Predvlani vám diagnostikovali cukrovku. Ako vám choroba zmenila život?
Veľmi. Mám svoju diabetologičku MUDr. Malicherovú, ktorá je mama môjho kamaráta a manažéra. Má prax až v Čadci. Tešil som sa, že nebudem pod takým drobnohľadom, ale osud mi zavial do cesty diasestru a nutričnú poradkyňu Mgr. Klaudiu Šugrovú, ktorá býva vo vedľajšej dedine a má ma pod neustálym dozorom. Zohnala mi prístroj, s ktorým sa už nemusím pichať do prsta a merať si cukor z krvi, ale stačí, keď si priložím senzor, cez ktorý sa všetky údaje priebežne ukladajú do počítača a vidí ich aj moja diasestra.
Takže ju neoklamete, ako to robia niektorí cukrovkári, ktorí pred meraním nejedia zakázané potraviny.
Neoklamem. Ona si stiahne údaje a vidí môj glykemický priebeh počas celého dňa. Ale ja ju ani nechcem klamať, načo? Veď by som klamal v prvom rade sám seba. Mám cukrovku 2. typu, teda získanú, a viem, že vo veľkej miere je to dôsledok spôsobu života, ktorý som viedol.
Vyzeráte lepšie, schudli ste. To vďaka zmene stravy?
Musím povedať, že choroba mi priniesla aj pozitíva. Stravujem sa pravidelne, päťkrát počas dňa, sledujem glykemické hodnoty potravín. To bolo asi najťažšie, prvý rok som mal na chladničke tabuľku a všetko som študoval. Ktoré potraviny zvyšujú cukor a ktoré nie. Dnes už to ovládam.
Zasiahla aj do života hudobníka?
Pred koncertom viem, že si musím vyhnať cukor na desať – jedenásť, pretože počas koncertu miniem veľa energie. Moje rozhranie je od 5,5 do 7,5, v tom by som sa mal pohybovať. Prestal som piť alkohol, naozaj sa stravujem zdravšie, snažím sa dodržiavať odporúčania lekárov a diasestry.
Máte pred chorobou rešpekt?
Áno, je to nevyliečiteľná choroba, s ktorou sa však dá žiť. Iste, aj ja občas zhreším, ale snažím sa byť vzorný pacient, aby sa glykémia držala v tom rozpätí, ktoré som spomínal. Keď si v nedeľu dám zákusok, tak si ho dám vtedy, keď viem, že ešte ten cukor spálim. A kompenzujem to tým, že jem veľa zeleniny.
Ako ste vlastne zistili, že máte cukrovku? Pri bežnej preventívnej prehliadke?
Mal som zdravotné problémy. Cítil som sa neustále unavený, pil som veľa tekutín a aj tak som cítil smäd, príliš často som chodil na záchod, za noc aj osem- až desaťkrát. Bál som sa, že mám rakovinu prostaty, a k doktorovi som šiel s malou dušičkou. Poviem vám, aj som si vydýchol, keď mi povedali, že je to „len“ cukrovka. Pri prehliadke mi namerali cukor 29,9. Ráno. To je šialená hodnota. Chceli si ma nechať v nemocnici, ale presvedčil som ich, že to zvládnem.
Ako vyzerá okrem stravy a senzora, ktorým si meriate hladinu cukru v krvi, vaša liečba?
Užívam tabletky, musím si kontrolovať tlak a dávať pozor na žalúdok.
Zmenilo to aj vaše životné priority?
Veľmi. Mal som v živote obdobia, že som cvičil, zdravšie jedol, robil niečo pre svoje zdravie. Ale nikdy to dlho nevydržalo, život muzikanta je veľmi nepravidelný. Raz ponocujem do polnoci, inokedy do tretej, často nie je čas jesť, len fajčiť a piť, nedá sa to nazvať zdravým životným štýlom... To sa zmenilo, na životosprávu si dávam omnoho väčší pozor.
Čím ste chceli byť, keď ste boli chlapec?
Chcel som byť kamionista. Mal som strýka, ktorý rozvážal víno pre vinárske závody. Cez prázdniny jazdil na trambuse (nákladné auto Škoda 705 vyrábané v závode LIAZ v Jablonci nad Nisou, pozn. red.) a brával ma so sebou. S jeho červeným trambusom sme pochodili celé Slovensko. Neskutočne ma to bavilo, vôbec mi neprekážalo, že sedím dlhé hodiny v kabíne a pozerám sa, ako ubieha krajina, potom auto zastane, chlapi vykladajú, nakladajú a ide sa ďalej. Pre mňa to bolo čarovné.
Takže keby Kuly nebol spevák, bol by možno kamionista?
Odmalička som miloval traktory, kombajny. Leto som trávil u babky a keď sa robilo na poli, bol som celé dni tam. Traktoristi a kombajnisti sa so mnou delili o jedlo, lebo ja som ani na obed domov nešiel, len aby som o niečo neprišiel (smiech). Keď mi dovolili, vozil som sa s nimi na traktore, na kombajne, na hocičom, čo behalo po poli. Normálne ma čakávali a raz, keď som neprišiel, došli si po mňa domov.
Na Wikipédii som sa dozvedela, že názov vašej kapely je inšpirovaný druhom netopiera, ktorý sa živí saním krvi cicavcov. Prečo práve táto voľba?
Je to podľa netopiera desmoda červeného, latinsky desmodus rotundus, ktorý skutočne saje krv poľnohospodárskych zvierat. Ale ten netopier je dosť špecifický, pretože má veľmi mäkké vankúšiky na labkách a zviera takmer necíti, keď sa ho dotkne. Má tiež veľmi ostré zuby a zviera ani nepostrehne, keď sa mu zahryzne do kože.
Dnes vás živí už len muzika...
Už dávno. Aspoň 15 rokov.
Keď nastal ten zlom, že ste nešli cez deň do práce, ale iba večer na koncert, aký to bol pocit?
Dodnes si presne pamätám na prvý deň, keď som po tom, ako som dal výpoveď, zostal doma. Bolo ráno, všetci postupne odišli pracovať, manželka, svokra... Len ja som ostal doma. Hovorím si, čo mám robiť? My sme boli deti komunizmu, keď sa nemohlo ísť doobeda len tak sa flákať do mesta. Kedysi potulujúcu sa mládež hneď kontrolovali policajti a pýtali sa, prečo nie som v škole alebo v zamestnaní. Tak som sa chvíľu motal po dome a potom som zavolal bubeníkovi.
Vizitka
Mário „Kuly“ Kollár (47)
Narodil sa 15. júla 1971 v Nitre. V roku 1988, keď mal sedemnásť, odišiel zo školy, začal pracovať a popritom sa snažil presadiť aj v hudbe. Kapele Desmod sa podarilo vydať prvý album až v roku 2000 a hneď nasledujúci rok boli nominovaní na Slovak Grammy v kategórii Objav roka. S tretím albumom Derylov svet ich popularita raketovo stúpala a kapela má na konte viacero hitov vrátane Hemeroidov, Pár dní, Niekto ti to povie skôr než ja…, Vyrobená pre mňa, Zhorí všetko, čo mám, Za tebou, V dolinách a mnohé ďalšie. Kapela aj samotný Kuly sa dočkali mnohých ocenení – dostal cenu Aurel, Slávika, stal sa absolútnym víťazom ceny OTO, dokopy má šesť sošiek. S prvou manželkou Danielou má sedemnásťročného syna Mária, v roku 2014 sa oženil s vokalistkou Luciou Novákovou, s ktorou má dvojročného syna Christiana.
Katarína Abeille