S nemocnicou ste boli v kontakte ako pacientka. Zavážilo to u vás pri rozhodovaní o štúdiu medicíny?
Na medicínu som chcela ísť odmalička, ešte pred tým, ako mi diagnostikovali cukrovku. Byť doktorkou bol vždy môj sen. Do toho prišiel škrt – v 12 rokoch mi zistili cukrovku. Počula som, že s tým sa medicína robí ťažko. Ako budem zvládať nočné služby a čo bude s pravidelným režimom dňa, keď bude treba riešiť akútne stavy pacientov?
Ale neodradilo vás to...
Nie, neodradilo. V Detskom diacentre ma o cukrovke naučili všetko. Doma som mala veľmi dobré zázemie a naučila som sa s cukrovkou žiť. Potom mi bolo povedané, že byť doktorkou nie je úplne vylúčené. Keď prišlo rozhodnutie, kam ďalej, inú možnosť som vlastne ani nepripúšťala. Prihláška na vysokú školu bola iba na medicínu a iba do Bratislavy.
Boli ste už vtedy rozhodnutá pre diabetológiu?
Na medicínu som išla s tým, že som nevedela, či chcem robiť diabetológiu, ale vedela som, že chcem robiť s deťmi. Keď sme prechádzali štyri základné špecializácie, bolo jasné, že u mňa to bude pediatria. Škola ma veľmi bavila, vážila som si, že sa mi plní sen.
Vedela som, že chcem liečiť chronicky choré deti. Chcem ich mať dlhodobo v sledovaní a tešiť sa, kto z nich na ďalší deň príde na kontrolu. Aj ja som ako dieťa chodila na kontroly do diacentra. Často to bolo so strachom, ale vedela som, že idem k lekárovi, ktorý ma pozná, záleží mu na mne a že urobí všetko pre to, aby som mala dobré výsledky. To sa mi páčilo a to ma aj inšpirovalo.
Prečo cukrovka postihuje čoraz mladšie deti?
Náš pán primár má na túto otázku veľmi peknú odpoveď: keď sa to raz zistí, bude za to Nobelova cena. Nevieme to. Krajiny, kde je najvyššia incidencia diabetu na svete, ako Švédsko, Nórsko, Kanada, dávajú do výskumu veľa peňazí.
Každoročne na kongresoch sa prezentujú nové výsledky štúdií, či už detí s diabetom, ich súrodencov, alebo detí rodičov s diabetom – no dodnes zastaviť vznik cukrovky nevieme. Ročne máme v našom centre okolo sto detí s novou cukrovkou zo západného Slovenska. Aj my pozorujeme rovnaký trend ako inde vo svete, že najrýchlejšie sa rozrastá práve skupina najmladších detí do 6 rokov.
Keď hovoríme o detskom diabete, platí rozdelenie na cukrovku 1. a 2. typu?
V podstate áno, aj keď v dnešnej dobe je známych už viac typov. Najčastejší typ diabetu u detí je cukrovka 1. typu. Sú to deti, ktoré majú autoimunitne podmienený diabetes, teda vlastný imunitný systém im ničí B-bunky v pankrease, ktoré majú tvoriť inzulín. Chýba im inzulín, a preto ho potrebujú. Je malé percento detí, ktoré majú cukrovku 2. typu, sú to obézne deti. Každý rok máme niekoľko prípadov aj týchto detí, ktoré potrebujú zredukovať hmotnosť, dodržiavať diétu a liečia sa aj tabletkami. Pokiaľ však tento stav neberú vážne, po čase sa dopracujú k inzulínu. Stretávame sa aj s monogénovou cukrovkou – tzv. MODY diabetom. Je to diabetes, ktorý sa často opakuje v niekoľkých generáciách za sebou a prejavuje sa iba miernou hyperglykémiou.
Aké sú varovné príznaky cukrovky a čo by rodičia nemali podceniť, aby sa neoddialila diagnostika tohto ochorenia?
Základné príznaky, pri ktorých treba spozornieť, sú, keď dieťa začne veľa piť a často močiť. V noci sa opakovane budí na smäd. Úplne maličké deti začnú mať ťažké plienky, ktoré treba častejšie meniť, môže byť aj precikaná postieľka. Postupne sa k tomu pridáva chudnutie, ktoré ide veľmi rýchlo.
Deti v puberte v priebehu týždňa môžu schudnúť aj štyri-päť kíl. Po niekoľkých dňoch sa pridruží únava, slabosť a malátnosť. Dieťa, ktoré predtým behalo na ihrisku, zrazu polihuje, nevládze.
To je jednoznačne dôvod ísť k lekárovi a riešiť to. Vážny stav je, keď deti začnú vracať z rozvratu vnútorného prostredia, majú sťažené dýchanie a sú spavé. Potom nastáva porucha vedomia. Aj v dnešnej dobe je cukrovka hlavne v čase jej manifestácie život ohrozujúci stav, ktorý sa môže skončiť smrťou dieťaťa.
Ako vyzerá diagnostika cukrovky?
Diagnostika je veľmi jednoduchá a rýchla, pokiaľ sa na toto ochorenie myslí. Vyšetrí sa moč dieťaťa na prítomnosť cukru a ketolátok, odmeria sa glykémia z krvi a do niekoľkých minút máme výsledok.
Čiže stačí ísť s dieťaťom k pediatrovi?
Áno. Tu v Bratislave máme veľmi dobrú spoluprácu s obvodnými pediatrami. Prevažná väčšina kolegov už aspoň jedno dieťa s diabetom v sledovaní má, preto na toto ochorenie myslia a včas ho diagnostikujú. V každej ambulancii je telefónne číslo priamo na lekára z nášho tímu alebo do našej diabetologickej ambulancie.
Detské diabetologické centrum zastrešuje územie celého Slovenska, ale prevažne sú u nás sledované deti a mladí dospelí z bývalého západoslovenského kraja. Na Slovensku máme ešte dve regionálne detské diabetologické centrá v Martine a v Košiciach. Špecifické postavenie má Detské oddelenie v Národnom endokrinologickom a diabetologickom ústave Ľubochňa.
Čo sa deje s dieťaťom, u ktorého sa potvrdí cukrovka?
Klinické aj laboratórne príznaky diabetu sú také jednoznačné, že o diagnóze vo väčšine prípadov niet pochýb. Počas hospitalizácie prebieha nastavenie dieťaťa na liečbu inzulínom a zaškolenie celej rodiny do nového spôsobu života.
Dnešné deti často nemajú režim dňa, jedia, kedy chcú a čo chcú, a to pri úvodnom nastavení na liečbu nie je možné. Preto máme edukačnú aj diétnu sestru a klinického psychológa. Okrem nastavenia na liečbu inzulínom denne prebiehajú rozhovory s dieťaťom aj rodičmi. Pre celý ďalší priebeh ochorenia je nesmierne dôležité dobre zvládnuť začiatok a správne vytýčiť každodenné aj dlhodobé ciele liečby.
Ako deti zvládajú pichanie inzulínu?
Aj keď mi možno nebudete veriť, zdá sa mi, že väčšina detí horšie znáša pravidelnosť dňa a obmedzenia v strave ako samotné pichanie inzulínu. Množstvo detí už dva-tri dni po začatí liečby s radosťou oznamuje vystrašeným rodičom: „Veď to ani nebolelo.“ A je to naozaj tak.
Hovoríte o plnohodnotnom živote, ale táto diagnóza predsa len prináša deťom isté obmedzenia. Aké sú to?
Okrem základného režimu dňa, neustáleho počítania sacharidov v jedle a pichania inzulínu je niekoľko situácií, ktoré môžu byť pre dieťa s cukrovkou nebezpečné. Najmä extrémne športy, potápanie, horolezectvo. Počas týchto činností nemusia správne pociťovať hypoglykémiu. Dobre kompenzovaná cukrovka a správne nastavená liečba rozhodne nie je dôvodom, aby sa nemohli robiť nočné alebo dlhšie služby.
Mám veľmi rada vetu nášho pána primára, že treba prispôsobiť cukrovku životu, a nie život cukrovke. To znamená ísť za svojím cieľom a hľadať možnosti, ako sa to bude dať.
Spomenuli ste správny typ inzulínu. Existuje teda viacero typov?
Áno, je veľa typov inzulínov. Líšia sa hlavne rýchlosťou vstrebávania z podkožia, a teda časom začiatku, maxima a dĺžkou trvania účinku. Po sto rokoch od objavu inzulínu (1921) zažívame v posledných rokoch obrovský boom nových inzulínov. Život s cukrovkou nikdy nebol jednoduchší a hlavne flexibilnejší ako v dnešnej dobe.
Je obdobie personalizovanej medicíny, teda inzulínový režim sa každému dieťaťu snažíme „ušiť na mieru“. A to ma na diabetológii veľmi baví. Každé dieťa je iné, snažíme sa nájsť kompromis medzi tým, čo rodina zvládne, a tým, čo potrebuje. Primárnym cieľom je čo najlepšia kompenzácia s čo najmenším množstvom chronických komplikácií.
Pre čoraz viac pacientov je dostupná liečba inzulínovou pumpou. Ako dnes vyzerá liečba detí s diabetom?
Všetky deti s novozistenou cukrovkou nastavujeme na intenzifikovaný inzulínový režim. To znamená, že si pichajú inzulín 3- až 4-krát denne, niektorí 5-krát denne, podľa toho, ako si to ich stav vyžaduje. Malé deti do 6 rokov dostávajú 3-krát denne dvojkombináciu inzulínov, a preto je podávaný striekačkou, ktorou je v jednom vpichu možné podať 2 typy inzulínu naraz.
U detí nad 6 rokov, ktoré idú do školy, sa režim snažíme zmeniť na štyri pichania denne inzulínovými perami, ale nie u každého je to možné. Veľa rodičov sa pýta na inzulínové pumpy. Niektorí chcú pumpu hneď, iní ju nechcú celý život. U nás na Slovensku má pumpa v liečbe diabetu miesto vtedy, keď rodina aj my ako lekári robíme, čo môžeme, vyskúšali sme už všetko, meniť dávky aj typy inzulínu, a napriek tomu glykémie nie sú dobré.
U nás teda liečba inzulínovou pumpou pri začiatku diabetu nie je možná?
Zatiaľ na Slovensku túto možnosť nemáme. U detí do dvoch rokov je situácia často taká kritická, že žiadame zdravotnú poisťovňu o výnimku. Som veľmi vďačná, že doteraz sa to u všetkých takýchto malých detí podarilo. Ale ak je dieťa staršie ako 2 roky, je potrebné počkať minimálne pol roka, meniť dávky inzulínu aj typy inzulínu a až potom máme možnosť zvažovať liečbu pumpou. Ale máme v sledovaní aj pacientov, ktorí dostali cukrovku ako veľmi malé deti a dnes sú z nich už dospelí a pritom celé roky sú na inzulínových perách výborne kompenzovaní.
Čo znamená dobrá kompenzácia?
Dobrá kompenzácia znamená glykovaný hemoglobín ideálne do 7,0 %, až do 7,5 %, ale bez častých hyperglykémií. Len čo dieťa príde na kontrolu a hodnota je dlhodobejšie nad 7,5 %, alebo má časté hypoglykémie či vysokú variabilitu hodnôt, rozmýšľame nad pumpou. Naším cieľom je dohnať tie okolité krajiny, kde deti do šesť rokov majú od prvého dňa cukrovky nielenže možnosť liečby pumpou, ale sa nad iným variantom liečby ani neuvažuje.
Prečo práve malé deti? Pretože často nie je možné udržať pravidelný režim dňa. Raz chcú jesť, inokedy nie, v čase, keď treba obedovať, by už chceli spať, v noci sú dojčené, a to ani nehovorím o veľmi malých dávkach inzulínu, ktoré striekačkou ani inzulínovým perom technicky nie je možné podať. Liečba inzulínovou pumpou je najfyziologickejší spôsob podania inzulínu, no bez spolupráce pacienta ani táto liečba nefunguje.
Ako je to s dostupnosťou senzorov?
Od 1. marca 2021 sme na tom výrazne lepšie ako doteraz. Ešte začiatkom roka zdravotné poisťovne čiastočne hradili senzory iba pre deti na liečbe inzulínovou pumpou. Tí na perách či striekačkách takúto možnosť nemali a senzory si často kupovali sami.
Mesačne to vychádzalo od 120 do 270 eur. Na Slovensku sú dostupné rôzne typy senzorov, aj keď stále nie všetky, ktoré sú k dispozícii v susednom Česku. Merajú cukor od 6 do 14 dní. Okrem dĺžky merania sa líšia aj v presnosti, v možnosti prenášať hodnotu glykémie do rôznych iných zariadení (čítačka, mobilný telefón, hodinky, krokomer) aj v tom, s ktorým typom inzulínovej pumpy komunikujú.