedna pieseň, ale vo Fontáne čo pieseň – to hit. Pre divákov to bude o to zaujímavejšie, že majú k Fontáne vzťah ako k pôvodnému slovenskému filmu. Budem rád, keď ich na muzikál príde veľa a keď budú spokojní.
Ako sa ti spolupracuje s režisérom a ostatnými z tímu?
Režisérom je Karol Vosátko, Vašo Patejdl robí hudbu, Jaro Bekr má na starosti tanec a lekcie spevu nám dáva Lenka Pavlíková. Všetko, čo robia, robia veľmi dobre a vedia svoje nároky a očakávania preniesť na nás správnym spôsobom, aby to z nás dostali. Sú medzi nami aj neherci, čo je trochu problém, pretože tie profesionálne rozdiely treba schovať. Moje partnerky – Mirka Partlová a Lucka Molnárová – sú herečky už dlhšie, takže s režisérom pracujeme na tom, aby sme to u mňa herecky dobre nastavili. Moja postava Olina nesmie byť žiaden mačo, ale ani submisívny typ. Treba odhadnúť mieru a nastaviť ju tak, aby to vyznelo dobre. Teší ma, že sme dobrý tím a pomáhame si aj mimo skúšok.
Máš pocit, že sa zo skúšky na skúšku zlepuješ?
V herectve je to podľa mňa veľký rozdiel. Keď si spomeniem, ako som čítal text na konkurze, je to o inom. Mám pocit, že denne sa posúvam ďalej, že to nestagnuje, ale rastie. Čo sa týka spevu, donedávna som mal jeden štýl spievania hlasivkami a po jednej pesničke som bol odpálený. Potom mi pani korepetítorka vysvetlila niečo o rezonancii podnebia a vďaka tomu som sa naučil spievať výšky tak, že aj keby som mal hlasový problém, dokázal by som to zamaskovať.
Myslíš, že niečo z toho využiješ aj v budúcnosti?
Určite, veľmi sa z toho teším. Objavil som v hlasovom rozsahu minimálne tri tóny, ktoré dokážem vyspievať, o ktorých som predtým nevedel, že sú tam. S hlasom sa dá urobiť veľmi veľa.
Ako zvládaš dvojfázové skúšanie? Je to úplne iný režim, ako si mal doteraz.
Skúšky máme od 10. do 14. a od 18. do 22. hodiny. Pomedzi to ešte korepetície a tanec. Je to vypätie, ale na druhej strane sa nenudím. Hýbem sa, žijem aktívne. Začiatok o 10.00 mi vyhovuje. Ak mám za sebou ťažšiu noc, v pohode sa vyspím a raňajky si môžem dať aj v divadelnom bufete. Obedy tiež nie sú problém, ale večere, čo sa týka môjho režimu diabetika, tie sú asi najviac problémové. Niekedy sa skúšanie naťahuje, prechádzame z jednej scény do druhej a ja nechcem odísť do bufetu a brzdiť kolegov pri práci. Dohodli sme sa však, že kým si ja niečo zobnem, skúša iná skupinka. Nemávam veľké porcie, jedlo si delím na prvú a druhú večeru, aby som nebol veľmi najedený a mohol ešte pracovať na pódiu.
Sú všetci noví kolegovia v obraze, čo sa týka cukrovky?
Jasné, všetci si to všimli. Začalo to šeptom a hláškami: „Ten si niečo pichá!“ Takýchto reakcií bolo viac, ale je to milé. Ja nič neskrývam. Vysvetlil som im, čo a ako. No nemajú radi môj čierny humor. Keď poviem, že pri ťažkej hypoglykémii mi majú pichnúť glukagón a oni sa celí v strachu spýtajú, kde ho mám, odpoviem, že doma. Veľmi rád ich naťahujem, našťastie, nenastal prípad, že by glukagón bolo treba použiť. Len raz, asi pred rokom a pol som mal veľmi silnú hypoglykémiu, ale vtedy som nevečeral, s kamarátmi som šiel na víno a keď som si doma ľahol, prišlo to na mňa. Nevedel som nájsť v kuchyni cukor, pozhadzoval som veci z poličiek a zobudil mamu. Potom som si dal cukor a po chvíli to prešlo. To bolo zatiaľ to najhoršie. Už nedovolím, aby sa niečo také stalo.
Konzultoval si s diabetológom zmenu režimu pre väčšie pracovné nasadenie?
Doktor Barák sa na mňa dosť hnevá. Ale je taký milo direktívny a to beriem. Mal by som sa polepšiť. Chcel by som inzulínovú pumpu, no musím si robiť pravidelné merania glykémií, čo sa mi zatiaľ nepodarilo. Najmä posledného pol až trištvrte roka som viac než nezodpovedný. Veľmi to chcem zmeniť, ale akosi sa nedarí. Stále zabúdam na meranie cukru. Výdrží mi to nanajvýš tri dni.
A čo mama? Popri tom, že má o teba iste starosti, má radosť, že jej Maťko bude hrať v muzikáli?
Rodičia sú na mňa hrdí. V médiách chodia upútavky na muzikál, vidia ma v reklamách a teší ich to. Keď sa objavili oficiálne fotky ku kampani, ktoré tvorcovia poňali romanticky naivne, zvolili modrý podklad, na plagáte fontána, ja a Mirka Partlová, čakal som, čo na to povie mama. Na fotkách nás totiž veľmi vyretušovali na štýl argentínskej telenovely a spravili nám azúrovo modré oči. (Maťo má v skutočnosti sivomodré oči, po obvode so žltkastými „prskavkami“, pozn. red. ) Keď mama tú fotku videla prvý raz, povedala mi: „Maťko, na tej fotke vyzeráš strašne umelo.“ Je to remeselne veľmi pekné, ale všetci sa pýtajú, prečo nás tak vyretušovali. Ľudia, ktorí to však majú na starosti vedia, čo robia. Preto to neriešim.
To je jasné. Nehráš sám seba. Si Olino z Fontány pre Zuzanu.
Áno, hlavné je neprepínať do toho Maťa, teda sám do seba. Byť Olinom, postavou, ktorú stvárňujem, je dôležité. Na začiatku som mal problém aj s kostýmami. To, čo mi navliekli, sa mi nepáčilo a protestoval som. Nebol to môj štýl, penil som a bol som ako sto čertov. Potom mi vysvetlili, že na pódium vyjdem ako postava, ktorú hrám a tak sa musím aj cítiť. Preto k tomu treba aj adekvátne oblečenie.
Intenzívnejšie spievaš od druhej série Superstar, s muzikálom skúsenosť nemáš. Nebojíš sa kritiky?
Prečítal som si niekde, že v mojom prípade to bol zlý výber do muzikálu, lebo v Superstar som nič nedosiahol, bol som nevýrazný a že veď ktovie, možno prekvapím. Je pravda, že som nebol na očiach. Je to aj tým, že cez bulvár sa nechcem prezentovať. Cítim sa byť muzikantom a tí sa prezentujú svojou hudbou. Som si vedomý toho, že som mladý. V Supestar som nevedel spievať, priznám sa, občas rozmýšlam, ako som sa tam dostal. Ale posledné tri roky som nesedel na zadku. Naberal som nové skúsenosti, vystupoval, denne som spieval a hral na gitare. Verím, že keď budem cvičiť, o ďalšie tri roky to bude oveľa lepšie. Kritické aj ironické hlasy ma posúvajú dopredu.
Od Superstar máš takmer trojročný odstup. Malo zmysel byť pri tom?
Išiel som tam preto, že som chcel CD. Niekto sa chcel zviditeľniť, mne by stačilo cédečko. Potom som zistil, že hudba je z toho všetkého len 10 percent a tak nejako som sa uzavrel do seba. Predtým som bol väčší extrovert. Mám 22 rokov a počkám si na správnu chvíľu. Viem, že ten správny čas ešte len príde. Dnes si ktokoľvek môže zohnať peniaze na CD, vydá ho, predá sa minimum a zvyšok je za pár korún vo výpredaji. Tam sa nechcem dostať. Viem, že najprv treba mať hit. Okrem toho, aj situácia v rádiách je viac než zložitá. Preto si počkám. Zatiaľ sa budem snažiť. Netlačím na pílu, je to zbytočné, hlavne tu na Slovensku. Nie som silná povaha a často som mal chuť nechať to tak, ale Superstar mi predsa len zmenilo život. Robím, čo sa mi páči a čo mám rád.
Vieš si predstaviť, že by si sa aj v budúcnosti venoval muzikálu? Našiel si na ňom niečo, čo ťa chytilo?
Priznám sa, že moja rola je trošku nevďačná z toho dôvodu, že je, povedal by som, bezpohlavná. Je to síce hlavná mužská postava, ale typovo je to taký sivý stred. Olino nie je ani dobrý, ani zlý, je taký... priemerný. Menší problém by bolo hrať zloducha alebo opilca, prípadne iný extrém. Ale tu treba istú neutralitu. Zrazu mám scénu, kde mám byť úplne normálny, civilný. Režisér povie, že mám len tak obyčajne prejsť zo strany na stranu, no ja sa musím premáhať. Keď je človek na pódiu, zrazu ani chodiť nevie normálne.
Takže muzikál v budúcnosti áno, či nie?
Pohrávam sa s myšlienkou, že v budúcnosti by mohol muzikál dopĺňať moju umeleckú kariéru. Neodmietol by som podobnú ponuku. Páči sa mi hranie ako také. Moji terajší hereckí kolegovia sú fajn partia. Vyťahujú zo mňa na svetlo moju pôvodnú extrovertnosť. Je to bezprostredné, spontánne, pomáha mi to. A je to aj relax. Človek sa uvoľní, keď na chvíľu nemusí byť sám sebou. Na pódiu sa môže vykričať, hnevať, plakať, radovať sa, v tom sa mi to páči.
Začiatok skúšania býva pre nehercov ťažký. Bol režisér niekedy zúfalý z tvojich výkonov?
Samozrejme. Ako neherec sa veľmi blokujem, v stave únavy neviem brať režisérove slová ako konštruktívnu kritiku. Veľmi to prežívam, rezignujem a chcem hneď so všetkým skončiť. Po malom dohovore, keď mi režisér vysvetlí, že ide o môj posun, čo mne v únave už nedochádza, pochopím to. Ale mám dni, keď som zablokovaný a partnerka na pódiu ma doslova bije, aby som sa prebral. Baby sú zlaté, že takto dokážu vyburcovať.
Ako ti ide tanec? Zvládaš choreografie?
Našťastie to vyzerá tak, že tanca tam veľa nebudem mať, ale ak sa vyskytne, doženiem to. Som na scéne taký ten chlapec s gitarou a pri mne tanečníci. Kedysi som tancoval, ale len veľmi krátko. Napriek tomu si myslím, že by mi to išlo. Ale musel by som sa do toho dostať, posilniť svaly. Úprimne povedané, som rád, že vo Fontáne pre Zuzanu mám tanca menej.
Cítiš tlak pred premiérou? Nie je to len premiéra nového muzikálu, ale zároveň tvoja premiéra v tomto žánri.
Poznám trému pred vystúpeniami, ale v tomto prípade to zatiaľ tak nie je, lebo cítim, že sa zlepšujem zo dňa na deň. Do premiéry je ešte dosť dní, počítam si to každý deň. (Rozhovor vznikol mesiac pred premiérou muzikálu, pozn.red.) Viem, že to zvládnem. Nijakú inú možnosť si nepripúšťam. Aj keby som mal v závere po nociach hrať a spať v divadle. Budem. Ale bude to dobré. Nechcem byť v strese. Keď človek chce, všetko sa dá. Tréma iste príde, týždeň pred premiérou sa budem triasť, ale teraz, hoci mám rešpekt pred premiérou, nestresujem sa. Hodil som tomu rukavicu.
Predsa len, doteraz si spieval pre iné publikum. Na festivaloch a ďalších podujatiach sa ľudia počas vystúpení bavia medzi sebou. Teraz budú sledovať každý detail.
Najväčší rozdiel je v tom, že v muzikáli hrám niekoho iného. Na festivale som to ja – Maťo Koreň. Čo poviem a ako to poviem, vždy som to ja. V muzikáli sa musím štylizovať. Ešte stále sa na skúškach kontrolujem, hranie nie je celkom bezprostredné, ale naberá to na obrátkach. Režisér aj kolegovia sa ma snažia správne naviesť, absolvujem rýchlokurz geniality. Viem o sebe, že som neherec, ale podám maximálny výkon, aký môžem a viem. O desať rokov to bude lepšie.
Ako sa ti spolupracuje s Mirkou Partlovou?
Mirka je herecky na tom veľmi dobre. Pracuje sa s ňou veľmi príjemne. Dokáže lusknutím prsta zmeniť náladu, človek jej uverí všetko. Veľmi to vplýva aj na mňa. Je to o odovzdávaní si energie. S Mirkou aj Luckou Molnárovou sa mi hrá veľmi dobre. Majú v sebe to nežné ženské a vedia dobre nahrávať. Je to pekné, keď máme intímnu scénu, plnú iskrenia a príťažlivosti, vieme si to pre tú chvíľu na pódiu naozaj navodiť, človeku sa vytvorí taká asociácia, zreálni sa to a mne to pripomenie pocity, ktoré zažívam v reálnom živote, v reálnom vzťahu. To je to hlavné, o čo vo Fontáne ide.
V súvislosti so slovenským muzikálom sa hovorí o istej priemernosti. Na výslní sú priemerní, pretože lepších nemáme. Ako to vnímaš ty?
Je veľa ľudí, ktorí spievajú čisto, technicky bezchybne. Ale keby nahrali pesničku do rádia, nebolo by v ich hlase nič výrazné. Ja sa snažím dať do hlasu výraz. Uvidím, či to bude tá správna cesta. Priemernosť muzikálu je aj o tom, kto muzikál robí, s akým cieľom, koho obsadí a či do toho vloží srdce. Pre mňa je viac než dôležité, či sa robia veci od srdca. Keď ide len o peniaze, nemôže ísť o umenie. Umenie sa totiž pre peniaze robiť nedá.
Ako si sa zžil s Bratislavou?
Keď som bol doma, stále som rebeloval, že doma je nuda. Odišiel som, skúsil som si Bratislavu a zistil som, že doma je dobre. Nie je mi v Bratislave zle, akceptujem to ako prostredie, v ktorom teraz pôsobím, a viem, že to nebude donekonečna. Bol by som rád, keby sa mi podarilo preraziť, ak nie hudbou, nevadí. Hudba môže byť len koníček a zábava, ale chcem sa vrátiť do Lučenca do rodinného domu. Bývanie v byte mi nevyhovuje. Všetci sa ma pýtajú, kedy si kúpim v Bratislave vlastný byt. No nekúpim! V Bratislave by som nechcel ani rodinný dom. Chcem ho mať v Lučenci. Ak ma niekto bude potrebovať v Bratislave, cesta trvá tri hodiny. Nateraz mestské prostredie akceptujem, ale je mi dobre doma na dedine, kde je ticho a pokoj. V bratislavských uliciach občas pokoj nemáš. Myslím na rozdávanie autogramov. Fascinuje ma, keď si niekto vypýta autogram, lebo ja sám seba vidím ako Maťa Koreňa z Mučína, ktorý čo-to zažil, hrá v muzikáli, dočasne býva v byte v Petržalke a zrazu ma niekto vidí na takom malom piedestáliku a chce autogram. To je milé. Neuvedomujem si, že pre niekoho by som mohol niečo také znamenať. Sám sa teším, keď vidím nejakú celebritu na chvíľu zoči-voči. A s niektorými práve spolupracuješ. Ako tínedžer som mal obľúbené kapely, interpretov a zrazu si uvedomujem, že s nimi všetkými spolupracujem. Niekedy sa pri pracovnom rozhovore s nimi pristihnem, že si v hlave premietam, ako som ich nahrávky denne počúval a zrazu so mnou hovoria ako s rovnocenným, radia mi a poznajú ma nie ako jedného z davu, ale ako konkrétnu osobu s menom.
(jk)
foto: Ivona Orešková + archív M.K.
Zverejnené v časopise Diabetik 10/2008