Počet pacientov s diabetom stúpa, vo väčšine prípadov ide o cukrovku II. typu. Čo je podľa vás za stúpajúcim trendom? Životospráva alebo len lepšia diagnostika?
Jedno aj druhé. Veľké pokroky urobila diagnostika, záchytnosť ochorenia je oveľa vyššia. Ale, samozrejme, je za tým aj životný štýl, nesprávna životospráva, životné tempo je rýchle, veľa stresu, mladí ľudia si často berú na seba viac, než unesú. Zabúdame na zdravie, vážiť si ho začíname až vtedy, keď ho už začíname strácať.
Navyše, cukrovka nebolí...
To je ďalšia vec, že cukrovka nebolí. Stále hovorím jedno, že to ochorenie je zákerné, pretože o ňom neviete, ako pomaly, ale isto nás dokáže likvidovať. Tuhý fajčiar, ktorý raz prekonal pravú stenokardiu, teda bolesť srdca pri ischémii, na cigarety väčšinou už nepozrie. Ale pri cukrovke je to iné, práve naopak. Ak máte cukor okolo 10 či 12, to je najzákernejšia hodnota, keď dochádza k alternatívnym cestám metabolizmu cukrov, výsledkom čoho je poškodenie ciev so všetkými dôsledkami, ktorým hovoríme tiež neskoré alebo chronické komplikácie cukrovky. Človek sa však vtedy cíti dobre, je plný energie, elánu, tak čo my lekári od neho chceme. Lenže prejde rok, dva, a občas sa začne únava, nejaké smädenie, niekedy môžu byť úplne necharakteristické symptómy, s ktorými prichádza pacient k lekárovi, a niekedy je už poriadne neskoro. Veľakrát sa stane, že hodnoty glykémie sa pohybujú už vysoko nad 10 mmol/l.
Objavuje sa už u 40-ročných?
To už dnes nie je nič mimoriadne. Bohužiaľ, je to tak.
Takže ochorejú čoraz mladší...
Áno. A to má úzky súvis aj s výskytom kardiovaskulárnych ochorení. V minulosti neboli bežné infarkty u ľudí v štyridsiatke, či dokonca u mladších jedincov. Keď som bola tri roky po skončení školy, takže dobre nabitá teoretickými vedomosťami, doviezli mi do vojenskej nemocnice, kde som vtedy pôsobila, mladého, 32-ročného pacienta, vojaka z povolania. Po všetkých možných vyšetreniach som určila pracovnú diagnózu suspektný infarkt myokardu. Moji starší kolegovia na mňa pozreli, či som sa nezbláznila – infarkt u vojaka? U zdravého trénovaného vojaka? A veru to bol infarkt. A tieto rarity sa, žiaľ, stali pomaly bežnou skutočnosťou. Určite rešpektujeme genetickú predispozíciu, ale veľa vieme urobiť aj my tým, aký životný štýl si zvolíme a ako sa budeme o svoje zdravie starať.
Akého máte najmladšieho pacienta s diabetom II. typu?
Okolo štyridsiatky, tých mám dosť.
Koho je viac, mužov či žien?
U mňa je prevaha mužov. Povedala by som, že ženy začínajú dobiehať mužov po menopauze, keď sa začínajú objavovať ochorenia ako vysoký tlak, veľa žien v období po menopauze priberá na hmotnosti, následne sa objaví cukrovka. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale niekedy mám pocit, že ženy sa viac starajú o svoje zdravie ako muži. U mužov je to niekedy katastrofa.
Kým žena doslova nevyženie muža k lekárovi, tak sa tam nedostane.
Niekedy sa mi to zdá presne tak.
A čo liečba? Sú už potom pacienti disciplinovaní? Užívajú lieky tak, ako majú?
Otázkou ani tak nie je, či užívajú lieky, v tom sú vo väčšine prípadov disciplinovaní. Ale božeuchovaj, aby som im predpísala „diétu“. Snažím sa im vysvetliť, že si musia uvedomiť, že oni nedržia diétu. Diétu držíme vtedy, keď sme si pokazili žalúdok alebo dostali hnačku. Vtedy držíme diétu, jeme len sucháre, pijeme čaj a po troch dňoch jeme, čo chceme. Ak to budú brať ako diétu, nikdy v tom nebudú úspešní. Musia zmeniť svoj životný štýl, musia zmeniť svoj pohľad na stravovanie, bez toho to nejde, pretože cukrovka nie je angína, z ktorej sa po týždni-dvoch dostanem. Cukrovka je veľmi zákerná priateľka. Neopustí nás a podrazí nás, kde môže. Jednoducho, musíme sa naučiť s ňou žiť.
Takže s liekmi nemajú pacienti problém, skôr tá životospráva.
Presne tak. Lieky sú jednoduchšie. Nie je lepšieho pacienta ako Slovák, zje 5, 6 aj 10 tabliet, a to aj trikrát denne, len nech nikto od neho nechce zmeniť životosprávu. Nechcem, pravdaže, ublížiť tým, ktorí sa skutočne zatnú, za tie roky človek už videl všeličo. Mala som pacientku, ktorá ku mne prišla s glykémiou 25 a so 120 kilami. Skolabovala mi doslova pred ambulanciou, s výmenným lístkom od obvodného lekára v ruke, okamžite bola hospitalizovaná. Vtedy som ešte chodievala na konzíliá do vojenskej nemocnice, takže som si ju tam sledovala a nastavila na inzulín. Odišla s inzulínom na štyroch dávkach, už počas dvojtýždňovej hospitalizácie schudla 8 kíl. Do roka schudla asi 20 kíl a po roku zostala na tabletkách. Po ďalšom roku zostala bez tabletiek a dnes je už úplne bez liečby, len na diéte, a je to už osem rokov. O tom je tá zmena životosprávy.
Naozaj stačila len zmena životosprávy?
Dá sa to aj tak, ale nie je možné teraz povedať, že zmenou životosprávy si cukrovku niekto vylieči. Pochopiteľne však máme na mysli stále cukrovku II. typu. Určite je tam veľa faktorov, ale dávam to ako príklad toho, že je na zamyslenie zmena stravovania a životného štýlu.
Zo strany ministerstva zdravotníctva a aj zo strany niektorých všeobecných lekárov je snaha, aby starostlivosť o ľahších diabetikov na tabletkách, resp. ich sledovanie, mali na starosti všeobecní lekári. Odbremenilo by vás to alebo, naopak, mali by byť všetci diabetici od začiatku len pod dohľadom diabetológa?
Každý jeden diabetik už so stanovenou diagnózou by mal byť určite dispenzarizovaný diabetológom. Je tu však otázka frekvencie kontrol, pretože napríklad pacienta, ktorý je stabilizovaný a užíva jedno perorálne antidiabetikum, prípadne je len na diéte, podľa mňa môže priebežne kontrolovať praktický lekár, samozrejme, v pravidelných intervaloch. No aspoň raz do roka by mal navštíviť diabetológa aj s výpisom od praktického lekára. Predsa len, diabetológ danú problematiku študuje, sleduje nové trendy diagnostiky, liečby, má viac skúseností, venuje sa tomu dlhé roky. Pretože ide o posúdenie nie iba hodnoty glykémie, ako si to mnohí veľakrát myslia. Ide o komplexné posúdenie poruchy metabolizmu tukov, cukrov so všetkými dôsledkami na organizmus človeka ako systému.
Roky sa tiež hovorí o zrušení odboru diabetológia s tým, že starostlivosť o diabetikov prejde pod endokrinológov. Argumentuje sa tým, že diabetológia ako samostatný odbor existuje len v Česku a na Slovensku a všade inde sa o diabetikov starajú endokrinológovia.
Momentálne sa neviem vyjadriť, ako to funguje v Nemecku či v Anglicku. Ja len viem, že v bývalom Československu a na Slovensku sme mali úžasne prepracovanú starostlivosť o pacientov. Žiaľ, keď hodnotím postup v niektorých smeroch, tak ideme veľmi dolu vodou. Vtedy boli zabezpečené preventívne prehliadky, chodilo sa do škôl, obrazne povedané, kde sa kontrolovali zuby, nohy, chrbtice, očkovalo sa, a to všetko je preč. A, žiaľ, je to len na škodu. A taktiež si myslím, že máme prepracovanú aj diabetológiu. Keď som pred mnohými rokmi bola na svetovom kongrese, jeden Kanaďan mi povedal jednu úžasnú vetu, ktorá mi veľmi dobre padla. Na môj povzdych, ako je to u nás, mi povedal jedno: vy ste úžasní, s tým málom, čo máte, dokážete veľké veci a máte úžasných lekárov. A to mi povedal pred mnohými rokmi, preto si myslím, že môžeme byť na to hrdí. Iné je byť kráľom v bohatej krajine, čo my, bohužiaľ, nie sme. Diabetológiu máme prepracovanú, takže dúfam, že ja svoju kariéru už skončím, ale ako diabetologička.
Katarína Lovasová